Existujú podujatia a festivaly, ktoré sa v kultúrnom živote toho-ktorého štátu pýšia prívlastkom reprezentačné. Tie sa potom daná politická elita usiluje za každých podmienok udržať „nad vodou“, aj keby sa v ostatnom živote krajiny dialo čokoľvek. Takúto rolu v oblasti vážnej hudby na Slovensku zohrávajú Bratislavské hudobné slávnosti (BHS). BHS sa tohto roku konali už po 38. raz (od 27. septembra do 11. októbra), zväčša v priestoroch Reduty (koncertná sieň Slovenskej filharmónie), a na ich dramaturgii a obsadení hosťujúcimi osobnosťami neboli veľmi badať pre našu kultúru typické finančné suchoty. Ktovie, či tomu tak bude aj v ďalších rokoch. Tohtoročné BHS navyše nemožno obviňovať ani z prehnaného dramaturgického stereotypu či nekoncepčnosti. Priaznivec vážnej hudby si mohol vybrať medzi večermi francúzskej či poľskej hudby, medzi špecializovanými seansami starej a súčasnej hudby, medzi monotematickými recitálmi organa a klavíra, medzi komornými a symfonickými koncertmi. Nebol ukrátený ani o džezové vložky či svetovú premiéru. Kompetentní hudobní tlmočníci Najatraktívnejšou a zrejme aj najdrahšou súčasťou festivalov býva hosťovanie zahraničných orchestrov. Tento rok Bratislava privítala päť a dva z nich možno bez váhania priradiť k svetovej špičke. Ide o Českú filharmóniu (ČF) a Budapeštiansky festivalový orchester (BFO). Ich vystúpenia priniesli skutočne zaujímavú konfrontáciu. Pre obe telesá platila dokonalá zvuková homogenita a vyváženosť, technická virtuozita hráčov a ich enormná disciplína, skĺbená s chuťou a elánom. Rozdiel bol očividný v prístupe dirigentskej osobnosti. Kým na čele ČF stála žijúca klaviristická legenda a až v druhom rade úspešný dirigent Vladimír Aškenázy, BFO hral pod taktovkou jeho zakladateľa, telom i dušou dirigenta Ivána Fischera. I keď uvedenie Mahlerovej 2. symfónie, veľkolepej symfonickej fresky o smrti a zmŕtvychstaní, v podaní ČF a Aškenázyho prinieslo zdrvujúci zážitok elementárnej sily, najmä v prvej polovici diela sa nedalo prehliadnuť mnoho drobných problémov pri koordinácii enormne náročného orchestrálneho tkaniva. BFO a Fischer sa však ukázali ako vrcholne kompetentní tlmočníci nielen Hudby pre strunové nástroje, bicie a čelistu Bélu Bartóka – to by sa mohlo považovať za samozrejmosť – ale aj 2. symfónie očarujúco dekadentného neskorého romantika Sergeja Vasiljeviča Rachmaninova. Málokedy sa na symfonických koncertoch dá zažiť taká úžasná symbióza orchestra a dirigenta ako v prípade BFO a I. Fischera. Montpelliérsky národný symfonický orchester síce nepatrí medzi telesá zvučného mena, no na svojom vystúpení, prezentujúcom výhradne francúzsky program, vyslovene exceloval. Platí to najmä o slávnej impresionistickej skladbe Claudea Debussyho More, ktorú francúzski hudobníci pod vedením Friedemanna Layera zahrali spontánne, koncepčne premyslene i s bohatstvom hýriacich farieb. K nanajvýš vydareným možno priradiť aj hosťovanie Bruckner Orchester Linz pod taktovkou Dennisa Russella Daviesa. Lineckí symfonici si zvolili tú ľahšiu múzu: popri Symfonických tancoch zo známeho muzikálu Leonarda Bernsteina West Side Story priblížili Koncert pre saxofónové kvarteto a orchester amerického minimalistu Phila Glassa a premiérovali programovo-konkrétnu skladbu mladého brazílskeho eklektika Miguela Kerstmana. Išlo o relatívne nenáročné oddychové kompozície, obohatené o fascinujúce rytmy džezového pôvodu, ktoré Brucknerov orchester sprostredkoval rovnako fascinujúco. Koncert pre odchádzajúcu vládu Už tradične patrí otvárací a záverečný koncert domácej Slovenskej filharmónii. Snahou organizátorov býva angažovať na ne aspoň jedného hviezdneho sólistu alebo dirigenta. Tento rok sa to podarilo znamenite. Otvárací koncert viedol Libor Pešek, český dirigent dlhodobo žijúci v Anglicku, ktorý bol kedysi krátko aj šéfdirigentom SF. Skrjabinova Poéma extázy zaznela pod jeho taktovkou v perfektne vystavanej, sugestívne dynamickej podobe a nemenej oslnivo pôsobil Čajkovského populárny Husľový koncert, kde mladá sólistka Sarah Changová predviedla svoje výnimočné virtuózne kvality, ale aj zmysel pre logiku formy a disciplínu. Záverečný koncert, ktorý svojou prítomnosťou „poctili“ aj niektorí ministri odchádzajúcej vlády, ponúkol monumentálne oratórium klasika 20. storočia Arthura Honeggera Kráľ David. O jeho nanajvýš uspokojivé, patrične odtieňované i exaltované interpretačné stvárnenie sa postaral anglický dirigent James Judd a okrem orchestra SF aj Slovenský filharmonický zbor. Uragán Sokolov Významnou súčasťou BHS bývajú klavírne recitály a vystúpenia pianistov. Tie sa na Slovensku stále nachádzajú v pozícii popolušky, čo nepochybne súvisí aj s úrovňou a postavením našej klavírnej školy. Preto, ak k nám raz za uhorský rok zavíta skutočne veľký klavírny umelec, možno to považovať za senzačnú udalosť či za sviatok. Práve takýto sviatok pre priaznivcov klavírnej hudby znamenalo vystúpenie svetoznámeho ruského pianistu Grigorija Sokolova. Tento zavalitý, no skromný chlap okolo päťdesiatky takmer šokoval svojou neuveriteľnou manuálnou istotou a virtuozitou. Ale keby len to! Túto virtuozitu bezvýhradne postavil do služieb hudobného výrazu a posolstvu hudobných diel. Tými boli v jeho programe tri Beethovenove sonáty (op. 14 a op. 28), šesť tancov osobnosti arménskej hudby Soghomona Komitasa a Siedma sonáta Sergeja Prokofjeva. Sokolov k skladbám pristupoval originálne a netradične, ale nikdy nie samoúčelne. Jeho gradácie pôsobili ako kontrolovaný uragán, čerpal z obrovskej palety farebných i dynamických prostriedkov, mal očarujúco reflexívny tón, prenikal k sotva známym výrazovým hĺbkam kompozícií. Jeho Beethoven spájal asketizmus s citlivosťou, lyrický charakter s tragickou krásou (dodajme, že všetky tri sonáty sú pre autora atypické svojím lyrickým podtónom a Sokolov ich ponímal ako jeden celok, bez potleskových páuz). Nemenej zaujal v jeho interpretácii u nás neznámy Komitas, ktorého zvláštne, pomalé ľudové meditácie, ako aj Prokofjevova sonáta, miestami pôsobili ako vyčíňanie prírodných živlov – najviac zdvíhali zo sedadiel. Plusy a mínusy klavírnych recitálov Aj druhý klavírny recitál sa dá priradiť k najsvetlejším momentom festivalu. Mikuláš Škuta, jedna z najvýraznejších interpretačných osobností našej mladšej generácie, sa podujal na husársky kúsok – na predvedenie monumentálneho diela J. S. Bacha Goldbergove variácie. Uskutočnenie zámeru znesie aj prísne kritériá. Škuta veľmi úspešne udržiaval napätie línií, zvukovo a charakterovo diferencoval jednotlivé variácie; jeho Bach nebol ani akademicky strohý, ani preromantizovaný, ale detailne premyslený, emotívne pôsobivý a prirodzene ľudský. Ďalšie dve klavírne vystúpenie už tak neoslnili. Hoci meno Ivana Moravca je stále pomerne zvučné, jeho hra (aspoň na tohtoročných BHS) už menej. Na jednej strane treba vysloviť uznanie manuálnym schopnostiam a výdrži niekoho, kto je schopný predniesť za sebou dva klavírne koncerty (Franckove Symfonické variácie a Ravelov Koncert G dur). Na druhej strane Moravec hrá akademicky, vypočítavo, chladne, takmer bez srdca. Ťažko hovoriť v jeho prípade o vyhranených výrazových polohách, dynamických odtieňoch či patričnej vitalite. Akoby zo svojej hry nemal radosť. Daniela Varínska predviedla v Redute (nie po prvý raz) doslova heroický boj s mohutnými technickými nástrahami Brahmsovho Koncertu B dur. Hoci tento boj napokon vyhrala, za čo si zaslúži uznanie, výrazovo a stavebne na to tak trochu doplatil Johannes Brahms, pretože umelkyni ostávalo málo sily pre zvučnejšie farby, veľkorysejšiu dynamiku, svižnejšie tempá, či celkovo viac vzletu, vášne a uvoľnenosti. Ohúrenie sa nekonalo Obidva huslové koncerty, na ktorých som sa v rámci BHS zúčastnil, sa vyznačovali najvyššími kvalitami. Tak vystúpenie rakúskeho sláčikového kvarteta Mozarteum Quartett, ktorý priam ideálne štýlovo a strhujúco predviedol po jednom kvartete z tvorby všetkých troch velikánov viedenského klasicizmu Jsepha Haydna, Wolfganga Amadea Mozarta a Ludwiga van Beethovena, ako aj koncert legendárneho huslistu Gidona Kremera a jeho litovských spolumuzikantov v zoskupení Kremerata Musica. Pravda, Kremer a ostatní si vybrali nesmierne náročný program (Schnittke, Enescu…), na ktorom demonštrovali síce vysokú školu senzitívneho a pokorného komorného muzicírovania, no zároveň vedome rezignovali na možnosť „ohúriť“. Treba nakoniec spomenúť obnovenú premiéru Omše Es dur zakladateľa slovenskej národnej hudby Jána Levoslava Bellu. Z kultúrnopolitického hľadiska je to záslužný čin, no práve preto by som bol radšej, keby si dirigent Andrew Parrott našiel viac času na detailnejšie a diferencovanejšie naštudovanie tohto zaiste kvalitného diela. Jeho prístup bol síce temperamentný, až agresívny, no práve prednostne slávnostný charakter omše si žiadal väčšie výrazové oživenie, občasné zmiernenie napätia. Takto omša unavovala. To však pravdepodobne nebol Bellov zámer.
