Ján Figeľ, hlavný vyjednávač SR pre rokovania o vstupe SR do EU (1998-2002)
Narodil sa 20. januára 1960 v Čaklove, okres Vranov nad Topľou. V roku 1983 absolvoval štúdium na Technickej univerzite v Košiciach, odbor výkonová elektronika. V období rokov 1983 -1992 pracoval ako výskumný a vývojový pracovník v oblasti výkonovej elektroniky v ZPA Prešov. V rokoch 1992 – 1998 pôsobil ako poslanec NR SR, kde bol členom Zahraničnopolitického výboru NR SR a Výboru NR SR pre európsku integráciu. V roku 1994 absolvoval jednosemestrové štúdium medzinárodných vzťahov na Georgetownskej univerzite, Washington D. C., a univerzitný semestrový kurz Európska ekonomická integrácia na UFSIA v belgických Antwerpách. V rokoch 1998 – 2002 vykonával funkciu štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí SR. V roku 2000 sa stal podpredsedom Kresťanskodemokratického hnutia pre zahraničnú politiku. Je ženatý, má štyri deti. Máte za sebou štyri roky ako hlavný vyjednávač SR. Ako hodnotíte svoje pôsobenie? Stala sa pre nás Európska únia konečne známym a jasným cieľom? – Voľakedy som na vojenčine slúžil pri stíhačkách v špecializácii rádiových vybavení lietadiel. Tam sa používajú termíny diaľna a blížna. My sa už dostávame k tej blížnej, ktorá je tesne pred letiskom. Pred pár rokmi sme ešte smerovali k diaľnej. Existovalo množstvo otázok – „či a kedy“, pochybností o Slovensku zvonka, o jeho stabilite, o charaktere štátu, o pravidlách, ktoré sú dôležité pre spoločnú Európu. Termín blížna znamená, že dnes sú už pomenované rozhodujúce spoločné otázky, už sa o Slovensku nepochybuje, ale patrí do skupiny konkrétne pomenovaných desiatich krajín a bude sa usilovať o dobré riešenie detailov ako rozpočet, poľnohospodárstvo, ratifikačné procesy, ktoré sú samozrejme časťou veľmi dôležitého celku. Tie štyri roky znamenali postupné približovanie sa, najprv sme museli obnoviť dôveru v našu krajinu. Vtedy som viedol pracovnú skupinu na vysokej úrovni s cieľom dopracovať sa v priebehu roka 1999 k pozitívnemu hodnoteniu, aby sme stihli Helsinky, dostali pozvánku a následne vstúpili do rokovaní, ktoré už prebiehali dva roky. Som presvedčený, že to bolo obdobie krokov, ktoré prinášajú a ešte prinesú ovocie v mnohých oblastiach. To nie len o negociáciách a kapitolách, ktoré sa tak ľahko počítajú, ale o celkových zmenách v krajine. Diskusie o Európskej únii majú na Slovensku stále nízku úroveň a informovanosť občanov, ba aj politikov je slabá! Veľmi málo slovenských politikov sa vyjadruje o svojich konkrétnych zámeroch, o tom, čo chcú presadzovať v budúcej EÚ. Čím to je? – To má hlbšie historické korene. Na Slovensku sa celkovo veľmi málo diskutovalo o našej minulosti, najmä o vývoji, ktorým sme prešli v 20. storočí. Relatívne rýchlo a bez nejakých hlbších analýz a postojov sme prechádzali otázkami o Novembri 89, ako aj o štátoprávnom usporiadaní, respektíve o samostatnosti Slovenska. Niekedy mám pocit, že sa len tak automaticky radi hlásime k nejakým krokom a rozhodnutiam bez hlbšej prípravy. Na druhej strane, od roku 1989 sme museli prejsť toľkými transformačnými záležitosťami v otázkach politických, ekonomických, štátoprávnych a európskych… Preto sa ani nečudujem, že sa nediskutuje o EÚ, lebo vývoj akoby bol oveľa rýchlejší, než naša schopnosť absorbovať a jasne sa vymedzovať, prijímať pozície, ktoré sú nám najbližšie a konzekventne premyslené. Ani elity sa nestihli prispôsobiť tomu transformačnému procesu?! Totiž zanedlho nás čaká referendum, ktorému bude predchádzať informačná kampaň. Ako budú politici, ktorí nemajú ani základnú predstavu o politike EÚ argumentovať v prospech únie? – Tak, ako vedia. To je zase o istej zodpovednosti politikov, či to, čo hlásajú, majú premyslené, alebo je to iba povrchné. Považujem to za veľmi dôležitú výzvu pre všetkých, ktorí sú v špičkových alebo verejných funkciách a svojimi rozhodnutiami vytvárajú pravidlá, ktoré ovplyvňujú budúci charakter našej spoločnosti. Tu niet inej odpovede než sa usilovať, aby sa v parlamente, v Národnom konvente (Národný konvent o európskej budúcnosti Slovenska – pozn. red.), vo verejných a spoločenských inštitúciách formovali postoje k aktuálnym témam čo najvážnejšie a konzekventne. Tak, aby sme napríklad pri vstupe do EÚ neutrpeli ani šok, ani dezilúziu, ale aby to bol istý proces, ktorým sa ďalej pokračuje vo formovaní našej spoločnosti. A aby to nebol šok ani pre Európsku úniu. Keď do únie vstúpime, mali by sme využiť rodiaci sa väčší priestor. Nestačí do EÚ vstúpiť, treba v nej aj obstáť. Sú tu ekonomické, ale aj politické tlaky a záujmy voči nám, ale i možnosť nášho tlaku na spoločný priestor. Aby bol aj proslovenský, tak ako je proeurópsky, aby naša dimenzia zohrávala svoju úlohu. Nato musí byť spoločnosť pripravená, nestačí povedať len povrchné „Áno“. Zdá sa, že nízka úroveň argumentácie zo strany politických elít povedie k tomu, že kampaň v prospech „Áno“ bude ladená emocionálne, staví na iracionálno, na vôľu byť konečne „tam“. Dve rozdielne referendá sa uskutočnili vo Švédsku a v Rakúsku. Jedno bolo racionálne – argumenty boli trefné, ľudia, ktorí sa vyjadrili v prospech EÚ, vedeli, do čoho idú, druhé referendum bolo iracionálnejšie a hneď polroka po vstupe do EÚ sa ozývali prvé výkriky proti EÚ. Začal narastať euroskepticizmus. Ako má teda podľa vás Slovenská republika pripraviť kampaň v prospech „Áno“, v prospech EÚ, aby sa ľudia rozhodli v referende na základe racionálnych argumentov? – Niečo je dané objektívne. Súhlasím, existujú aj city a emócie. Nechcem povedať, že máme rozmýšľať srdcom. Treba spojiť racionálny a emocionálny prvok, pretože patria v živote k sebe, dokonca aj v týchto európskych záležitostiach. Európa sa dá vnímať ako náš väčší domov. Domov je pre každého dôležitý. Preto som za prístup rozumový aj emocionálny. Cítiť sa dobre doma je normálne a správne. Nato, aby sa Európa stala naším domovom, ju treba poznať kultúrne, politicky, inštitucionálne a vedieť ju formovať tak, aby sa nám v nej dobre bývalo. Hovorím trochu v prirovnaniach, lebo hovoriť o nejakých medzivládnych konferenciách a reformách by bolo zložité. Kombináciou týchto dvoch prístupov môžeme prehĺbiť aj znalosť, aj pocit spolupatričnosti a tým aj vedomie spoluzodpovednosti Slovenska za svoj vlastný a zároveň spoločný európsky osud. Čo sa týka samotného rozšírenia, musíme dosiahnuť, aby nás nevnímali len ako tých, čo nevedia prečo a kam, alebo tých, ktorí chodia po Európe za azylom. Alebo aby Slovensko nebolo miesto, odkiaľ vychádza skôr kriminalita ako poriadok. Musí ísť o krajinu, ktorá vie vytvárať usporiadané pravidlá doma, ktorá je integrovaná smerom dovnútra. Etnicky a politicky. O krajinu, ktorá má dobré susedské vzťahy a vytvára súdržný región, čím prispieva k spoločnej Európe. Myslím, že väčšina ľudí tejto krajiny nepodlieha xenofóbii a ani nepochybuje o spoločnej európskej budúcnosti, ale treba to dať na racionálnu bázu. To znamená zvládnuť všetky súvislosti. Je to jednak úloha elít i verejnosti, pretože ľudia sa o svoju každodennú perspektívu budú čoraz viac zaujímať, ako to dnes vidieť nielen pri veľkých parlamentných voľbách, ale i pri komunálnych a regionálnych. No a neskôr prídu i prvé európske voľby. Európska téma sa stane jednou z každodenných tém u nás doma. Ste podpredsedom Kresťanskodemokratického hnutia. Väčšina ľudí vás vníma ako predstaviteľa liberálnejšieho krídla v rámci KDH. To však nič nemení na fakte, že kresťanskí demokrati sa prezentovali tzv. Deklaráciou zvrchovanosti. Nemyslíte si, že to bolo vykopávanie otvorených dverí? – Po prvé – nielen KDH to prezentovalo, ale deklaráciu schválila aj väčšina parlamentu. Takže by som to skôr vnímal cez pozíciu parlamentu, ktorý aj týmto vstúpil do diskusie o budúcnosti EÚ. Diskutoval parlament, o ktorom sme rozprávali a o ktorom tvrdím, že bol dosť nekompetentný v otázkach týkajúcich sa Európskej únie… – Ťažko hovoriť, že parlament môže byť nekompetentný. Parlament je politickým reprezentantom spoločnosti a nakoľko diskutuje do hĺbky, ako prijíma svoje rozhodnutia, to je už vec konkrétneho posúdenia konkrétnej záležitosti. Nemyslíte, že skočil na slovo suverenita, ktoré sa stalo na Slovensku akoby modlou v zmysle: „samozrejme, že suverenitu musíme mať…“ a pritom sa o tom širšie nediskutovalo? – Skôr som presvedčený, že téma suverenity súvisí práve s európskou integráciou. Ona nie je v protiklade, ale je nástrojom na realizáciu vlastnej zodpovednosti. Niečo v tejto zodpovednosti sa dá efektívne riešiť na národnej úrovni a niečo na európskej. Ide o to, aby sme si vyjasnili, že suverenita nie je čosi posvätné a nemožno sa toho dotýkať, ale je to nástroj na realizáciu slobody tak, aby ona slúžila a rozvíjala a nestávala sa nejakým bezbrehým chaosom či skôr anarchiou. Keď chceme usporiadať aj európsky dom, tak isté záležitosti patria do vienka členských štátov a sú aj také, ktoré sa budú riešiť na spoločnej úrovni. Celé to má smerovať k tomu, aby Európa bola vo svojej rôznosti silnejšia a nie slabšia. Pričom cieľom EÚ je aj ochrana identity členských krajín. Takže to nie je vykopávanie otvorených dverí. Bol to teda pokus predvídať budúci vývoj a zabrániť, aby EÚ produkovala legislatívu, ktorá by zasahovala napr. do oblasti potratov, rovnosti šancí pre ľudí s inou sexuálnou orientáciou? – Chceli sme tým povedať, že si želáme, aby záležitosti, ktoré spomínate, zostali v kompetencii členských krajín EÚ. Dnes je to tak. Či to bude tak aj po roku 2004, alebo kedykoľvek v budúcnosti, je témou pre rozšírenú EÚ. No toto vyjadrenie je konkrétnym námetom a príspevkom do diskusie o budúcnosti spoločnej Európy. Váš kolega z KDH Vladimír Palko nedávno použil slovné spojenie euromarxizmus. Myslíte si, že v Európe vládnu euromarxisti? – Marxistické postoje alebo prístupy neboli v západnej Európe ničím výnimočným. Počas celého povojnového obdobia sa vyskytovali vo viacerých krajinách, dokonca ešte aj nedávno mali komunistické strany zastúpenie v niektorých vládach. Takže istý vplyv tohto typu myslenia v západnej Európe existuje a prenáša sa aj do európskych štruktúr. V Európskom parlamente sú strany zjednotené pod hlavičkou Zjednotenej európskej ľavice… Ale ktoré sú tie euromarxistické prístupy? To, že Javier Solana, Gerhard Schröder boli marxisti? To, že Lionel Jospin bol marxista a Labour Party má veľmi silnú marxistickú tradíciu? Myslíte, že sa to prejavuje v ich konaní? – To, kto čím bol, len potvrdzuje, že hovoríme o reálnej téme. U mnohých týchto osôb i strán došlo k reformám. Keďže som bol dlhé roky predsedom Slovensko – britskej skupiny priateľstva, veľmi bezprostredne som vnímal tento zložitý vývoj v Labour Party. Želám ľavicovým partnerom v krajinách, o ktorých je reč, aby sa z takejto marxistickej tradície posunuli k modernej ľavici, ktorá znamená napr. akceptáciu transatlantickej väzby. Znamená aj väčšie porozumenie pri menšej regulácii zo strany Európskej únie. S týmto porozumením často prichádza britská vláda. Teda viac slobody a zodpovednosti, nie viac štátu a etatizmu! EÚ je produktom netradičného konsenzu medzi kresťanskými a sociálnymi demokratmi. Ukázalo sa to za posledných päťdesiat rokov ako vitálne. Dnes sa táto tradícia porušila. Vnímate tento produkt ako pozitívny? Napríklad to, že sa prijal subsidiárny model Nemeckej kresťanskej demokracie so sociálnym modelom, ktorý priniesli do EÚ socialisti? – Kresťanskí demokrati typu Schumanna, Adenauera, ktorých často citujú politici a verejnosť, stáli pri zrode, ale samozrejme neboli sami a práve v spolupráci s podobne orientovanými politikmi iných strán, vytvorili toto dielo… … Willy Brandt, Helmut Schmidt, Francois Mitterrand… – Áno, prispeli k tomuto dielu a bude to istým spôsobom pokračovať, nielen zmenou vlád z pravicových na ľavicové a naopak, ale často sú charakteristické aj široké koalície, ako i napríklad európska koalícia. Politická scéna je kombináciou rôznych prúdov. Kresťanskí demokrati spolupracujú s liberálmi viac v ekonomických záležitostiach, so sociálnymi demokratmi viac pri téme sociálnych vecí, so zelenými v oblasti ochrany života a to je zrejme aj vzorová paradigma pre najbližší vývoj. V tom by som nevidel kontradikciu, skôr istú komplementaritu. Nemala by znamenať nejaké potieranie spoločného záujmu, ale práve jeho dôsledné rozvíjanie cez spoločné inštitúcie a zmluvy. Budúcnosť je otvorená, pretože môžeme hodnotiť to, čo je za nami. Práve tá minulosť bola istým povzbudením, že sa dá vytvoriť veľa pozitívnych momentov v predtým zložitej až konfliktnej Európe. Ak sa teda zodpovednosť a osvedčené princípy a hodnoty spájajú v politických prístupoch. No zdá sa, akoby sa kresťanská demokracia vzdávala svojho tradičného eurooptimizmu, ukázali to niektoré obraty, povedzme v Taliansku, Nemecku… Ale skôr by som sa zaoberal situáciou u nás. Slovenský euroskepticizmus začína narastať najmä v konzervatívnych kruhoch. Spomeňme exposlancov Tatára, Šebeja a mladú konzervatívnu generáciu, ktorá publikuje až ostro euroskeptické názory, ktoré sú do istej miery ovplyvnené napríklad britskou Konzervatívnou stranou. Nemáte z toho ako reprezentant kresťanských eurooptimistov obavy? – Som presvedčený, že aj v rámci pravice aj ľavice existujú rôzne pohľady na reálie okolo nás. Najhoršou odpoveďou, horšou než euroskepticizmus, je však euroapatia, ktorá vlastne znamená, že ,,nám to je jedno“. Ako keby nám nezáležalo na niektorých súvislostiach, nešli sme do hĺbky vecí a javov a takto sa pripravovali o vlastný vplyv. V tomto procese nesmieme byť pasívny, ale naopak aktívny. Veľa skepsy, kritických pohľadov vychádza zo zložitého fungovania Európskej únie, z nedostatku jej vnútorného dynamizmu, či politickej vôle, napríklad na rozšírenie, na viac reforiem, ktoré umožnia jej efektívnejšie fungovanie, jej silnejšie postavenie vo svete vo vzťahu povedzme k USA alebo celkovo v globálnych záležitostiach. Takže nechcem byť ničím advokátom. Skôr sa usilujem pochopiť racio, z ktorého vychádzajú kritické postoje. Odpoveďou na kritiku nie je ani ľahostajnosť, ani pasivita, skôr angažovanosť v štruktúrach, ktoré môžu mať na to vplyv. To platí aj celkovo. Nemôžeme zmeniť EÚ, ak nevieme po prvé zmeniť seba a byť bližšie k tomu, čo hlásame, že je lepšie, a po druhé, ak zostaneme mimo preto, že tam sú byrokrati, regulácia, množstvo problémov, ktoré niektorí dávajú až do polohy hniezdnych problémov Európy… Zdá sa vám tridsaťtisíc úradníkov na viac ako tristoosemdesiat miliónov obyvateľov veľa, keď dvojmiliónový Paríž má stotisíc zamestnancov? – Nemusí to byť veľa. Ja to vnímam ako súčasť celej štruktúry, ktorá musí fungovať, preto potrebuje aj istý aparát. Únia je schopná sa tým efektívne zaoberať. Takým rukolapným príkladom bol pád Európskej komisie v marci 1999. Pri podozrení z nekalého konania jednej komisárky padla celá komisia a to bola len ukážka toho, že zápas o efektívnosť, transparentnosť, legitímne fungovanie v Európe prebieha. My ho môžeme svojimi postojmi posilniť, ak to dokážeme doma a zároveň budeme tomuto postoju verný aj v spoločných štruktúrach. Nemám z toho obavu. Spomenuli ste, že príčinou euroskepticizmu je to, že EÚ nie je dosť silná vo vzťahu k USA. Že EÚ nie je jednotná. Ale práve euroskeptici spochybňujú väčšiu jednotnosť EÚ, odmietajú silnú spoločnú zahraničnú politiku, odmietajú kvázi federalizáciu EÚ. Na jednej strane hovoria, že EÚ je slabá, na druhej strane jej nechcú dať dostatočné právomoci. Nemyslíte si, že je v tom rozpor? – Odpoveďou na túto otázku nie sú samotné štruktúry a mechanizmy, o ktorých sa bude ďalej diskutovať aj na medzivládnej konferencii v roku 2004, ale primárne je ňou politická vôľa a schopnosť investovať do týchto záujmov viac ako doteraz. Ak som spomenul vzťah k USA, tak som ho spomenul nie ako protiklad, ale v súvislosti s partnerstvom, pretože euroatlantický priestor je spoločný civilizačný priestor. Potrebujeme sa navzájom aj z hľadiska spolupráce, aj z hľadiska účasti na celosvetových záležitostiach. Ak je Európa fragmentovaná a nie je pripravená témy ako bezpečnosť a obrana reálne riešiť, tak je to vždy len v polohe diskusií, výborov, plánov, ale nie schopnosti. Aj pre to, čo sa dialo na Balkáne, aj pre tragicky nastolenú tému medzinárodného terorizmu a mnohých iných, ktoré s tým súvisia. Ja si uvedomujem, že európske štáty hľadajú odpovede, ale je to veľmi pomalé a zložité. To, s čím prišiel Tony Blair a Jacques Chirac v St. Malo v roku 1999 v oblasti obrany, je v podstate koncept Plevenovej vlády (z roku 1952 – pozn. red.), v ktorej bol ministrom zahraničných vecí Schumann. No samotný francúzsky parlament plán Európskej spoločnej obrany odmietol v 50. rokoch. Po skoro piatich desaťročiach sa Európa vracia k tomu, čo už malo byť, pričom musela prejsť aj obdobím studenej vojny, aj obdobím balkánskych kríz a vojen a mnohých ďalších záležitostí, kde spoznala vlastnú slabosť. Ukázalo sa teda, že ekonomická integrácia môže byť tým predvojom bezpečnostnej a politickej integrácie. – Áno a dodám, že väčšinou si mafie trúfnu na bohatého a slabého. To platí aj v medzinárodných vzťahoch. Ak únia bude bohatá tým, že najviac vyprodukuje, tým, že je najväčším obchodným blokom vo svete, tak bude obrom na hlinených nohách. Ale jedna vec tu ide do kontradikcie. Nemyslíte si, že silná Spoločná, zahraničná a bezpečnostná politika je v protiklade so silným transatlantizmom? – Nie, aj keď je to citlivá otázka a pri nesprávnom nastavení to môže tak vyzerať. Vidím odpoveď na túto tému v paradigme: Európa plus Amerika, nie Európa verzus Amerika. Američania sa zrejme netešili, že po vojne museli zostať v Európe, že museli tak rozsiahle investovať do zbrojenia a zápasu, ktorým sme prešli počas studenej vojny. Ale práve touto transatlantickou väzbou a osobitne alianciou sa vytvoril predpoklad pre vznik slobodnej a zjednotenej Európy. Tento projekt zatiaľ nie je naplnený, aj keď sa istým spôsobom zásadne posúva, i preto je táto transatlantická bezpečnostná väzba akoby nedokončenou misiou. A aj keď sa dokončí vytvorením väčšej, silnejšej EÚ, tak zostane veľmi dôležitou väzbou i pre samotnú Ameriku. Ona nemá bližšieho partnera a spojenca, ako sú európske krajiny, a ak ony budú schopné viac hovoriť jednotne a konať v zhode, napríklad cez Spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku, tak to môže odľahčiť zodpovednosť a váhu, ktorú nesú v tomto priestore Spojené štáty americké ako základný spojenec. Keď hovorím o tejto väzbe, tak samozrejme Európu neposilňuje nijaký unilateralizmus USA, v konečnom dôsledku neposilňuje ani túto väzbu, ani samotné USA. Ale vytvorenie takejto silnejšej väzby prinesie aj skončenie obchodných či iných vojen, ktoré svoj konečný efekt neprinášajú, sú len prechodným, zdanlivým riešením čiastkových problémov, pretože odpoveď na americké oceliarstvo nie je v ochranárskych opatreniach, ale v dlhodobých reformách, ktoré môžu priniesť vyššiu konkurencieschopnosť… No nezdá sa vám, že čím je EÚ silnejšia, tým sa transatlantické konflikty určitým spôsobom množia – začalo to tzv. banánovou vojnou, geneticky modifikovanými potravinami, neskôr oceliarskym problémom. USA vypovedajú jednu zmluvu za druhou, spomeniem ručné zbrane, nášľapné míny, dnes je veľkým problémom medzinárodný trestný súd, kde USA žiadajú výnimku. Nemyslíte si, že čím je EÚ silnejšia, tým väčšmi narastá potenciálny konflikt, pretože tradície krajín aj napriek spoločnej civilizácii sú založené na inej báze? – V USA došlo k politickej zmene a to navodzuje akoby diskontinuitu. Predchádzajúca vláda niečo podpísala – rímsky štatút Medzinárodného súdneho tribunálu, a súčasná má iný prístup. Po druhé – Amerika je vo vojne, čo vytvára inú klímu vo vnútri USA a v ich zahraničnej politike. Napriek tomu by to nemalo viesť k hľadaniu iných riešení než európskych, ktoré, ak sú spoločné, sú najlepšie pre euroatlantické vzťahy, pretože fragmentovaná, nečitateľná, dokonca konfliktná Európa je to najhoršie, čo by Američania potrebovali v ktorejkoľvek otázke. Som presvedčený, že skôr či neskôr sa nájdu odpovede na spory v oblasti ekológie, obchodu a budú nejakým kompromisom, posúvajúcim vývoj zase ďalej. Nejaké iné riešenie nemôže byť z pohľadu našich záujmov lepšie. Momentálny stav je zložitý, treba si uvedomiť, do akých súvislostí sme sa v euroatlantickom priestore dostali. Odpovede na tieto zložitosti netreba hľadať v špekuláciách či v inej ceste ako euroatlantickej. Veď pri rozširovaní NATO a EÚ ide v podstate o tie isté krajiny, čo už a priori ako keby vytváralo užšie väzby medzi NATO a EÚ, väčšiu kohéziu a možno aj porozumenie, a to zasa prinesie aj odpovede na tie problémy, ktoré sú dnes v polohe otáznikov, rozporov. Vyriešime ich. Pred piatimi alebo desiatimi rokmi bolo otáznikov viac, bývalý ruský prezident hovoril veľmi nelichotivo na adresu amerického prezidenta, dnes sa vytvára strategická väzba medzi Amerikou, Európou, Ruskom. Čo malo znamenať vyčkávanie slovenskej diplomacie v otázke imunity USA? Ostatné „dospelé“ diplomacie sa vyjadrili jednoznačne pre alebo proti. Minister Eduard Kukan vyhlásil, že „my si počkáme, ako sa dohodne Európska komisia, lebo chceme mať dobré vzťahy aj s tými, aj s tými“. Nezdá sa vám to neprincipiálne, až pokrytecké? – Opäť tu ide o európsku jednotu, ktorá má vyššiu hodnotu, aj keď je vytvorená na nižšej úrovni. Pri takej téme, ako sú postoje voči genocíde alebo vojnovým zločinom, je lepšie uprednostniť najprv dohody v Európe a následne hľadať kompromis s USA, ako prijímať nejaké jednostranné kroky typu Rumunska, ktoré oslabujú túto väzbu a samotný problém aj tak nevyriešia. Som presvedčený, že tomu zodpovedal aj prístup ministerstva a že je to lepšia cesta. Slovensko bude unikát. Ak správne rozumiem programu novej vlády a programu Kresťanskodemokratického hnutia, sme jediná krajina, kde sa plánuje niečo také ako rovná daň. EÚ stavia na rovnosť šancí a Slovensko zavádza niečo, čo bolo pred 150 rokmi vybudované ako prirodzené, teda progresívna daň a princíp solidarity. Nezdá sa vám, že nás budú pre to kritizovať a vnímať ako nesolidárnu krajinu? – Nie. Ak by rovná daň neexistovala, tak hovoríme len o teóriách, alebo o nejakých akademických prístupoch. To, že vo viacerých krajinách sú modely viac či menej sa blížiace, robí túto tému reálnou. V Európskej únii? – Vstúpi tam Estónsko. Lotyšsko sa tiež blíži niektorým črtám takejto politiky. Samotná rovná daň nie je popretím princípu solidarity. Tomu najviac škodí, keď daňová politika nefunguje. A to sme pri jadre problému, ktorý sa tu odvíja už dlho a zatiaľ nemá nejaké koncepčné riešenie okrem toho, že sa budeme usilovať o prísnejšiu daňovú kontrolu, alebo vytvoríme daňovú políciu. To všetko zase znamená náklady, aj administratívne riešenie problému daňových nedoplatkov alebo únikov. Rovná daň mení celý prístup k daniam a vytvára oveľa prehľadnejší a účinnejší systém. Odvahu k nemu a jeho ďalšie nastavenie treba hľadať, zatiaľ sa koalícia zhodla na tom, že sa budeme usilovať o ďalšie zníženie daňového zaťaženia a odvodov. Nechceme byť menej sociálni, či solidárni. Chceme však, aby sa ekonomika väčšmi rozhýbala a vyprodukovala viac pre potrebnú solidaritu. Ale to znamená, že progresívnosť zdanenia sa nebude rušiť. – Zatiaľ nie, aj keď chceme, aby rovná daň bola cieľom krokov, ktoré sa budú postupne prijímať. Ako rýchlo a ako účinne k tomu dospejeme, ukážu najbližšie roky, ale to, že celý daňový systém potrebuje u nás zlepšenie, na tom sa, myslím, zhodneme. Aj kvôli fungovaniu ekonomiky, aj kvôli sociálnej situácii na Slovensku. Treba sa na to pozrieť z pozície motivácie ľudí k zamestnávaniu sa a zamestnávaniu, respektíve podnikaniu. Nemožno stále hľadať odpovede na druhej strane, spoliehajúc sa, že situáciu vyrieši zahusťovanie alebo zmena sociálnej siete. Máme na rozhýbanie ekonomiky. V slovenskom kontexte ste spolu s Petrom Weissom a Františkom Šebejom patrili k trom hlavným aktérom európskej integrácie. S kým si v tejto problematike lepšie rozumiete? – Obaja sú už mimo parlamentu. Myslím, že som bol medzi nimi niekde v strede, ale predsa len z hľadiska začlenenia štruktúr, politickej agendy, som mal bližšie k pánovi Šebejovi. Ako by ste charakterizovali toho Slováka v súťaži o ,,Perfektného Európana“? – Keďže s tým mám do činenia, rád by som to nekomentoval. Keď sme tú súťaž vyhlasovali, bolo to najmä preto, aby sme na jednej strane prebudili záujem o sebaidentifikáciu národov v spoločnom prostredí a zároveň sa snažili s istou sebareflexiou pomenovať aj to, čo sa nám nepáči a čo považujeme za svoju slabinu. Pätnástka to dokázala cez karikatúrnu kompozíciu Johna Wilsona. Myslím si, že dospel k tomu istou objektivizáciou, alebo cez tradičné črty národov pätnástky. Je to na nás a keďže som túto súťaž vyhlasoval spolu s odborom hlavného vyjednávača, tak by som ju nechcel ovplyvňovať pred jej uzávierkou. Som si však istý, že máme dosť čŕt, ktoré môžeme na sebe ironicky pomenovať. Tým sa sebareflexiou zaradiť medzi ostatné národy únie a prekonávať slabiny, aby sme sa stali perfektnými Európanmi. Prvým krokom je priznať naše nie najkrajšie črty. Bez priznania nebudeme úprimní. Slovensko ich má viacero, ktoré budú z hľadiska doterajšej kompozície unikátne. Informácie o súťaži o karikatúru najlepšie vystihujúcu Slováka ako budúceho člena Európskej únie môžete nájsť na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR
S hosťom SLOVA sa zhováral Ivan Štefunko
