O najnovších udalostiach na Ukrajine som rozmýšľal celý deň. Prešiel som štvrťou posiatou vládnymi budovami a množstvom ľudí. Prečo práve teraz, znela otázka, ktorá zostala nezodpovedaná. Nová ústava, prijatá v roku 1996, dala do rúk prezidenta veľké právomoci. Môže rozpustiť vládu, poveruje gubernátorov a ďalších vysoko postavaných úradníkov – napríklad generálneho prokurátora. Úrad od roku 1994 zastáva Leonid Kučma, znovuzvolený v roku 1999. Počas týchto ôsmich rokov došlo k podstatným zmenám v správe štátu a predovšetkým k veľkému prerozdeleniu kedysi štátneho majetku. Proces privatizácie spomalil Leonid Kravčuk, ktorý zastával prezidentský úrad pred Kučmom. Bol to jeden z hlavným dôvodov, prečo musel funkciu opustiť. Druhým bola nerovnováha medzi právomocami prezidenta a parlamentu. Od Kučmu sa očakávalo, že vyrieši oba nedostatky. Z istého hľadiska sa mu to skutočne podarilo. Krádež zvaná privatizácia Privatizácia sa takmer skončila. Sedemdesiat percent podnikov – vrátane tých veľkých, ziskových, napríklad metalurgických – je už v rukách oligarchov či cudzincov, predovšetkým Rusov. Nevznikol však nijaký systém sociálnych záruk, a tak asi stovke nových majiteľov nič nebráni zarábať nehorázne peniaze, zatiaľ čo tisícky ostatných žijú na hranici chudoby. Kučmovi sa medzi stovkou podarilo vytvoriť neuveriteľne komplikovaný systém bŕzd a rovnováh. Všetky peniaze a moc sú v ich rukách. Začala sa vojna o moc a jednotlivé „klany“ sa do nej s vervou pustili. Z času na čas niektorá zo skupín prevládne a jej predstavitelia ukoristia nejaký dôležitý vládny post. Spomeňme napríklad Dnetropetrovskú skupinu v rokoch 1996 až 1998 vedenú Lazarenkom. Moc plodí peniaze a ďalšiu moc. Rozbehnutý kolotoč sa veselo krúti. Zastaviť sa však nedá a v stávke je čoraz viac. Každé voľby sa menia v skutočnú vojnu, v ktorej sa bojuje všetkými prostriedkami. Nie je veľmi ťažké spozorovať, že demokracia, tak veľkodušne podporovaná miestnymi demokratmi, nacionalistami a, samozrejme, Američanmi, sa stala skvelým nástrojom na legitimizáciu úplne nedemokratického procesu. Príkladom je vytváranie parlamentnej väčšiny pomocou úplatkov či hrozieb zo strany prokuratúry – čo sú, mimochodom, dve hlavné metódy Kučmovho vládnutia. A celkom úspešného vládnutia. Napriek všetkému, Ukrajina sa nezmenila na Chicago dvadsiatych rokov. Obišli sme „len“ s niekoľkými politickými vraždami a inými násilnosťami. Pred dvoma rokmi však začala vychádzať nová hviezda – Viktor Juščenko. Hviezdy neexistujúcej opozície Relatívne mladý politik, bývalý guvernér Národnej banky. Vďaka novej konštelácii síl po parlamentných voľbách sa stal v roku 2000 premiérom. Od samého začiatku boli zreteľné dve veci – jeho proamerická orientácia, ocenená patričnou podporou, a jeho charizma. Predseda vlády je však v podstate podriadený prezidentovi. Tak to bolo aj v Juščenkovom prípade, až do chvíle, kým ho nezosadil parlament. Vtedy sa z neho stal vodca a symbol skutočnej opozície. Možno sa to dá ťažko uveriť, no na Ukrajine nijaká opozícia neexistuje. Na komunistoch sú opozičné len ich slogany, no v skutočnosti bez problémov spolupracujú s Kučmom, práve tak ako socialisti. Opozíciu z opačnej strany politického spektra tvoria oligarchovia, ktorí získali menej ako ich rivali. Spomeňme napríklad Juliu Tymošenkovú. Juščenko bol teda nádejou pre mnohých. V tom čase politický život nemalou mierou ovplyvňovalo Rusko práve tak ako USA. Rozširovanie NATO, Partnerstvo za mier, vývoj v Spoločenstve nezávislých štátov neustále zvyšovali význam Ukrajiny a stávali sa dobrým prostriedkom na zasahovanie do jej vnútornej politiky. Pre Američanov bola situácia jasná. Kučma nevyhovuje, pretože mu nejde o demokratizáciu a nie je „dobrým“ partnerom. Rozhodli sa teda počkať do roku 2004, keď mu skončí volebné obdobie a podporovať Juščenka. Jedným z prostriedkov sa stali médiá. Médií podporovaných USA je dostatok, medzi najefektívnejšie patria napríklad noviny Zerkalo nedeli, pre ktoré pracoval zavraždený Georgij Gondadze. Kučmov bodyguard Melchnichenko neskôr zverejnil nahrávky, ktoré zachytávajú ako prezident pripravuje vraždu. Začal sa spor o ich autentickosť, Melchnichenko ušiel do USA. V súčasnosti Juščenkova popularita klesá. Na jar vyhral parlamentné voľby so ziskom asi 22 percent hlasov, no Kučmovi sa ho podarilo prekonať. Vyhliadky na víťazstvo v prezidentských voľbách sa mu teda znížili. Navyše, Kučma inicioval reformu, ktorá by mala obmedziť prezidentské právomoci. Dôvodom je okrem iného aj to, že Juščenka stále považuje za svojho pravdepodobného nástupcu. Čas na zmenu? Spojené štáty sa dostali pred dilemu teraz alebo nikdy. Rozhodnutie padlo v prospech teraz. Financovanie opozície je jedna vec. V predvečer demonštrácií však americká diplomacia oznámila, že zvažuje obviniť Ukrajinu z predaja zbraní do Iraku a ako hlavný dôkaz uviedla Melchnichenkove nahrávky. Ukrajina podľa nich Iraku predala sofistikovaný radarový systém. USA začali vyšetrovanie a zvažujú ekonomické sankcie. Tento vývoj môže mať veľmi vážne dôsledky, predovšetkým zvýšenie ukrajinskej závislosti od Ruska. Schôdzka Kučma – Putin je už naplánovaná na 6. októbra. Kyjev teda prežil dva týždne trvajúci pokus o pokojnú revolúciu. Organizujú ju komunisti, socialisti, Tymošenková a čiastočne aj Juščenko, ktorý sa však neustále usiluje dosiahnuť kompromis. Je to revolúcia podľa cestovného poriadku, istená prezidentskou administratívou a financovaná USA, pochopiteľne. Na skutočný ľudový odpor momentálne niet o nič viac dôvodov ako predtým. Ľud mlčal počas hospodárskej krízy aj počas medializácie Gondadzeho vraždy. Prečo sa búriť práve teraz, keď máme za sebou dva roky hospodárskeho rastu? Som presvedčený, že vysvetlením je vonkajší vplyv. Aký však bude jeho výsledok, to sa dá len ťažko odhadnúť.
