Podľa známeho komentátora Davida Aaronvitcha prejav Tonyho Blaira na minulotýždňovej konferencii Labour Party dokázal, že britský premiér dominuje politickej scéne spôsobom nevídaným od čias Margaret Thatcherovej. Tony Blair sa zdá nepriestrelný. S dvoma rozhodujúcimi výhrami vo voľbách (1997 a 2001), reputáciou medzinárodného štátnika a konzervatívnou opozíciou pod vedením nevýrazného Iaina Duncana-Smitha, ktorá v posledných dvoch voľbách nebola schopná opäť získať dôveru voličov, sa Aaronvitchovi i iným popredným politickým komentátorom vidí jasným víťazom budúcich volieb, ktoré sa majú konať v roku 2005 či 2006. Z tohto pohľadu je návrat konzervatívcov nepredstaviteľný. Keď sa však Blair vráti z výročnej konferencie svojej strany v Blackpoole späť do Londýna, mal by si spomenúť na lekcie z histórie. Impériá sú často najzraniteľnejšie vo chvíli, keď pôsobia najsilnejšie. V roku 2001 vyhrala Labour Party (LP) voľby len veľmi tesne. Štyri roky predtým ju k moci vyniesla vlna entuziazmu, no nadšenie postupne vyprchalo. Labouristi vyhrali vďaka sľubu, že lepšia verejné služby, predovšetkým zdravotníctvo a školstvo. Celá strana sa zhoduje, že systém verejných služieb sa musí reformovať. No vládna politika nie je medzi radovými členmi vôbec populárna. Cena za moc Hlavný rozpor medzi straníckym vedením a členmi predstavuje Privátna finančná iniciatíva (Private Finance Initiative – PFI). Na konferencii v Blackpoole utrpel Blair druhú porážku za celých osem rokov, keď delegáti zamietli návrh krokov na podporu PFI. Hoci hlasovanie na konferencii je iba symbolickým vyjadrením názoru a vedenie strany k ničomu nezaväzuje, Blair je natoľko rozumný, aby o prehre uvažoval. PFI, vytvorená predchádzajúcou konzervatívnou vládou, ide proti tradičnej forme investovania do verejného sektora. Súkromní dodávatelia nielen budujú nové školy či nemocnice, ale tieto verejné zariadenia aj udržiavajú. Za normálnych okolností sú verejné investície financované vopred z daní či verejných pôžičiek. Lenže PFI prenáša financovanie na súkromné zdroje, čo potom daňoví poplatníci splácajú, väčšinou asi 25 rokov. Veľkou výhodou sa zdá, že vláda takto nemusí vložiť všetky peniaze do budovania zdravotníckych či školských zariadení. Radoví členovia Labour Party sú však v otázke PFI menej nadšení. Časť ich skepticizmu pramení z určitého doktrinárstva: mnohí labouristickí aktivisti pracujúci vo verejnom sektore vnímajú PFI ako plaziacu sa privatizáciu. Nespokojnosť, osobitne medzi odborármi, pramení tiež zo skúseností. PFI z dlhodobého hľadiska peniaze nešetrí a súkromné spoločnosti orientované na zisk, budujúce nemocnice a školy, zaobchádzajú s robotníkmi omnoho horšie. Diskusia o PFI je príznakom hlbšieho konfliktu medzi Blairom a jeho stranou v otázke modernizácie. Keď sa v roku 1994 stal lídrom, radoví členovia boli po viac ako pätnásťročnej volebnej mizérie ochotní podriadiť svoje hlboké politické presvedčenie potrebe dosiahnuť víťazstvo. Blairovo posolstvo modernizácie nebolo jazykom, ktorý by chceli počuť, ale ak mala byť odmenou za jeho akceptovanie labouristická vláda, nuž, nech sa stane. Koľko modernizácie? Blair si vždy uvedomoval, že vďaka svojej popularite v Británii sa stal pre LP nenahraditeľným. Pravdepodobne však už akceptoval, že jeho vzťah so stranou je naštrbený. Strana už neverí, že musí nutne ostať pri moci. V normálnej situácii by ho jeho druhé rozhodujúce víťazstvo malo posilniť, no on sa, paradoxne, ocitol v horšej situácii. Bezprecedentné volebné výsledky, spolu s neschopnosťou konzervatívcov prebrať sa, či aspoň vyzerať, že to dokážu urobiť v dohľadnej budúcnosti, splodilo medzi poslancami za LP a odborárskymi predákmi samoľúbosť hraničiacu s aroganciou. Na konferencii však kľúčoví Blairovi spojenci argumentovali, že krajina nepotrebuje menej, ale viac modernizácie. Volebné prehry mnohých ľavicových a centristicko-ľavicových strán v Európe za posledných pár rokov použili ako dôkaz, že strana musí byť ešte odvážnejšia. Počas dvoch seminárov, organizovaných Centrom pre zahraničnú politiku a Inštitútom pre výskum verejnej politiky v rámci konferencie, zdôraznili ministri potrebu ďalších reforiem. Minister školstva David Milliband tvrdil: „Politika bude počas budúcich volieb úplne iná. Bude to: labouristi proti všetkým ostatným. Labouristi dobyli pevnosť a teraz sedia na vrchole kopca. Budeme to my, obhajcovia pozícií, proti zvyšku. Musíme preto udržať ten duch vzbury, ktorý nás vyniesol do vlády, lebo skúsenosti z Francúzska a Talianska ukazujú, že ak ľavicoví politici len bránia status quo, skončia porazení.“ Ministerka Patricia Hewittová poukázala na chyby Al Gora i porážku holandských sociálnych demokratov, PvdA. „Po ôsmich rokoch pri moci bolo na PvdA nazerané ako na kandidátov bez túžby viesť zmenu.“ Bude však strana súhlasiť s takýmto odkazom? Budú radoví členovia ochotní akceptovať pokračujúci proces modernizácie? Pretože oni chcú labouristickú vládu nielen podľa mena, ale i podľa vykonávanej politiky. Rétorika modernizácie je príťažlivá pre voličov, čo sa k strane pridali v roku 1997, nie však pre tradičné jadro. Bolo by pochabé myslieť si, že Blaira ako lídra strany odvolajú, ale dostal varovanie. Obchodníci často zdôrazňujú nutnosť sústrediť sa na kľúčový trh a nepreceniť sily zasahovaním do iných. Kľúčovým trhom labouristov sú aktivisti, ktorí robia kampane a organizujú lokálnu úroveň. V rokoch 1997 a 2001 mal Blair podporu tradičných voličov LP i bývalých voličov konzervatívcov. Aby sa zavďačil obom skupinám aj v budúcnosti, bude musieť apelovať nielen na legendárneho „stredoanglického“ voliča, ale i na tých, čo volili labouristov po celý život.
