Spor o tom, aké miesto zastáva fotografia v ľudskej kultúre, sa začal pravdepodobne už s prvou urobenou snímkou. O svoju pozíciu musela dlho bojovať a vlastne bojuje dodnes. Len máloktorý výtvarník, sochár či grafik je ochotný pripustiť, že fotografia je umenie. Argumentujú hneď niekoľkými dôvodmi: stlačenie spúšte na fotoaparáte trvá okamih, možnosť fotografovať má každý, a preto táto činnosť nie je výsadou vyvolených. Napriek tomu, že fotografovať môže skutočne ktokoľvek, predsa len existuje niekoľko vyvolených, ktorých „svedectvá“ fantázie a dobrého oka odhalia viac ako fotka plnoautomatického polaroidu. Tento rok poskytujú bratislavské výstavné siene svoj priestor na prezentáciu i konfrontáciu tvorby stredoeurópskeho regiónu so svetovou fotografickou scénou už po dvanásty raz. Neostalo však len pri Bratislave, jeseň patriaca fotografii, prekročila hranice hlavného mesta i krajiny. Viedeň a Berlín boli tohtoročné „filiálky“, ktoré mali nielen prezentovať Slovákov v zahraničí, ale aj informovať o tom, čo sa deje v Bratislave. Slovenskými žolíkmi sa tento rok stali v Nemecku Andrej Bán a v susednom Rakúsku Miro Švolík a Pavel Pecha. Nadácia Fotofo chce, slovami jej hlavného organizátora Václava Maceka, „zachovať, aby sa výstavy konali len v tých krajinách, ktoré sú bezprostredne okolo nás, v Prahe, Budapešti, Varšave a vo Viedni“. Tohtoročný Berlín bol výnimkou. O bratislavskom Mesiaci fotografie sa v minulosti hovorilo ako o festivale s amatérskymi móresmi, na druhej strane sa však vyjadrovala vďaka za to, že vôbec existuje. Prvý ročník prehliadky európskej fotografie zorganizoval Francúzsky inštitút. Do svojich priestorov v Bratislave priniesol päť výstav. „Boli to len výstavy francúzskych autorov a im blízkeho okruhu. Zdalo sa nám, že by bolo dobré, aby boli do prehliadky zahrnutí aj slovenskí autori, aby bola celá koncipovaná rozsiahlejšie. Takže sme v roku 1992 založili nadáciu Fotofo, aby sme na inštitucionálnej báze začali pripravovať druhý ročník Mesiaca fotografie v koncepciách a stratégiách našej predstavy. Navyše Francúzsky inštitút nemal ambíciu v tom pokračovať,“ dopĺňa okolnosti vzniku festivalu Václav Macek: „Návštevnosť a mediálne ohlasy doma i vo svete dokazujú, že náš festival sa za viac ako desaťročie svojej existencie stal ústredným miestom pre fotografickú tvorbu strednej a východnej Európy.“ I z toho dôvodu sú akékoľvek zmienky o amaterizme jej organizátorov dávno prekonané. O amatérskom prístupe by sa skôr dalo hovoriť zo strany bratislavského magistrátu. Napriek tomu, že sa festival stal medzinárodne uznávanou výstavou, Bratislava ako by o festival záujem nemala. Aspoň čo sa týka podpory jeho finančného zázemia. „Na magistráte i u primátora neustále pretrváva akási neochota, či nedostatok strategického uvažovania. Ako keby si neuvedomovali, že ak nebude festival, na ktorý prichádzajú ľudia špeciálne z Budapešti, Prahy a Viedne, neprídu do Bratislavy len preto, aby sa prechádzali po uliciach. Ale prídu preto, aby si pozreli výstavu, okrem toho idú do reštaurácií, ubytujú sa tu. Tým pádom má mesto charakter turisticky príťažlivej metropoly,“ hovorí Macek a dodáva: „Napriek tomuto všetkému nie je primátor ochotný festival podporiť. Ale to nie je problém len našej prehliadky.“ Festival žije z podpory súkromných sponzorov, Ministerstva kultúry SR, niektoré výstavy si vo vlastnej réžii zabezpečia kultúrne inštitúty. Za roky existencie priniesol festival mnoho zvučných mien. Tento rok medzi ne rozhodne patrí fotograf, ktorý položil základy modernej reportáže, Henri Cartier – Bresson, britská umelkyňa Madame Yevondeová či slovensko-český autor Tono Stano. Divácky zaujímavá a rovnako kvalitná je aj výstava českej a slovenskej fotografie 80. a 90. rokov, či projekt zachytávajúci aktuálne i minulé povodne v Čechách. „Mesiac fotografie sa chápe ako sviatok fotografie,“ upresňuje Václav Macek. I preto sa jeho skladbu usilujú organizátori urobiť tak, aby v nej boli zastúpené divácky úspešné výstavy pre široké publikum, ale aj kvalitné menšie projekty, zaujímavé len pre úzky okruh ľudí. „Okrem toho máme zásadu, aby sme prezentovali slovenskú fotografiu, autorov stredo a východoeurópskeho regiónu, to všetko dopĺňame svetovou fotografiou.“ Bratislava sa tak i napriek neprajníkom stala dôležitým miestom stretávania sa fotografov z Východu i Západu. Tento rok sa na tridsiatich deviatich výstavách stretli umelci z Francúzska, Holandska, Ruska, Ukrajiny, Gruzínska, Poľska, Maďarska, Českej republiky, Grécka, Rakúska a samozrejme tí domáci. Fantázia a dobré oko si tento rok jednoducho podali pevne ruky. Ľudské telo, ktoré bolo stredom záujmu už od vzniku fotografie, ako zdroj rozkoše a obdivu nie je v žiadnom prípade vyčerpané. Každý súčasný fotograf však musí hľadať nové spôsoby, ako sa ho zmocniť. Slovensko-český autor Tono Stano, fotografujúci akty, v najnovšom cykle opustil priestory ateliéru a za ľudskými telami sa vybral do voľnej prírody. Piktorializmus, vyvíjajúci sa v období moderny, sa nestal všeobecným štýlom, presahoval hranice fotografickej kontinuity. Piktorialisti, ruskí inteligenti nezávisle od svojho sociálneho cítenia a postavenia, niesli vo svojej tvorbe potenciál etického cítenia a vizionárstva. Trpeli pocitom viny pred svojím národom za roky sociálnej nerovnosti a v mene oslobodenia sa od tohto pocitu vytvárali neobyčajne hlboký psychologický obraz človeka. Dnes 94-ročný francúzsky fotograf Henry Cartier – Bresson ovplyvnil celé generácie fotografov na celom svete, Slovensko nevynímajúc. Zobrazoval to, čo robí svet krásnym priestorom, ukazoval to, čo ľudí spája. Na Slovensku máme po prvýkrát možnosť vidieť fotografa, ktorý prostredníctvom svojich fotografií venoval celý svoj život všetkým ľuďom tejto planéty.
