Nie je pravda, že reformy súčasnej Dzurindovej vlády sú neúspešné. Sú, až príliš. Preto premiérovi takej nepatrnej krajiny zagratuloval na otvorenom námestí aj najsilnejší muž planéty. Taká pocta! A prečo? Lebo ani najsilnejší muž planéty si doteraz netrúfol na také kroky proti vlastnému obyvateľstvu, ako jeho ,,ready“ priateľ na tomto našom maličkom krotučkom Slovensku. Ani najsilnejší muž planéty nemá napríklad vo svojej krajine nulovú dedičskú daň, ani najsilnejší muž planéty nemá vo svojej krajine tzv. rovnú daň, ba zatiaľ nepresadil ani dôchodkovú reformu, ktorá vyvlastní väčšinu obyvateľstva. Aký žiarivý príklad môže priniesť domov najsilnejší muž planéty! Ak to ide tam kdesi, kde majú prezidenta Klausa (!), tak prečo nie u nás? (Spomínam si, ako vo Federálnom zhromaždení ČSFR ktorýsi sociálne orientovaný poslanec na antisociálny návrh zhrozene zvolal: Ale to přece není možné! A dostalo sa mu lakonickej odpovede: Když to tak je, tak to tedy možné je…) Reformy na pravý spôsob sú úspešné nielen na Slovensku, ale takmer na celom svete. A nie je to chyba vládnucich neoliberálov, že sa ich sila rozlieva ako tsunami. Niet statočného, akým na úsvite kresťanstva bol Ježiš Kristus. Niet bratstva medzi ľuďmi. Zdrvujúce je poznanie, že egoizmus sa stal najzákladnejším motívom ľudského konania. A ešte zdrvujúcejšie, že chamtivosť má rovnaké domovské právo vo všetkých politických stranách. (Veru, aj u ľavice. Má tomu zodpovedajúci rating.) Kto sa má zastávať tých, čo nič nemajú? Som presvedčená, že sa ich (nás) nezastane nikto, ak sami za seba nezabojujú. Ak sa neprestaneme spoliehať na to, že to hádam nejaký rytier na bielom koni vybaví za nás. Ak budeme len chodiť voliť ,,našich“ bez ohľadu na to, kto tí ,,naši“ sú, aký majú kredit ako ľudia. Ak sa budeme k politickým stranám správať ako k futbalovým klubom: hlavne, aby vyhrali ,,naši“ a na hlavu boli pobití tí ,,oni“. Veľa sa hovorí o globalizácii – ale málo sa už rozmieňa tento pojem na drobné. Kapitál ide tam, kde má najlepšie podmienky na zisk a najmenší odpor proti rušeniu sociálneho štátu. Kde ľudia ešte stále – napriek vlastnej dennej skúsenosti – uveria, že sme tigrom ekonomiky, lebo veď nás za naše reformy pochválila Svetová banka alebo MMF. Akú cenu za to oni sami odvádzajú, to akoby spolu ani nesúviselo. Slovensko je na ,,reformy“ ideálnou krajinou. Ľudia sú radi, ak majú akúkoľvek prácu (nehovorím o Bratislave, ale zvyšku krajiny). A tak ani neporovnávajú, že za tú istú prácu v tom istom podniku, ale v sociálne citlivejšej krajine, dostávajú robotníci desaťkrát viac. Lebo vedia – nepáči sa ti, môžeš ísť. A vlastníci nadnárodných monopolov zase majú v rukách argument – keď sa sociálne nebúria na Slovensku a v ostatnom postkomunistickom svete, tak by ste mali aj vy držať pusu. Tak pomáhajú postkomunistické krajiny svojim veľkým priateľom – ukazujú, že to ide aj za horších podmienok. Čo je zmyslom reforiem? Oddeliť zrno od pliev: na tých, ktorí majú na vysoký status sprivatizovaných služieb, a na tých, ktorí sú odkázaní na štát. No a vy, čo ste odkázaní na štát – prosím vás, čo by ste chceli, keď je štát chudobný?! Musíte sa, miláčikovia, viac sami snažiť! Reformy sú u nás naozaj úspešné. Na ich konci bude skupina, ktorá je za vodou, a potom my ostatní… Nečudujem sa presvedčeným mládežníkom spoza kamier a mikrofónov, že tým reformám tak tuho držia palce. Cítia sa byť na správnej strane, zo všetkých premien od novembra 89 dostáva sa im chlebík s hrubou vrstvou masielka. Prečo pre väčšinu ostatných zostal suchý, to predsa nie je ich starosť. A keď na to príde – veď majú široké srdce, aha, koľko vedia dať na charitu! To, že je Dzurindova vláda taká úspešná pri prijímaní reštrikčných zákonov likvidujúcich sociálny štát, nie je jeho chyba. Dzurinda vládne. Slabý je odpor. Slabý je odpor napriek tomu, že vo voľbách získal ani nie pätinu hlasov, slabý je odpor napriek tomu, že väčšina ľudí hmatateľne stráca. Nahnevať sa dokážu ešte tak na chudobnejších od seba – akoby práve tí chudáci spôsobovali roztvárajúce sa nožnice medzi bohatnúcimi a chudobnejúcimi. A napriek tomu, že niektorí mienkotvorci Dzurindovi brýzgajú do arogantných, on nemusí mať z toho zlé sny. On totiž vie, kedy má byť ready. Najmocnejší muž sveta mu v jeho reformách rád podrží chrbát. Nie preto, že im to spolu dobre behá, ale preto, že aj taká malá krajina môže byť pre veľkého muža dobrým vzorom, ak bude chcieť zaťahovať skrutky sociálneho štátu vo svojej krajine. Autorka je spisovateľka a novinárka (písané pre Slovo a Hejrup!)
Menu
Menu
Menu
