22. 7. 2002 Naposledy som vám písal asi z Buriramu. Nakoniec to nebolo až také hrozné mesto, ale my sme si vybrali nesprávny hotel. Šetríme, tak chodíme po tých najlacnejších. Podľa toho aj vyzerajú. Druhý deň sme sa vybrali dosť komplikovane do Hin khao Phanom rung na kmérske pamiatky a neľutovali sme. Bolo to úžasné. O deň nato sme si šli trochu oddýchnuť do raja. Je to ostrov Ko Chang, čo doslova znamená Sloní ostrov. Ide zatiaľ o turistikou veľmi málo poškvrnenú oblasť. Asi hodinu sme sa plavili trajektom. Takmer neexistujúce cesty dali zabrať nášmu taxíku. Dostali sme sa až na úplný juh tridsaťkilometrového ostrova. Uvítali nás veľmi krásne drevené bungalovy postavené takmer na pláži obsypanej jemným bielym pieskom lemovaným kokosovými palmami. Jednoducho obrázok ako z pohľadnice. Reštaurácia takmer v mori a dobrá večera pri zapadajúcom slnku a červenej oblohe a šumiacom mori… niečo neskutočné. Večer tam zopár Thajčanov pri hlasnej pohodovej hudbe predvádzalo tance s ohňom, ostávali po nich len ohnivé závoje v rytme tanca. A ty si pohodlne ležíš, pozeráš na tú krásu, večera ti príjemne trávi a morský príboj ťa jemne uspáva… Strávili sme tam štyri dni. Práve dnes sme sa vrátili späť do Bangkoku. Neskromne sa vám priznám, čo ma dnes potešilo. Keď sme pred troma týždňami dorazili do BKK, boli sme trocha nerozhľadení. Dnes som vošiel do reštaurácie, po thajsky som sa pozdravil so šéfom a objednal som si, na čo som mal chuť, samozrejme v thajčine. Medzitým som sa ešte opýtal, koľko stojí mnou objednané jedlo a po odpovedi som sa spokojne pustil do jedla s paličkami. Ide mi (nám) to už perfektne, celý čas nás sledoval jeden Thajčan a len neveriacky krútil hlavou. Väčšinou sa tu neje paličkami (toto nie je Čína, vôbec to tu nie je typické), iba ak rezance. Na všetko ostatné sa tu požíva vidlička a lyžička. V skutočnosti z thajčiny až tak veľa nevieme, ale už sa dá. Ešte zajtra Bangkok a ide sa do Malajzie. Vlakom to trvá približne šestnásť hodín. Možno prespíme na polceste. Ten idylický ostrov je najnebezpečnejší, pokiaľ ide o maláriu, v celom Thajsku – ale čo si budeme kaziť náladu, no nie? 25. 7. 02 Aj by som vás po malajsky pozdravil, keby som vedel ako. Dnes sme len prišli a navyše sa tu pomerne slušne rozpráva po anglicky. Bojím sa, že sa ani nič nenaučíme. Krátky pohľad späť. Z ostrova sme sa vrátili do Bangkoku, na našu starú známu Khao Sarn road – centrum všetkých nezávislých cestovateľov. Trochu sme ešte pobehali po pamiatkach, ale večer sme išli do známej bangkockej vykričanej štvrte. Taxikár nás najprv vyhadzoval pri zadnom vstupe do nejakého hotela so slovami goodfucking show. Nepozdávalo sa nám to, tak sme nevystúpili a dali sme sa odviezť akože na trhy. Sú to síce trhy rozľahlé, ale každý predavač vlastne robí zároveň dohadzovača nejakej sex šou a bordelu. Pádny argument jedného z tých otravovačov bol, že entrance free only one beer per 100 baht. Tak sme sa nechali zaviesť do podniku s názvom Super pussy. Na pódiu tancovali nahé a polonahé Thajčanky, ale do vzrušenia to malo poriadne ďaleko. Pripomínalo to pozeranie sa na monoskop v televízore. Boli úplne bez pohybu, bez záujmu o samotné číslo. Ani dievčatá neboli veľmi vábne. Tie krajšie sa producírovali pod pódiom a starali sa o zákazníkov. Keďže sme boli s babami, tak nás relatívne nechali na pokoji. Niektoré však prišli každé tri minúty a pýtali si 100 bahtov za šou. Neskutočne otravovali, tak som jednej dal dvacku a ostatné som poslal kade ľahšie, z čoho nemali veľkú radosť. Celkovo to bolo dosť zlé, ale aj to treba vidieť.
