Cieľom antológie Co je to fotografie? (HERRMANN & SYNOVÉ) je podať reprezentatívny prierez myslenia o fotografii, ako sa vyvíjalo v priebehu 20. storočia. Publikácia je rozdelená na dva hlavné tematické okruhy. Prvý je vyhradený predovšetkým autorom, ktorých texty rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili následné metodické smerovanie teórie fotografie ako samostatného odboru, i keď fotografia netvorí vždy hlavný predmet predkladaných štúdií. V chronologickom poradí sú tu uverejnené dnes už klasické texty filozofa Waltera Benjamina, filmových teoretikov André Bazina a Siegfrieda Kracauera, historika umenia Huberta Damischa, semiológa Rolanda Barthesa, esejistu a románopisca Johna Bergera a umelcov a teoretikov Allana Sekulu. Druhý okruh zahŕňa výhradne texty teoretikov umenia a fotografie: Wolfganga Kempa, Abigail Solomon-Godeauovej, Rosalindy Kraussovej, Benjamina Buchloha, Craiga Owensa, Thierry de Duvea, Douglasa Crimpa a Geoffreyho Batchena. Nakoľko sa tieto state vedľa všeobecnejších otázok venujú predovšetkým vzťahu fotografie k výtvarnému umeniu (ako sa menil v kľúčových bodoch ich vzájomného stretnutia), radené sú podľa časovej náväzností tém: po fotografii 19. storočia nasleduje fotografia sovietskej avantgardy, fotografia surrealistická, konceptuálna a postmoderná. Záverečným textom o smrti fotografie sa výber oblúkom vracia späť k východiskám z počiatku prvej časti. Dielo Jazyk a skutečnost (TRIÁDA) je knižnou prvotinou Viléma Flussera. Naznačuje v ňom cestu akejsi celostnej filozofie jazyka. Vychádza z hypotézy o totožnosti štruktúry sveta a štruktúry jazyka: skutočnosť, definovaná ako súhrn všetkého, čo sme schopní pochopiť a uchopiť, je totožná s celkom jazyka, ktorý nám toto chápanie umožňuje. Inak povedané: nie je skutočnosť mimo jazyk. Práve vďaka jazyku a skrz jazyk sa chaos „surových dát“ – pocitov, zmyslových vnemov a neartikulovaných zážitkov – premieňa na usporiadaný svet (kozmos), na skutočnosť, ktorú možno poznávať, ovládať a pretvárať. Túto hypotézu sa autor snaží systematicky prešetriť a rozvinúť všetky jej implikácie. Flusser sa zaoberá napríklad problematikou prekladu, ktorý predstavuje pre človeka jedinú možnosť, ako zaujať voči jazyku potrebný odstup; skúma aj vlastný „život“ jazyka, jeho fungovanie v prehovore, teda reč. Pripája tiež úvahu nad jazykom sensu lato a načrtáva prechod od jazyka hovoreného k hudbe na strane jednej a od jazyka písaného k jazyku výtvarného umenia na strane druhej. Kniha, mienená ako príspevok k nadviazaniu rozhovoru medzi filozofiou vychádzajúcou z logickej analýzy jazyka a filozofie existenciálnej, predznamenala celý rad Flusserových prác venovaných fenomenológii jazykovej komunikácie. České vydanie predstavuje vôbec prvý pokus o jej preloženie do iného jazyka. Najnovšie číslo Revue svetovej literatúry 1/2005 prináša úryvok z románu významného nizozemského spisovateľa J. Bernlefa – Chiméry, láskavý a jemný text, ktorého rozprávačom je chorý na Alzheimerovu chorobu; pozoruhodnú štúdiu L. Šimona o najnovšej laureátke Nobelovej ceny Elfriede Jelinek a ukážku z jej knihy Žiadostivosť. Petrohradské poviedky predstavuje ruský bohemista a slovakista Oleg Malevič. Vychádzajú pod názvom Následníčky Anny Achmatovovej v prebásnení Ildy Drugovej. F. Bordewijk, nizozemský prozaik, je autorom sci-fi príbehu nazvaného Bloky. Poviedka patrí medzi klasické vízie odľudštenej spoločnosti a bola napísaná v tridsiatych rokoch minulého storočia. Maďarský prozaik László Darvasi sa neobjavuje na stránkach revue po prvý raz. Jeho čarovné mýtické poviedky, inšpirované z veľkej časti Orientom, vypovedajú o základných ľudských veciach prostredníctvom znovuobjaveného príbehu. Verše srbského nadrealistu Marka Ristića vybral a preložil Michal Nadubinský, ktorý, žiaľ, pred niekoľkými mesiacmi zomrel. Amerikanista Jaroslav Kušnír z Prešova napísal reportážnu črtu z amerického Buffala, kde bol na študijnom pobyte. Revue ďalej predstavuje slovinského autora Rudiho Šeligu a jeho prózu Chlieb v preklade Karola Chmela a napokon poéziu štyroch poľských básnikov – P. Marcinkiewicza, Z. Herberta, J. Podsiadla a T. Rózyckého – v prebásnení mladej poetky Kataríny Laučíkovej.
