Nový zákon o vysokých školách začiatkom apríla tohto roku oficiálne zrušil poplatky za diaľkové štúdium a vymedzil denné štúdium ako bezplatné. Ešte sa ani poriadne nezačal uplatňovať a nový minister školstva Martin Fronc už avizoval spoplatnenie oboch foriem štúdia. Výška poplatku by mala byť v rozmedzí od šesť do dvanásťtisíc korún ročne. No zavedenie poplatkov je jeden z krokov, ktoré ohlásila nová vládna koalícia. Tzv. „úsporné opatrenia“ sa budú týkať aj zvýšenia cien cestovného, zníženia zliav pre študentov a zvýšenia cien energií. Cestovné sa teda zvýši hneď dvakrát a rast cien energií sa automaticky premietne aj do zvyšovania cien za vysokoškolské internáty a stravu. Ak sa už dnes náklady spojené so štúdiom pohybujú na hranici únosnosti, spomínané kroky budú len ďalšou prekážkou na získanie vzdelania. Bez analýzy sociálnej situácie študentov Poplatky za vysokoškolské štúdium sa vyberajú približne v polovici krajín Európskej únie, vždy však zároveň s nimi existuje účinný sociálny systém. Dostatočný počet pôžičiek a štipendií je bežný dokonca aj v štátoch, kde poplatky za štúdium nezaviedli. Zdá sa, že Slovensko bude európsky unikát. Sociálne štipendiá poberajú len dve percentá a pôžičku šesť percent študentov denného štúdia. Za takýchto podmienok by si netrúfla zaviesť poplatky hádam nijaká krajina Európskej únie. Minister školstva Martin Fronc sa však rozhodol pre zaujímavý experiment: Najprv spoplatniť štúdium a potom z peňazí, ktoré sa vyberú, zafinancovať študentov zo sociálne slabších rodín. Druhou časťou experimentu bude spoplatnenie štúdia bez existencie komplexnej analýzy sociálnej situácie študentov a ich rodín. Bez nej totiž ťažko určiť, koľko študentov si bude môcť dovoliť platiť a aká by mala byť výška poplatku. Nehovoriac o tom, že objektívne vyhodnotiť sociálny status študenta sa takmer nedá. Vzorec ministra školstva však vychádza z úplne iných podkladov. Ako sám uviedol, „študent by mal platiť asi 10 až 20 percent priemerných nákladov na štúdium“. Tie v súčasnosti predstavujú 55 tisíc korún ročne. Keďže neexistujú nijaké relevantné podklady, spomínaná výška je s najväčšou pravdepodobnosťou len hrubý odhad. Podporuje to aj nejednotnosť predstaviteľov Ministerstva školstva SR. Štátny tajomník László Szigeti (SMK) sa s maximálnou hranicou 20 percent stotožňuje, kým František Tóth (ANO) si myslí, že poplatok by sa mal pohybovať v rozmedzí od šesť do osemtisíc za rok. Táto suma vraj „nezruinuje žiadneho študenta, bude si však musieť aj sám zarobiť“. (!) Kvalita vzdelania Snaha o zavedenie poplatkov sa často vysvetľuje tým, že prostriedky získané od študentov pomôžu zvýšiť kvalitu vzdelania. Ak uvážime návrh ministra školstva, že približne 30 percent z vybraných prostriedkov pôjde do fondu na sociálne štipendiá, získame z poplatkov maximálne 300 až 500 miliónov. Z takejto sumy sa výrazne zvýši kvalita len veľmi ťažko. V minulom roku dostal rezort školstva na financovanie vysokých škôl 7,455 miliardy korún. Slovensko sa tak s rozpočtom 0,71% z HDP zaradilo na posledné miesto spomedzi krajín OECD. Nová vláda už deklarovala postupné približovanie sa k priemeru krajín Európskej únie a vzdelanie dokonca označila za jednu zo svojich priorít. Ak si odmyslíme, že podobnú vetu mala vo svojom programovom vyhlásení aj tá predchádzajúca, ide nepochybne o veľmi pozitívny cieľ. Treba si však uvedomiť, že nového ministra školstva čaká nielen finančne poddimenzované školstvo, ale aj otázka (ne)zvyšovania platov vysokoškolských učiteľov. Poplatky za štúdium budú v porovnaní s požadovanými prostriedkami len kvapkou v mori. Školstvu nepomôžu a študentom narobia problémy. Motivácia študentov Z úst zástancov poplatkov často počuť argument, že ak si budú študenti hradiť časť nákladov, budú si vzdelanie viac vážiť. S týmto tvrdením sa dá prinajmenšom polemizovať. Nemalá časť študentov už dnes vynakladá na štúdium prostriedky, ktoré sú na hranici ich možností. Títo študenti si uvedomujú, akou čiastkou zaťažujú rodinný rozpočet, a ak to pre nich nie je motiváciou už teraz, sotva možno uveriť, že sa tak stane, ak budú platiť o tisíc korún mesačne viac. Druhá skupina študentov vďaka svojmu dostatočnému finančnému zabezpečeniu zavedenie poplatkov výrazne nepocíti. Tam o motivácii ťažko hovoriť. Spomínaný koncept zjednodušuje motiváciu na otázku platenia a pritom zabúda na ďalšie dôvody. To, či si študent vzdelanie váži, súvisí najmä s kvalitou učiteľov, ich schopnosťou zanietiť a zaujať, či s obsahom prednášaného učiva. Pozitívny prínos do kvality môže zabezpečiť aj dobre fungujúca študentská samospráva a spätná väzba od študentov. V neposlednom rade má vplyv na motiváciu aj hodnota vzdelania v spoločnosti ako taká. Oveľa pravdepodobnejšie je, že študenti si po zavedení poplatkov budú intenzívnejšie hľadať prácu popri štúdiu. Stane sa tak, samozrejme, na úkor času venovanému štúdiu. Keď si uvedomíme, že vysoká škola má nielen vzdelávaciu, ale aj výchovnú funkciu, spoločnosť sa v tomto smere ochudobní. Výsledkom bude, že absolventi môžu byť síce o niečo lepšie pripravení nájsť si uplatnenie na trhu práce, ale budú im chýbať niektoré ďalšie schopnosti ako bádanie, tvorivé myslenie, spoločenský rozhľad, sociálna zodpovednosť, či humánne založenie. Vzdelanie a trh práce Financovanie školstva značne závisí od počtu študentov. Ich počet v jednotlivých študijných odboroch je ovplyvnený potrebami trhu práce, záujmom o danú oblasť a pravdaže aj kapacitou škôl. Nájsť medzi tým kompromis je niekedy veľmi ťažké. Liberálny model vzdelávacieho systému, teda zavedenie konkurencie a trhových mechanizmov do škôl, predpokladá samoregulačný efekt a do určitej miery súvisí aj s plateným školstvom. Keďže študent si hradí svoje štúdium sám, nesie aj zodpovednosť za to, či si vyberie odbor, v ktorom nájde uplatnenie. Takýto model však v sebe nesie riziko, že štát príde o odborníkov v spoločensky potrebných oblastiach, ale slabo platených (učitelia, historici, umelci). Navyše, študent by mohol mať absolútnu zodpovednosť len vtedy, ak by si hradil celé svoje štúdium. Kým sa však čiastočne podieľa na jeho financovaní aj spoločnosť, mala by si povedať, či takého odborníka vôbec potrebuje. Počet študentov v študijných odboroch by mal byť nakoniec efektívnym kompromisom na úrovni štátu, študenta a vysokej školy. Kto chcel platené školstvo Po zostavení novej vlády si občan – volič kladie nepochybne otázku, kto platené školstvo vlastne chcel. Zavedenie spoluúčasti študentov na financovaní školstva spomínajú vo volebných programoch len SDKÚ a ANO. KDH, ktoré má dnes ministra školstva, sa tejto otázke takticky vyhlo a program SMK, ktorý by si nesporne osvojili aj mnohí ľavicoví politici, o poplatkoch ani nechyruje. Napriek tomu sa však po voľbách všetci predstavitelia vládnej koalície na zavedení poplatkov zhodli veľmi rýchlo. Zatiaľ nik občanom jasne nevysvetlil, čo spoplatnenie štúdia prinesie. Navyše, absentuje akákoľvek diskusia v akademickej obci, nehovoriac o tom, že sa nikto nepýtal študentov a ich rodičov, či sú pripravení platiť si vzdelanie. Pritom existuje prieskum, v ktorom sa pred vyše rokom asi dve tretiny študentov vyslovili proti poplatkom. Proti spoplatneniu denného štúdia stihol vystúpiť už aj predseda Slovenskej rektorskej konferencie Juraj Sinay: „Neexistencia systému štipendijných fondov, negatívny demografický vývoj v sociálne zaostalejších regiónoch a zvýšená migrácia študentov na české univerzity sú hlavné argumenty v prospech bezplatného denného štúdia.“ Možnosť dosiahnuť kvalitné vzdelanie je základným predpokladom, aby v spoločnosti nenarastala sociálna vylúčenosť a regionálna diferencovanosť, ale zvyšovala sa šanca občanov zlepšiť svoj sociálny status. Necitlivými zásahmi do systému financovania školstva a zavedením priamej spoluúčasti študentov bez účinných podporných mechanizmov môže byť rovnosť šancí ohrozená.
