Ako vytunelovať verejnoprávnosť

V máji uplynie rok, čo vedenie STV ohlásilo „spustenie pôvodnej slovenskej tvorby ako veľký cieľ manažmentu“ – no a tá sa teda spustila, priam až na kolená. Ak by sme frekvenciu pôvodnej tvorby merali dokumentom, ako býva v našich končinách zvykom, posledný premiérovaný pôvodný dokument s rokom výroby 2004 (o sťahovaní Slovákov z Podkarpatskej Rusi späť do vlasti) sa nám ušiel 10. decembra a „šmitec“. Po viac ako štvrťroku, presne v čase celonárodného ošiaľu hľadania superhviezdy, poskytol manažment hŕstke čudákov, čo tvrdohlavo trvajú na tom, že hodnoty sú nadradené sledovanosti, dokument scenáristu a režiséra Petra Dimitrova Vízie z inferna. Návod ako vytunelovať svoj vlastný druhý okruh ako nositeľa verejnoprávnosti je na svete: keď toľko rečníte a vypisujete o obnove pôvodnej tvorby, vy hŕstka neprispôsobivých, máte ju mať. V akom čase, to určujeme my, nie nejaký pofidérny, nedefinovaný verejný záujem, o ktorom zákon nič nehovorí. A uvidíte, akú bude mať sledovanosť v porovaní so superstar! Vízie z inferna prežijú aj túto dávku arogancie, podobne, ako prežil hrdina dokumentu, rodák z Bratislavy Adolf Frankl Osvienčim, ukrytý medzi mŕtvolami v týfovom baraku. Po dlhom putovaní, pripomínajúcom strasti talianskeho spisovateľa Prima Leviho, sa vrátil k zázrakom zachránenej rodine – dvom deťom a manželke. Po celý život však trpel úzkosťou, strachom, bál sa každej rovnošaty, každého zaklopania, zvonenia. Podľa svedectva syna Thomasa Frankl miloval Bratislavu, často pozoroval mesto od dunajských brehov, no napriek tomu ju opustil, žil v New Yorku a napokon v susednej Viedni, kde roku 1983 zomrel. Zo všetkých fóbií sa vykupoval kresbou či maľovaním – ale napokon sa bál zverejniť svoje obrazy, akoby mali silu privolať na Židov nové veľké nešťastie, šoa. Aj v tom jeho život pripomína Leviho príbeh: najhoršie utrpenie obom umelcom spôsobila psychická neschopnosť trvalo sa zaradiť medzi ľudí, ktorí o Osvienčime nič nevedeli, lebo ho nezažili. Príbeh bezpríkladného zločinu prekladá režisér Dimitrov citlivo volenými, presvedčivými dokrútkami, a autentickými, menej frekventovanými historickými zábermi. Divák STV, podrobený za posledné dva roky opakovaným odvykacím kúram od nárokov, kladených na umelecký dokument, sa mohol po dlhom čase potešiť kompletnosti diela, tentoraz sprevádzaného pôvodnou hudbou Petra Martinčeka. Prečo divák nemohol vidieť Vízie z inferna pri príležitosti výročia 14. marca, ktoré STV ignorovala, keď inak mení program dvojky pre treťotriedny šport, zostáva otvorenou otázkou.