Poetická drobnokresba Ilse Brem

Ak na jednej strane platí toto konštatovanie o istej kontinuite v poetickej tvorbe Ilse Bremovej, zároveň platí, že vo svojej najnovšej knižke zaznamenáva autorka aj istú zmenu, ani nie tak v type obraznosti, ako skôr v príklone k novému tematickému okruhu. Dominujúcou témou sa totiž v zbierke stáva téma odchodu, rozlúčky, prerušenia kontaktov, emocionálnych väzieb s veľmi blízkou bytosťou, ktorá odišla definitívne zo života. Príklon k tejto téme spôsobila smrť autorkinej matky, jej sú explicitne venované viaceré básne, no táto smutná udalosť nepriamo rezonuje vo viacerých, ba takmer vo všetkých textoch, jej vibrácie sú citeľné nielen vo vyslovenom, ale aj v priestore za/medzi slovami. V symbolickej forme je predznamenanosť touto témou prítomná v samom názve zbierky, akoby matkin odchod spustil „mreže“ a oddelil nimi vonkajší svet, svet, v ktorom žijú svoje životy iní, cudzí ľudia, od sveta, do ktorého sa uzatvorila autorka prežívajúca stratu, spomínajúca, sústreďujúca sa na to, čo bolo, na podoby vzťahu s matkou v minulosti… Vonku, „za mrežami“ akoby život plynul ďalej, v podstate nezmenený, pre ňu samu však sa zmenil pohľad, zmenil sa aj horizont, ktorý má pred sebou, zmenila sa optika, cez ktorú nazerá na svet, na vlastný život, na ľudský život vôbec. Tieň smútku, nostalgie, rezignácie akoby určoval základnú tóninu textov, v ktorých je často opakovaná reflexia času, jeho plynutia, väzieb medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, večnosťou a pominuteľnosťou. V mnohých básňach sa objavuje citlivá reflexia okamihu ako výseku z časového kontinua, ktorý sa môže stať pre prežívajúceho vzácnym darom, vzácnou príležitosťou na pochopenie hodnoty každej, aj najmenšej čiastočky „časovosti“, prežívajúci však musí dospieť k tejto múdrosti, ktorá akceptuje dialektiku konečnosti a nekonečnosti. S témou ohraničeného ľudského času súvisí akiste aj to, že autorka niektoré básne situuje do prostredia nemocnice, domova dôchodcov, alebo dokonca do prostredia cintorína, ktoré v nej evokuje nielen spomienky na vlastných mŕtvych predkov, ale aj všeobecnejšie predstavy o zreťazeniach a putách medzi generáciami. Pohybujúc sa v tematickom poli času a časovosti autorka si všíma aj fenomén čakania, nádeje – a jej odvrátenej strany – rezignácie. Učiť sa prijímať dané, učiť sa žiť s ním, tak znie jeden z leitmotívov tejto zbierky, nachádzať v sebe trpezlivosť s bytím, aj tým vlastným, trpezlivosť s vlastnými snami, nádejami, a aj stroskotaniami, prehrami a porážkami. Život, ako ho chápe poetka, môže byť plný márnych pokusov (báseň Vergebliche Versuche), môže byť pretkaný ilúziami, môže byť „čakaním na záhradu, ktorá neexistuje“, čakaním obťažkaným spomienkami, ale aj rozčarovaním, vedomím zlyhania (báseň Warten auf einen Garten), môže byť zdrojom mydlových bublín, farebných, naoko pestro-lákavých, no v podstate prázdnych… Nenaplnený život je však tiež životom, precitnutie z ilúzií patrí k nemu tak, ako snívanie, aj to je poznatok, ku ktorému sa prichádza rokmi premýšľania. Poetka hľadá odpovede na otázku zmyslu, spôsobu, ako „ozmysliť“ čas, ktorý človek dostal k dispozícii – a jedným zo spôsobov je pre ňu básnenie, tvorba poetických textov, ktoré sú „chlebom pre každodennú biedu“, ktoré môžu poskytnúť útechu v každodennom mraze a chlade, presvetlenie každodennej rezignácie (báseň Meine Gedichte), písanie je pre ňu cestičkou k nachádzaniu toho, čo nemožno inak nájsť (báseň Paradoxe Verordnung). Autorka pracuje s časom v oboch smeroch a symbolicky „prevracajúc pieskové hodiny“ sa prostredníctvom básnického slova vydáva na cestu do minulosti, približuje sa k vlastnému detstvu, k miestam, kde prežívala prvé očarenie zo sveta. Detstvo sa pre ňu stáva časopriestorom, v ktorom je celkom blízko k zárodkom ľudských tajomstiev, k zázrakom, k viere, ku všetkému tomu, čo sa už nikdy nezopakuje, čo sa zo života postupne vytráca. Podobne ako detstvo, podobne ako básnenie, tak aj prírodu vníma autorka ako útulok, ako útočisko, a zároveň ako zdroj nových síl. Prírode venuje nemálo básní, jemných, citlivých vyznaní a priznaní o tom, čo pre ňu, pre jej vnútorný svet znamená kvitnúci strom, šepot trávy, trilkot vtáka, šumenie mora. Cez obrazy prírody sa vracia k téme času, k téme zrodu, rozkvetu a aj zániku, pozorovanie prírodného kolobehu je pre ňu žriedlom útechy, podnetom na zmierovanie sa s kolobehom ľudského života, s nevyhnutnosťou jeho ukončenia. K najpôsobivejším textom zbierky patria podľa mňa básne, ktoré sú tichými, sotva počuteľnými, zato intenzívne precítenými rozhovormi s mŕtvou matkou, spomienkami na spoločne prežité chvíle, výčitkami za to, čo si človek obvykle vyčíta vo vzťahu k svojim najbližším mŕtvym, predstavami, čo všetko by ešte bol mohol pre nich urobiť, keby sa dal čas prinavrátiť… V týchto textoch autorka nastavuje zrkadlo aj sebe, svojim pocitom, myšlienkam, činom. Obracajúc sa k matke, k veciam, ktoré po nej ostali a ktoré ju pripomínajú, hovorí aj so sebou, reflektuje svoj vlastný život, jeho výhry aj straty. Tematické spektrum najnovšej zbierky Ilse Bremovej je oveľa širšie, ako som tu naznačila, autorka sa aj tu vracia k otázkam spravodlivého usporiadania sveta, kriticky poukazuje na schizofrenickosť toho dnešného, na rozpory medzi ideou a realitou, či už ide o ideu religióznu alebo sociálno-politickú. Reálny stav súčasného sveta pokladá za neuspokojujúci, a preto sa zamýšľa nad možnou nápravou, nad možnosťou utvoriť nový svet – jej odpoveď je pomerne skeptická, poznačená doterajšími skúsenosťami ľudského rodu, no napriek tomu sa s nádejou dovoláva „terapeuta pre tento svet“, vysiela výkrik o pomoc (báseň Hilferuf). Skľúčenosť z poznania reality, z vedomia obtiažnosti akejkoľvek nápravy sa premieta v básňach, no ešte väčšmi v prozaických textoch-parabolách Ilse Bremovej aj do príklonu k absurdite. Z minulej tvorby sú už známe obrazy absurdných scén, v ktorých sa skutočnosť prelína s ohrozujúcim fantastickým, v ktorých na protagonistov zasahovaných existenciálnou úzkosťou, pocitom ohrozenia čakajú najnepravdepodobnejšie stretnutia, kde sa udalosti vymykajú logike zdravého rozumu, sen vstupuje najpodivnejším spôsobom do aktuálneho diania, racionálne sa mieša s iracionálnym… Ilse Bremová citlivo reaguje na absurditu reálneho sveta, na dianie v ňom, ktoré je často racionálne nevysvetliteľné. No aj v tomto, hodnotovo rozštiepenom a rozloženom svete hľadá autorský subjekt Ilse Bremovej štrbinky pre optimistickejšie pohľady. A tak napriek tomu, že z textov najnovšej zbierky vanie nostalgia, clivota za nenávratne strateným časom a predovšetkým za tými, ktorí odišli do nenávratna, ponúka autorka drobné zrniečka nádeje – napríklad na stretnutie s krásou –, či už v prírode alebo v umení. Tak vyznieva posolstvo jej textov a aj jej kresieb, dopovedávajúcich, dotvárajúcich atmosféru: posolstvo, ktoré stojí za čitateľskú pozornosť a úvahu. Autorka je filozofka (Ilse Brem: Gitter (Gedichte und Prosa). Edition VA BENE, Wien-Klosterneuburg 2004) Ilse Bremová (nar. v r. 1945 v Aggsbachu – v Dolnom Rakúsku, od r. 1972 žije vo Viedni) je mnohostrannou autorkou, na svojom konte má 13 kníh, píše poéziu, prózu, eseje a venuje sa aj výtvarnému umeniu. Svojou tvorbou je zastúpená v domácich i zahraničných antológiách (napríklad v rakúsko-slovenskej antológii Strömungen – Prúdenia, Österreichisches Literaturforum, Krems an der Donau – Wien 2001), má za sebou niekoľko samostatných výstav. Za literárnu prácu získala prestížnu Cenu Theodora Körnera i ďalšie ocenenia. Absolvovala viacero literárnych pobytov, medziiným v USA (v r. 1993) či v Rusku (v r. 2000). Jej texty boli preložené do angličtiny, bulharčiny, španielčiny, arabčiny, maďarčiny, slovenčiny, slovinčiny, poľštiny a ďalších jazykov.