O sociálnych nerovnostiach, nespravodlivej distribúcii bohatstva a chudoby sa zvyčajne hovorí v súvislosti s európskou sociálnou agendou. V zbytočne vyostrenej atmosfére zdôrazňovaných odlišností medzi európskou a americkou civilizáciou zanikajú mnohé spoločné témy. Esej Paula Krugmana právom poukazuje na nebezpečné dôsledky prehlbujúcej sa nerovnosti v distribúcii vplyvu, bohatstva a moci na americkú spoločnosť v posledných dvoch desaťročiach. Stačí si dať dokopy číselné údaje, ktoré Krugman prezentuje, aby sme si uvedomili to podstatné: Extrémna polarizácia spoločnosti napokon umŕtvuje jej životaschopné zdroje a možnosti a, čo je ešte horšie, v prípade krízy vedie k scenárom, ktoré zvyčajne poznáme iba z filmových plátien našich kín. Zápas o stabilný sociálny stred modernej spoločnosti zostáva kľúčovou témou vývoja západnej transatlantickej civilizácie v nasledujúcich rokoch. (mm) Ako dospievajúci chlapec, vyrastajúci na Long Islande, som najradšej chodil na výlet k panským sídlam zlatej éry na severnom pobreží. Tieto rezidencie neboli len súčasťou dejín architektúry. Predstavovali pamätníky uplynulej spoločenskej éry, v ktorej si bohatí mohli dovoliť armády služobníctva na udržiavanie domov veľkých ako európske paláce. V čase, keď som sa na ne chodil pozerať, bola už táto doba dávno preč. Ani jedno zo spomínaných sídiel na Long Islande už nebolo súkromnou rezidenciou. Tie, z ktorých nestihli spraviť múzeum, sa stali opatrovateľskými domovmi alebo súkromnými školami. Amerika, v ktorej som vyrastal, t. j. Amerika 50. a 60. rokov, bola spoločnosťou s prevažujúcou strednou vrstvou, v skutočnosti aj svojským charakterom. Obrovské príjmy a majetkové nerovnosti zlatej éry sa vytratili. Áno, samozrejme, existovala chudoba spodnej vrstvy – ale vtedajší konvenčný duch ju vnímal viac ako sociálny a menej ako ekonomický problém. Áno, samozrejme, niekoľkí bohatí obchodníci a dediči obrovských bohatstiev žili oveľa lepšie než priemerný Američan. Neboli však až takí bohatí ako baróni-podvodníci stavajúci si honosné sídla a koniec koncov, ani ich nebolo až tak veľa. Časy, keď sa americká spoločnosť z ekonomickej i politickej stránky spoliehala na plutokratov, už dávno pominuli. Každodenná skúsenosť upevňovala pocit takmer rovnej spoločnosti. O ekonomických rozdieloch, ktoré ste si uvedomovali, sa mlčalo. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia – strední manažéri, stredoškolskí učitelia, a dokonca aj právnici – sa často sťažovali, že zarábajú menej ako robotníci organizovaní v odborových zväzoch. Tí, ktorých považovali za majetných, bývali v poschodových domoch, mali upratovačku, ktorá do domu dochádzala každý týždeň, chodievali na letnú dovolenku do Európy. Svoje deti však posielali do štátnych škôl a sami riadne pracovali ako ktokoľvek iný. Bolo to už dávno. Amerika strednej vrstvy za mojej mladosti bola inou krajinou. Dnes žijeme v novej zlatej ére, rovnako extravagantnej, ako bola tá pôvodná. Rezidencie sú opäť v móde. V roku 1999 uverejnil istý časopis profil Thierryho Desponta, „výstrednej eminencie“, architekta, ktorý sa špecializuje na projektovanie domov pre superbohatých. Jeho výtvory majú obyčajne rozlohu od 20 tisíc do 60 tisíc štvorcových stôp; tie najväčšie nemajú ďaleko od Bieleho domu. Netreba ani pripomínať, že sa navrátili aj armády služobníctva. Rovnako ako aj jachty. I keď J. P. Morgan ešte nevlastní Golfský prúd. Ako naznačuje Despontov príbeh, bolo by nespravodlivé tvrdiť, že v Amerike sa o narastajúcich nerovnostiach nepíše. Ale záblesky zo života bohatých, nemajúcich vkus, určite neprispievajú k úplnému obrazu o tektonických zlomoch v mysliach ľudí, ku ktorým došlo pri rozdeľovaní príjmov a bohatstva v tejto krajine. Mám taký pocit, že len zlomok ľudí si uvedomuje, ako veľmi sa za relatívne krátke obdobie prehĺbila priepasť medzi bohatými a tými druhými. Už len nastolenie tejto témy vás môže vystaviť obvineniam z „vedenia vojny“, „politiky závisti“ atď. A len veľmi málo ľudí chce naozaj hovoriť o ďalekosiahlych ekonomických, sociálnych a politických dôsledkoch zväčšujúcej sa priepasti. Súčasnému dianiu v Amerike však neporozumiete, ak nepochopíte rozsah, príčiny a dôsledky obrovského nárastu nerovností za uplynulé tri desaťročia, a osobitne neúmernej koncentrácie bohatstva v rukách úzkej skupiny. Aby ste mali jasnú predstavu o súčasnej vlne škandálov vo veľkých korporáciách, musíte pochopiť, ako človeka v sivom flanelovom obleku nahradil majestátny šéf spoločnosti. Koncentrácia príjmov na vrchole je hlavnou príčinou toho, prečo je v USA napriek všetkým ekonomickým úspechom viac chudoby a nižší priemerný vek obyvateľov ako v ktorejkoľvek inej vysoko rozvinutej krajine. Rastúca koncentrácia bohatstva navyše pretvorila politický systém: práve tá je pri koreni všeobecného posunu doprava a extrémnej polarizácie našej politiky. Skôr ako sa k tomu dostaneme, pozrime sa na to, čo kto dostáva. Nová zlatá éra Komisia pre cenné papiere a burzu nie ja taká zúrivá ako ohrdnutá žena. Chaotické rozvodové konanie Jacka Welcha, bývalého legendárneho šéfa General Electric, malo jeden neplánovaný prínos: odhalilo výhody korporatívnej elity, ktoré sú za normálnych okolností skryté pred zrakom verejnosti. Vyšlo totiž najavo, že keď Welch odišiel do dôchodku, udelili mu právo na doživotné užívanie bytu na Manhattane (vrátane stravy, vína a prania), možnosť využívať lietadlo patriace spoločnosti a množstvo iných výhod v hodnote najmenej dvoch miliónov dolárov ročne. Tieto privilégiá jasne odkryli obrovské chúťky šéfov veľkých podnikov očakávajúcich zaobchádzanie ako s kráľovskými veličenstvami. V peňažnom vyjadrení však tieto výhody znamenajú pre Welcha veľmi málo. V roku 2000, ktorý bol posledným rokom Welcha na čele General Electric, mu spoločnosť vyplatila 123 miliónov dolárov, a to najmä vo forme akcií a opcií. Žeby bolo novinkou, že šéfovia veľkých amerických korporácií zarábajú toľké peniaze? V skutočnosti áno. Boli stále dobre platení. V porovnaní s priemerným pracujúcim je však neporovnateľná výška, akú títo šéfovia dostávali o generáciu dozadu a koľko dostávajú dnes. Za posledných tridsať rokov väčšina ľudí zaznamenala iba skromný nárast miezd: priemerná ročná mzda v Amerike vyjadrená v dolároch z roku 1998 (t. j. prispôsobená inflácii) vzrástla z 32 522 USD v roku 1970 na 35 864 USD v roku 1999. To je približne desaťpercentný nárast za 29 rokov – síce pokrok, ale nevýrazný. Podľa časopisu Fortune za to isté obdobie vzrástla priemerná výška ročných príjmov sto najvyšších šéfov korporácií z 1,3 milióna dolárov (39-násobok mzdy priemerného pracujúceho) na 37,5 milióna, čo je viac ako tisícnásobok mzdy obyčajného pracovníka. Explózia v príjmoch šéfov veľkých spoločností za posledných tridsať rokov je sama osebe prekvapujúcim a významným príbehom zároveň. Ide však len o ten najpríznačnejší ukazovateľ širšieho príbehu, príbehu opakovanej koncentrácie príjmov a bohatstva v Spojených štátoch. Bohatí sa vždy odlišovali od vás alebo odo mňa, úplne sa však odlišujú od tých predchádzajúcich. A naozaj, dnes sú natoľko odlišní, ako boli vtedy, keď F. Scott Fitzgeralt vyslovil svoju slávnu vetu. Je to kontroverzná veta, i keď by ňou byť nemusela. Minimálne v posledných pätnástich rokoch sa len ťažko dali poprieť dôkazy o rastúcich nerovnostiach v Spojených štátoch. Štatistiky jasne vykazovali narastajúce príjmy horných 20 percent rodín a v rámci nich horných piatich percent, pričom podiel príjmov rodín zo strednej vrstvy sa znižoval. Napriek tomu je vyvrátenie tohto dôkazu veľkým, dobre financovaným biznisom. Konzervatívne think tanky vyprodukovali stohy štúdií spochybňujúcich údaje, metodológiu a v neposlednom rade aj motívy tých, ktorí informujú o tom, čo je samozrejmé. Štúdie, ktorých cieľom je vyvrátiť narastajúce nerovnosti, dostávajú požehnanie od popredných osobností na stránkach mienkotvorných novín a časopisov a zakaždým ich citujú pravicovo orientovaní vládni úradníci. Pred štyrmi rokmi Alan Greenspan (prečo si všetci mysleli, že je nezávislý?) predniesol kľúčový prejav na výročnej konferencii štátnej pokladne, ktorý bol pokusom o popretie faktu, že v Amerike došlo k reálnemu nárastu nerovností. *** Sústredené úsilie popierať skutočnosť, že rozdiely sa prehlbujú, je samo osebe príznakom narastajúceho vplyvu novej plutokracie (viac na túto tému neskôr). Podobne ako aj zúrivá obrana stanoviska, podľa ktorého na nerovnostiach nezáleží, respektíve, použijúc výraz Marthy Stewart, nerovnosť je dobrá vec. Napriek politicky motivovanému zahmlievaniu sa realita narastajúcich nerovností nedá spochybniť. Štatistické údaje v skutočnosti podceňujú tento problém, keďže z technických príčin tieto údaje vykazujú nižšie hodnoty, ako sú reálne vysoké príjmy a je nepravdepodobné, žeby zachytili „explóziu“ vo výške odmien korporácií. Ďalší dôkaz odkrýva nielen to, že nerovnosti vzrastajú, ale aj to, že rozdiely sú ešte väčšie, keď sa približujete k vrcholu. Nejde totiž o to, že horných 20 percent rodín má vyššie percentuálne príjmy ako rodiny nachádzajúce sa blízko strednej vrstvy: horných 5 percent sa má lepšie 15 percent ako pod nimi, horné 1 percento je na tom lepšie ako zostávajúce 4 percentá, a tak to pokračuje až po Billa Gatesa. Štúdie, ktorým išlo o presnejšie vykreslenie vysokých príjmov, priniesli prekvapujúce výsledky. Napríklad nedávna štúdia nezávislého Kongresového úradu pre rozpočet použila údaje o daniach z príjmov a iné zdroje, aby zlepšila odhady. Z tejto štúdie vyplynulo, že v období medzi rokmi 1979 až 1997 príjmy po zdanení horného jedného percenta rodín vzrástli o 157 percent v porovnaní s len 10-percentným nárastom príjmov rodín patriacich do strednej vrstvy. Ešte prekvapujúcejšie výsledky vyšli najavo z novej štúdie Thomasa Pikettyho z Francúzskeho výskumného inštitútu a Emmanuela Saeza z Kalifornskej univerzity v Berkeley. Vychádzajúc z údajov o daniach, Piketty a Saez priniesli údaje o príjmoch priemerne zarábajúcich, bohatých a veľmi bohatých spätne až do roku 1913. Prvá vec, ktorú z týchto odhadov zistíte, je, že Amerika s prevládajúcou strednou vrstvou za mojej mladosti nebola normálnym stavom našej spoločnosti, ale skôr prechodným obdobím medzi dvoma zlatými érami. Amerika pred rokom 1930 bola spoločnosťou, v ktorej úzka skupina veľmi bohatých ľudí mala kontrolu nad bohatstvom národa. Spoločnosťou strednej vrstvy sme sa stali až vtedy, keď koncentrácia príjmov na vrchole prudko klesla počas obdobia New Deal, a osobitne počas druhej svetovej vojny. Ekonomickí historici Claudia Goldinová a Robert Margo pomenovali zmenšovanie príjmových rozdielov počas týchto rokov veľkou kompresiou. Príjmy boli pomerne rovnako rozdelené až do 70. rokov, t. j. rapídny nárast príjmov počas prvej povojnovej generácie sa rovnomerne dotýkal celej populácie. Od 70. rokov sa však rozdiely v príjmoch začali prudko zväčšovať. Piketty a Saez potvrdili, čo som predpokladal: vrátili sme sa do čias „Veľkého Gatsbyho“. Po tridsiatich rokoch, počas ktorých boli podiely v príjmoch horných 10 percent daňových poplatníkov ďaleko pod úrovňou z 20. rokov, sa opäť vrátili na svoju pôvodnú úroveň. A najväčšími víťazmi sú tí najbohatší. Jedným z trikov, ako podceniť nerovnosti, je spoľahnúť sa na hrubé štatistické údaje – rozdelením populácie na päť „pätín“, z ktorej každá zahŕňa 20 percent rodín, alebo najviac na desať „desatín“. Práve o tieto desatiny sa opieral spomínaný Greenspanov prejav. Odtiaľ je to už len malý krok k tomu, aby sme popreli, že hovoríme o bohatých. Tak napríklad konzervatívny komentátor by mohol s nevôľou pripustiť, že príjmy horných 10 percent daňových poplatníkov v krajine sa mierne zvýšili, a potom by zdôraznil, že ktokoľvek s príjmom prevyšujúcim 81 tisíc dolárov patrí do týchto horných 10 percent. Takže hovoríme o posunoch len v rámci strednej vrstvy, však? *** Chyba: horných 10 percent zahŕňa veľké množstvo ľudí, ktorých by sme ešte stále považovali za ľudí patriacich do strednej vrstvy, tí však neboli veľkými víťazmi. Prevažná väčšina príjmov horných 10 percent daňových poplatníkov za posledných tridsať rokov bola v skutočnosti príjmom skôr horného 1 percenta, ako zostávajúcich 9 percent. V roku 1998 horné 1 percento začínalo so sumou 230 tisíc dolárov. A zasa 60 percent príjmov horného 1 percenta išlo horným 0,1 percentám, ktorých príjmy presahovali 790 tisíc dolárov. A takmer polovica týchto príjmov bola zárobkom iba 13 tisíc daňových poplatníkov, t. j. 0,01 percenta, a ich príjmy dosahovali najmenej 3,6 milióna dolárov a priemerný príjem 17 miliónov dolárov. Ak by sme trvali na detailoch, zistili by sme, že odhady Pickettyho a Saeza sa končia v roku 1998, kým čísla získané Kongresovým úradom pre rozpočet o rok skôr. Žeby sa trendy vychádzajúce z údajov zvrátili? Takmer určite nie. Všetky ukazovatele totiž naznačujú, že obrovský nárast príjmov na vrchole pokračoval aj po roku 2000. Následné prudké zníženie cien akcií muselo zanechať stopy na vysokých príjmoch. Štatistické údaje však v roku 2001 vykazujú ďalšie narastanie nerovností, a to najmä z dôvodu ťažkých dôsledkov recesie na pracujúcu chudobu. Keď sa recesia skončí, môžeme si byť istí, že sa ocitneme v spoločnosti, v ktorej príjmové rozdiely budú ešte väčšie ako koncom 90. rokov. Vyhlásenia, že sme vstúpili do druhej zlatej éry, preto nie sú prehnané. V ére dominantnej strednej vrstvy v Amerike sa vrstva, ktorá stavala rezidencie a vlastnila jachty, takmer vytratila. Podľa Pikettyho a Saeza malo horných 0,01 percenta daňových poplatníkov 0,7 percenta všetkých príjmov, t. j. zarábali „len“ 70-krát viac ako ľudia s priemerným príjmom, čo nestačilo na to, aby si mohli kupovať alebo vydržiavať megarezidencie. V roku 1998 však horných 0,01 percenta vykazovalo viac ako 3 percentá všetkých príjmov, čo znamená, že 13 tisíc najbohatších rodín v Amerike malo takmer taký príjem, ako 20 miliónov najchudobnejších domácností; príjem týchto 13 tisíc rodín bol 300-krát vyšší ako príjem obyčajných rodín. A znovu zopakujem: táto transformácia sa udiala veľmi rýchlo a ešte stále pokračuje. Mohli by ste si pomyslieť, že rok 1987, keď Tom Wolfe vydal svoj román Ohňostroj márností a Oliver Stone zrežíroval film Wall Street, bol vrcholom novej americkej kultúry peňazí. V roku 1987 však horných 0,01 percenta zarábalo iba 40 percent toho, čo zarába dnes. Amerika Ohňostroja márností a Wall Street bola pozitívne egalitárna v porovnaní s krajinou, v ktorej žijeme dnes. Koniec New Dealu V polovici osemdesiatych rokov, keď si ekonómovia uvedomili, že v rozdeľovaní príjmov v Amerike sa dejú dôležité zmeny, sformulovali tri hlavné hypotézy o ich príčinách. „Globalizačná“ hypotéza spojila meniace sa rozdeľovanie príjmov v Amerike s nárastom svetového obchodu a osobitne s rastúcimi dovozmi manufaktúrnych výrobkov z tretieho sveta. Jej hlavným posolstvom bolo, že robotníci (práve tí, ktorí za čias mojej mladosti zarábali rovnako ako vyššie vzdelaní strední manažéri) strácali pôdu pred konkurenciou nízko platených pracovníkov z Ázie. Výsledkom bola stagnácia, respektíve zníženie miezd obyčajných pracujúcich a rastúce príjmy vyššie vzdelaných. Druhá hypotéza založená na „technologických zmenách“ nevidela príčinu vzrastajúcich nerovností v zahraničnom obchode, ale v domácej inovácii. Veľká rýchlosť v postupe informačných technológií si vyžadovala čoraz viac vysokokvalifikovaných a zručných ľudí. V rozdeľovaní príjmov sa tak častejšie uprednostňovali mozgy namiesto svalov. A nakoniec hypotéza „superstar“, pomenovaná po chicagskom ekonómovi Sherwinovi Rosenovi, ponúkla variant „technologickej hypotézy“. Podľa nej sa v dôsledku moderných komunikačných technológií z konkurencie často stáva turnaj, v ktorom je víťaz bohato odmenený, kým dobiehajúci získava oveľa menej. Klasickým príkladom, podľa ktorého nesie táto teória názov, je šoubiznis. Ako naznačil Rosen, v dávno minulých časoch si stovky komediantov zarábali na skromné živobytie na živých predstaveniach. Dnes sú už preč. To, čo zostalo, je niekoľko superstarových televíznych komediantov. Diskusií o týchto hypotézach, najmä medzi tými, ktorí rastúce nerovnosti pripisujú globalizácii, a tými, ktorí ich pripisujú technológiám, bolo veľa a neboli jednoduché. Sám som sa na podobných debatách zúčastnil. No nebudem sa ich zastávať, pretože počas uplynulých rokov sa medzi ekonómami rozšíril názor, že ani jedna z nich nefunguje. Nechcem tým povedať, že na nich nie je nič pravdivé. Napriek tomu s rastúcim počtom dôkazov sa každá zdá čoraz neadekvátnejšia. Globalizáciou sa dá čiastočne zdôvodniť relatívny pokles robotníckych miezd, no nemôže vysvetliť 2500-percentný nárast príjmov šéfov najväčších korporácií. Technológie môžu byť príčinou, prečo sa zvýšili odmeny ľudí s vyšším vzdelaním, nevysvetlia však obrovské rozdiely medzi príjmami ľudí s vyšším vzdelaním a príjmami ľudí na vrchole korporácií. Teória superstar platí pre Jay Leno, nie však pre tisícky ľudí, ktorí sa stali neskutočne bohatými, hoci nevystupovali v televízii. Aj veľká kompresia, t. j. zásadné zníženie rozdielov v čase New Dealu a druhej svetovej vojny, sa dá ťažko pochopiť z pohľadu zaužívaných teórií. Počas druhej svetovej vojny Franklin Roosevelt využíval kontrolu štátu nad mzdami na zníženie rozdielov vo výške platov. Ak však spoločnosť strednej vrstvy, ktorá vznikla po vojne, bola umelým výtvorom, prečo potom pretrvala ďalších tridsať rokov? Niektorí ekonómovia, v úsilí pochopiť narastajúce nerovnosti, začali brať vážne hypotézu, ktorá by sa prednedávnom dala považovať za úplne pomýlenú. Tento pohľad zdôrazňuje úlohu sociálnych noriem v stanovení limitov pre nerovnosť. New Deal mal podľa tohto názoru oveľa hlbší vplyv na americkú spoločnosť, ako si predstavovali jeho najväčší obdivovatelia: nastolili sa normy relatívnej rovnosti v príjmoch, ktoré pretrvávali viac ako tridsať rokov, pričom sa vytvorila široká stredná vrstva, ktorú sme považovali za samozrejmosť. Tieto normy sa však v sedemdesiatych rokoch začali postupne rozplývať. Takýto názor potvrdzujú odmeny šéfov spoločností. V šesťdesiatych rokoch sa veľké americké korporácie správali skôr ako socialistické republiky, než ako bezohľadné kapitalistické podniky a ich výkonní šéfovia boli viac byrokratmi pracujúcimi vo verejnom záujme ako vodcami podnikov. Nepreháňam. Vezmite si napríklad opis takéhoto správania, ktorý ponúka John Kenneth Galbraith v knihe z roku 1967 Nový industriálny štát: ,,Cieľom manažmentu nie je zakaždým odmeniť seba samého. Od zdravého manažmentu sa očakáva zdržanlivosť.“ Zaoberanie sa manažmentu samým sebou sa stalo minulosťou: „So silou rozhodnutí ide ruka v ruke príležitosť zarobiť peniaze… Keby tak činil každý, korporácia by bola chaosom konkurenčnej chamtivosti. To však nie je to, čo by mal dobrý šéf podniku urobiť; účinný kódex zakazuje takéto správanie. Skupinové rozhodovanie navyše zaručuje, že takmer každého činnosť a dokonca i myšlienky sú ostatným známe. V dôsledku toho kódex nadobúda na význame a väčší význam získava, a nie náhodou, aj vysoký štandard osobnej poctivosti.“ Ponechajme na chvíľu bokom otázku vhodného, respektíve nevhodného správania a položme si otázku, ako sa z relatívne skromných platov najvyšších predstaviteľov korporácií pred tridsiatimi rokmi stali dnešné gigantické balíky peňazí. Existujú dva dôležité dôvody, ktoré zdôrazňujú skôr meniace sa normy, ako čistú ekonomiku. Optimistickejšia verzia poukazuje na analógiu medzi prudkým zvýšením platov šéfov spoločností a platov bejzbalových hráčov po zriadení tzv. voľných agentúr. Podľa nej vysoko platení šéfovia podnikov si to naozaj zaslúžia, pretože správna osoba v takej významnej pozícii je mimoriadne dôležitá. Podľa pesimistickejšej verzie, ktorá je podľa mňa prijateľnejšia, je konkurencia talentov menej dôležitým faktorom. Áno, skutočne dobrý šéf spoločnosti môže byť obrovským prínosom, neprimerane vysoké platy však často dostávali aj tí, ktorých výkon nebol práve najkvalitnejší. Hlavná príčina vysokých platov spočíva v tom, že šéfovia korporácií si vymenúvajú správnu radu, ktorá určuje výšku ich odmien a kontroluje väčšinu výhod, s ktorými členovia rady rátajú. Takže to nie je neviditeľná ruka trhu, ktorá vedie k monumentálnym príjmom šéfov spoločností, ale neviditeľné potriasanie si rúk v zasadacej miestnosti rady. Prečo potom pred tridsiatimi rokmi šéfov spoločností neodmeňovali tak štedro? Je to opäť vec podnikovej kultúry. V povojnovej generácii udržiaval strach z násilia platy bossov pod kontrolou. Násilie zmizlo a explózia v ich príjmoch dnes predstavuje skôr sociálnu zmenu než čisto ekonomické sily dopytu a ponuky. Nemali by sme ich vnímať ako trhový trend, ako je napríklad zvyšujúca sa hodnota majetku nachádzajúceho sa pri brehu rieky, ale ako niečo viac, než bola sexuálna revolúcia 60. rokov, nové liberálne myslenie, v tomto prípade vo finančných otázkach, nie sexuálnych. John Kenneth Galbraith opísal čestného výkonného šéfa spoločnosti z roku 1967 ako človeka, ktorý „si odopiera krásnu, prístupnú a dokonca nahú ženu, ktorú má poruke“. Koncom 90. rokov by jeho motto mohlo byť „ak ti je dobre, uži si“. Ako došlo v podnikovej kultúre k takýmto zmenám? Teoretici ekonómie a manažmentu ešte len začínajú odkrývať túto otázku, hoci niektoré faktory sa ľahko dajú vymenovať. Jedným bola meniaca sa štruktúra finančných trhov. Rakesh Khurana z Harvard Business School vo svojej novej knihe Hľadanie korporatívneho spasiteľa uvádza, že v priebehu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov „manažérsky kapitalizmus“, t. j. svet muža v sivom flanelovom obleku, nahradil „investorský kapitalizmus“. Inštitucionálni investori neboli ochotní ponechať šéfovi spoločnosti právo vybrať si nasledovníka zvnútra podniku. Chceli skôr heroických lídrov zvonka a boli ochotní zaplatiť obrovské sumy peňazí, len aby ich získali. Mimochodom, podtitulok Khuranovej knihy je Iracionálny zápas o charizmatického šéfa spoločnosti. Moderní teoretici manažmentu si však nemysleli, že to bolo iracionálne. Od osemdesiatych rokov sa kládol ešte väčší dôraz na význam „vodcovstva“ v zmysle personálnom a charizmatickom. Keď sa Lee Iacocca z Chrysleru stal začiatkom osemdesiatych rokov známou podnikateľskou celebritou, bol prakticky sám: Khurana píše, že v roku 1980 iba jedno číslo časopisu Business Week predstavilo na prvej strane šéfa veľkej spoločnosti. V roku 1999 sa toto číslo zvýšilo na devätnásť. A keď sa už takéto postupy pokladali za normálne, a dokonca potrebné, títo ľudia sa stali nielen slávnymi, ale sa im ľahšie podarilo zbohatnúť. Aj ekonómovia prispeli k tomu, že predtým nemysliteľná výška platov sa stala legitímnou. Počas 80. a 90. rokov množstvo akademických štúdií zverejnených v ekonomických časopisoch a zahrnutých do odporúčaní poradenských firiem tvrdilo, že Gordon Gekko mal pravdu: chamtivosť je v poriadku, chamtivosť funguje. S cieľom získať čo najlepší výkon podnikových bossov, tieto štúdie tvrdili, že treba spojiť ich záujmy so záujmami akcionárov. A garantovať im akcie bol spôsob, ako to dosiahnuť. Ťažko sa dá ubrániť podozreniu, že tieto nové intelektuálne odôvodnenia neuveriteľne vysokých platov boli nielen dôsledkom, ale aj príčinou. Nehovorím, že teoretici manažmentu a ekonómovia boli osobne skorumpovaní. Išlo o subtílny, nevedomý proces: myšlienky, ktoré preberali školy s výučbou podnikania, boli väčšinou tie, ktoré odobrili existujúci trend, a preto mu dali legitimitu. Ekonómovia ako Piketty a Saez dnes naznačujú, že odmeny vrcholových šéfov spoločností sú oveľa širšou otázkou. Spoločenské normy určujú odmeny (najmä tie na vrchole) oveľa výraznejšie, ako si to dokážu predstaviť ekonómovia a obhajcovia voľného trhu. V 30. a 40. rokoch sa stanovili nové normy rovnosti, a to najmä prostredníctvom politického procesu. V 80. a 90. rokoch sa tieto normy rozplynuli a nahradili sa étosom, podľa ktorého „všetko funguje“. A výsledkom bola explózia príjmov na vrchole škály. Cena nerovnosti Bol to jeden z momentov odhaľujúcich pravdu. V odpovedi na e-mail kanadského diváka Robert Novak z relácie „Krížová paľba“ dal krátke vyhlásenie: „Marg, podobne ako väčšina Kanaďanov, si aj ty zle informovaný a nemáš pravdu. USA majú najvyššiu priemernú dĺžku života zo všetkých krajín vrátane Kanady. Taká je pravda.“ A práve Novakove fakty neboli správne. Priemerná dĺžka života Kanaďanov je približne o dva roky vyššia ako Američanov. V skutočnosti je priemerná dĺžka života v USA oveľa nižšia ako v Kanade, Japonsku alebo v ktorejkoľvek väčšej krajine západnej Európy. V priemere žijeme o niečo kratšie ako Gréci a o niečo dlhšie ako Portugalci. Muži v USA žijú kratšie ako muži na Kostarike. Dá sa však pochopiť, prečo Novak predpokladal, že sme na prvom mieste. Veď sme najbohatším národom, reálny HDP na obyvateľa je o 20 percent vyšší ako v Kanade. A v tejto krajine bolo vždy vecou viery, že stúpajúci príliv zdvihne všetky lode. Nie je to azda tak, že veľké a rastúce národné bohatstvo sa premieta do vyššieho životného štandardu, vrátane kvalitnej lekárskej starostlivosti, všetkých Američanov? Nuž, nie je. I keď má Amerika vyšší príjem na osobu ako ktorákoľvek iná rozvinutá krajina, pravda je, že iba pre to, lebo naši bohatí sú oveľa bohatší. A tu je namieste radikálna myšlienka: ak bohatí dostávajú viac, ostatným zostáva menej. Takéto vyhlásenie, ktoré je jednoducho vecou aritmetiky, určite vyvolá obvinenia z „vojny proti spoločenským vrstvám“. Ak to žalobca bude chcieť bližšie špecifikovať, pravdepodobne zadá dve príčiny, prečo je smiešne robiť zbytočný rozruch okolo vysokých príjmov niekoľkých ľudí na vrchole príjmového rebríčka. Ako prvé vám povie, že to, čo elita dostáva, možno vyzerá ako obrovský balík peňazí, je to však len malý diel veľkého celku, t. j. bohatí nedostávajú až takú veľkú časť koláča. A potom vám povie, že pokusy o zníženie príjmov na vrchole nepomôžu, a dokonca ešte aj ublížia tým, ktorí sú na rebríčku nižšie, pretože úsilie o prerozdelenie príjmov poškodzuje motivačné faktory. Tieto argumenty sú pre nedostatok záujmu prijateľné. A boli úplne správne, kedysi, keď sme mali spoločnosť s prevažujúcou strednou vrstvou. Dnes sú oveľa menej pravdivé. Po prvé, podiel bohatých na celkových príjmoch už nie je zanedbateľný. Jedno percento rodín dnes dostáva približne 16 percent celkových príjmov pred zdanením, čo je približne 14 percent po zdanení. Tento podiel sa za posledných tridsať rokov takmer zdvojnásobil a v súčasnosti má takmer takú istú hodnotu ako príjem spodných 40 percent populácie. A to je značný posun v príjmoch smerom hore; z pohľadu čistej aritmetiky to znamená, že príjmy rodín, ktoré na tom nie sú až tak dobre, rástli na rozdiel od priemerných príjmov oveľa pomalšie. Ak zoberieme do úvahy infláciu, potom priemerný rodinný príjem, t. j. celkové príjmy delené počtom rodín, vzrástli o 28 percent v období rokov 1979 a 1997. Príjmy priemernej rodiny, teda typickej americkej rodiny, ktorá sa nachádza v strede príjmového rebríčka, vzrástli len o 10 percent. Príjmy spodnej jednej pätiny rodín v skutočnosti mierne klesli. Dovolím si s týmto trochu polemizovať. Radi sa pýšime – plným právom – naším hospodárskym rastom. Je však zarážajúce, že za posledných niekoľko dekád mal takýto vysoký rast iba nepatrný dosah na obyčajné rodiny. Priemerné rodinné príjmy rástli približne iba o 0,5 percenta za rok a pokiaľ môžeme usúdiť z nie celkom spoľahlivých údajov, tento nárast zapríčinil dlhší pracovný čas žien, s nízkym alebo takmer nijakým vplyvom na reálne mzdy. Okrem tohto čísla vykazujúce príjmy neodrážajú rastúce riziko života obyčajných pracujúcich. V časoch, keď General Motors bol známy ako Generous (štedrý) Motors, mnoho pracujúcich pociťovalo v práci veľkú istotu: firma by ich bola vyhodila iba v extrémnych prípadoch. Mnohí mali pracovné zmluvy, ktoré zaručovali zdravotné poistenie aj prípade, že by boli prepustení, a dokonca mali penzijné výnosy, ktoré nezáviseli od akciového trhu. Dnes je masové prepúšťanie v dávno zabehaných firmách bežné. Stratiť prácu znamená stratiť poistenie. Mnoho ľudí vám i tak povie, že hoci ekonomický systém USA produkuje veľa nerovností, produkuje aj oveľa vyššie príjmy ako akýkoľvek iný alternatívny systém, a tak sa majú všetci lepšie. Práve takúto morálnu hodnotu sa usilovalo priniesť nedávne osobitné vydanie Business Week pod titulkom „25 myšlienok pre meniaci sa svet“. Jednou z tých myšlienok bolo „bohatší sa stávajú bohatšími a to je O. K.“. Ako nám našepkáva konvenčné myslenie, vysoké príjmy na vrchole sú výsledkom systému voľného trhu, ktorý vytvára vhodné podmienky na vysoký výkon. A ten je produktom systému, čo znamená, že bohatstvo na vrchole nejde na úkor nás ostatných. Dokončenie v budúcom čísle
