Predstavte si úžasné letné dni, pohodu plnú slnka a skvelých ľudí. Predstavte si týždeň plný rozhovorov, priateľstva a pocitu, že nie ste na tomto svete jediní zaľúbení do písania. Ak sa vám to podarilo, ste blízko k ochutnaniu atmosféry, aká vládla koncom augusta v Letnej škole poézie a prózy. Za svoj vznik vďačí toto už tradičné podujatie, ktoré je súčasťou celoslovenskej literárnej súťaže Múza, hneď niekoľkým známym či menej známym autorom slovenskej literatúry. ,,Myšlienka zorganizovať literárnu súťaž, ktorej víťazi by neboli ocenení tradičnou cenou, ale viacdňovým pobytom v prírode, vznikla pri stretnutí básnika Pavla Hudáka s Martinom Štundom z nadácie Prometheus,“ spomína na začiatky Ján Petrík, predseda poroty. ,,Táto nadácia sa ujala finančného a organizačného zabezpečenia súťaže. Keď ma Martin pred druhým ročníkom Múzy oslovil s ponukou stať sa jedným z jej porotcov, bez váhania som ju prijal. Ihneď som si totiž uvedomil, čo môže takáto forma sústredenia poskytnúť mladým adeptom literatúry. Spolu s prozaikom Petrom Karpinským a poetkou Evkou Kollárovou, ktorých som Martinovi navrhol ako ďalších lektorov, sme autormi koncepcie odbornej stránky Letnej školy.“ Štyridsiati z tristo účastníkov súťaže Múza je ešte celkom mladá, oslávila svoje štvrté narodeniny. V schránke jej organizátorov sa objavilo vyše tristo obálok od žiakov základných a stredných škôl, čo je účasť vyššia ako na jednej z najstarších slovenských súťaží Literárnom Kežmarku. Štyri desiatky z nich vybrala porota na týždňový pobyt, mnohých z nich poznajú čitatelia SLOVA mladých. Nebola by to však škola, ak by nemala riaditeľa, za ktorého sa sám, rozhodol vydávať jeden z členov poroty a zároveň správca nadácie Martin Štunda. A už vôbec by nebola školou, ak by nemala aj školníka. Túto funkciu na seba s radosťou prevzal jeden z nepíšucich príslušníkov prometheovskej rodiny Ján Štunda. Hneď na začiatku sa ujal zodpovednosti za disciplínu, jej realizáciu však poňal naozaj svojsky. Žiadne mimoriadne obmedzenia ani pravidlá, všetko v rámci dobrovoľnosti, hoci občas chtiac-nechtiac aj nasilu. Večierka neexistovala, a ani ráno nik nemusel vstať, ak mu pravdaže nebolo ľúto prepásť skvelé raňajky. Nepochybne jedným z najväčších pozitív Letnej školy je práve tá škola. Nie, nepredstavujte si lavice plné umorených žiakov, prísnych pedagógov, či skúšanie. V tejto škole sa iba rozpráva. A číta. Každý deň, od pondelka do soboty sa dopoludnia venovali tomu, čo všetkých spájalo – literatúre. Porotcovia neboli iba tými, čo hodnotili, ale najmä tými, ktorí sa o tom všetkom prišli s mladými autormi zhovárať. A o to práve šlo. ,,Letná škola je najmä priestorom, ktorý umožňuje bez akýchkoľvek časových stresov vybudovať medzi lektorom a autorom vzájomnú dôveru. Na základe konkrétnych textov môžeme prejsť pomerne široké základy poetiky, o ktorých predovšetkým začínajúci autori často nemajú ani tušenia. Poskytuje možnosť venovať sa každému autorovi individuálne, čo je pre jeho rast hádam najdôležitejšie,“ myslí si Janko Petrík. Mali by sme tu byť aspoň mesiac Pondelok bol výnimočný nielen tým, že bol „prvým“ školským dňom. Bol to aj čas vyhlásenia výsledkov. Na tvárach bolo vidieť zmes napätia, nádeje… A slávnostné vyhlásenie bolo naozaj slávnostné, veď ho prišli navštíviť dve Múzy osobne, ktoré sa podujali oznámiť, ako sa súťaž skončila. Kategória poézie základných škôl prekvapenie nepriniesla. Už niekoľký raz sa jej víťazkou stala Nina Kollárová zo Starej Ľubovne: ,,Môžem sa tu s ostatnými porozprávať o tom, ako píšem. Na Múze je fajn to, že sme tu spolu celý týždeň. Brala by som aj dlhšie, aspoň mesiac.“ Víťazka tej istej kategórie v próze je o čosi staršia Dáša Krištofovičová z Nitry. Aj jej súťaž prirástla k srdcu: ,,Múza pre mňa znamená strašne veľa. Vlani som z nej ešte dlho žila, stále nad ňou premýšľala, bolo mi hrozne smutno a chcela som sa vrátiť späť. Aj teraz to tak bude.“ Druhá kategória bola naplnená očakávaním ešte viac. Stredoškoláci sú často už osobnosti s vlastným štýlom a rukopisom, preto každé ocenenie, a zvlášť v súťaži, na ktorej sa zúčastnilo toľko prác, hreje pri srdci. V próze si ,,zlato“ odniesla Alica Antašová z Popradu. Už tradične ako posledné vyhlásili výsledky kategórie poézia stredných škôl. Vynikajúcich prác bolo neúrekom, naozaj ťažko sa z nich vybrali tie najlepšie. Porota sa napokon zhodla. Prvé miesto obsadil Števo Melkovič zo Starej Ľubovne, ktorému sa v poslednom čase naozaj darí. ,,Na Múze čerpám inšpiráciu. Je pre mňa naozaj dôležitá,“ zdôveril sa nám. ,,To, že sa tu stretnem so skvelými ľuďmi, že sa s nimi môžem porovnať, mi pomáha vycibriť si vlastný štýl. Vládne tu úžasná atmosféra! Toto ocenenie si vážim najviac zo všetkých.“ Biela vreckovka plná nádeje Napätie pomaly opadlo a všetci akoby hneď zabudli, že niekto niečo vyhral. Ostala len tá skvelá atmosféra do ďalších dní. Každé dopoludnie škola, na ktorej sa zásadne zúčastňovali všetci, i keď často s viečkami podopretými zápalkou po prebdenej noci. Nik si však Jankove, Petrove či Evkine rozprávanie nenechal ujsť, každý bol zvedavý, čo lektori povedia práve na tú jeho prácu. A aby bolo všetko ešte o čosi zaujímavejšie, pokračovalo sa aj v súťažení, hoci už len mimo literárneho poľa. Úloha bola neľahká: zachrániť stroskotanca Robinsona z jeho pustého ostrova, alebo odhaliť tajomstvá Bojárdu. Okrem zápolenia mohli všetci do sýtosti predviesť svoju kreativitu takmer každý večer. V nesúťažnej súťaži Spieva celá rodina alebo na Prehliadke talentov. Nik to ani poriadne nezbadal a ako tichý had sa priplazil posledný deň. Vo všetkých očiach sme cítili smútok z neodvratne sa blížiacej rozlúčky. Múza sa každému zašila pod kožu a najmä do srdca. Zbalené batohy na pleciach, tak trochu strach pred návratom do toho normálneho, obyčajného sveta. A už tradične biela vreckovka, ktorou máva jeden druhému. Neznamená len lúčenie, ale najmä nádej, že aj budúci rok nájde každý z nich raz ráno v schránke obálku s listom, v ktorom bude stáť: ,,S radosťou Ti chceme oznámiť, že porota celoslovenskej literárnej súťaže Múza vybrala Tvoju prácu a zaradila ju medzi ocenené…“
