Školstvo patrí medzi oblasti, ktoré neprešli po Novembri 89 hlbšími reformami. Má to niekoľko príčin. V prvom rade je to pretrvávajúce nepochopenie slovenskej verejnosti vrátane politických elít, že vzdelanie a vedomosti sú kľúčovým faktorom fungovania a rozvoja modernej spoločnosti. Hoci sa tieto pojmy rýchlo dostali do slovníka politických reprezentácií, ostali pojmami vyprázdnenými, ich opakovanie je len imitáciou správania sa úspešnejších, bez hlbšieho pochopenia a stotožnenia sa s ich obsahom. Za „hodnotu“ sa považuje už samotná existencia domácich vzdelávacích a vedeckých inštitúcií bez ohľadu na ich úroveň a výkony, v hodnotení zasa prevládajú kvantitatívne ukazovatele nad kvalitatívnymi (podiel maturantov, vysokoškolákov, počet vedcov a vedeckých ústavov atď.). Nedostatočný tlak na zmeny vytvárajú i „odberatelia“ služieb vzdelávacích ustanovizní. Tlak priemyslu na vysokokvalifikovanú pracovnú silu je zanedbateľný. Otvorením priestoru pre neštátne školy, či štúdium v zahraničí, spoločenské elity našli riešenie vzdelávania svojich potomkov a prirodzene ochabol ich záujem o systémové riešenia. Toto zapadá do scenára postupného oslabovania funkcie štátu, či už z ideologických dôvodov, alebo ako reakcia na neschopnosť spravovať veci verejné. Vzdelanie nadobúda charakter individuálnej investície so všetkými celospoločenskými dôsledkami. V neposlednom rade sa reformám bránia silné lobistické skupiny, ktoré sa cítia ohrozené razantnejšími zmenami. Svojrázna interpretácia „akademických slobôd“ účinne blokuje nepríjemné zmeny zvonku, k čomu sa pridáva desaťročiami permanentného lamentovania otupená citlivosť spoločnosti na školskú problematiku. V očiach verejnosti sa stalo živorenie jedným z „prirodzených“ znakov vzdelávacích inštitúcií. Celú situáciu ešte komplikuje neexistencia objektívnych kritérií na hodnotenie kvality vzdelávacej sústavy a pretrvávajúce mýty o jej stave. V očiach verejnosti dlhodobo prevláda názor o ako-tak slušnej úrovni nášho školstva (občas podporovaný medzinárodnými porovnávacími štúdiami zameranými spravidla na ľahko testovateľné exaktné a prírodné vedy). Paradoxne, tento zázrak sa má diať napriek desaťročia trvajúcim problémom s odchodom pedagógov k lukratívnejším profesiám, klesajúcemu finančnému zabezpečeniu, preplnenosti tried atď. Dôsledkom tohto mýtu je mýtus o kvalifikovanej pracovnej sile ako jednej zo silných stránok Slovenska. Ten je sotva pravdivý v Európskom či dokonca visegrádskom kontexte, aj keby sme nebrali do úvahy také zložky kvalifikácie ako pracovné návyky, morálka, disciplína, iniciatíva, podnikavosť atď. Výraznejšia zmena v chápaní školskej problematiky nenastala ani po nástupe predstaviteľa SDĽ do čela ministerstva školstva pred štyrmi rokmi. Akademická obec, ktorá je prakticky všade vo svete tradičnou baštou liberálnej ľavice, si od nového vedenia sľubovala nielen väčší prísun peňazí do rezortu, ale najmä víziu a jej reformné napĺňanie. Žiaľ, i tento minister zopakoval samovražednú politickú schému SDĽ – viac sa orientoval na záujmy prednovembrového školského a univerzitného establishmentu, zachovanie statusu quo než na reformy. Navyše, neskôr v jeho práci úplne prevládol boj o osobnú politickú budúcnosť. Vláda „pragmatikov“ Nástup novej vlády pravicových „pragmatikov“ odsunul školstvo ešte väčšmi do úzadia. Nielenže sa vzdelanie nedostalo medzi základné priority, chýba presvedčivá vízia „spoločnosti vzdelá(va)nia“, a ani samotný minister (na rozdiel od vládnych kolegov Palka, Zajaca, Lipšica) neprezentuje vlastnú ucelenú predstavu o cieľoch svojho rezortu. Vládnu politiku formujú jednorozmerní „balíčkoví“ ekonómovia. Do makroekonomického videnia sa im v súvislosti s investíciami vmestia skôr tie zahraničné. Koľkí z nich si uvedomujú, že z dlhodobého hľadiska sú investície využívajúce lacnú a spravidla nízkokvalifikovanú (len zaučenú) pracovnú silu otáznymi? Už teraz vidíme u našich susedov problémy, ktoré vzniknú neskorším presunutím takýchto investorov ďalej na východ. Veľký priestor venuje vláda v programovom vyhlásení v časti Výchova a vzdelávanie financovaniu vzdelávania. V súvislosti s celkovým objemom prostriedkov pre školy sa dočítame, že ich vláda bude zvyšovať tak, „aby sa postupne priblížili priemernej hodnote podielu z HDP v krajinách EÚ“. Čo je predsavzatie priveľmi vágne, navyše zlomyseľník môže povedať, že ho vláda hravo splní už prípadným vstupom Slovenska do EÚ – vtedy i našim pričinením priemer rozšírenej únie klesne a my sa mu tak priblížime. V rámci prerozdeľovacieho mechanizmu chce vláda „podporovať rovnosť všetkých zriaďovateľov škôl – štátnych, samosprávnych, cirkevných i súkromných“ a stanoviť „transparentný, normatívny a motivačný systém viaczdrojového financovania“ s „ťažiskom smerom k vzdelávacím poukazom“. Myšlienku poukazov presadzuje najmä ANO (jej predstaviteľ v exekutíve prichádza na ministerstvo z postu riaditeľa súkromného gymnázia), ale vo vyhlásení nie je nijako konkretizovaná a odôvodnená. Pritom techniku poukazov možno nájsť len v krajinách, kde platené školstvo dosiahlo také rozmery, že sa stalo brzdou rozvoja spoločnosti, zdrojom sociálnej nerovnováhy a pnutia. Tam zatiaľ my ani celá kontinentálna Európa nie sme. Na druhej strane, aj v prípade bezplatného vyučovania nepriame náklady na štúdium (učebné pomôcky, príspevky na (do)vybavenie škôl atď.) dosahujú takú výšku, že prakticky začínajú uzatvárať cestu ku kvalitnému vzdelaniu pre slabšie sociálne vrstvy. A tu by poukazy mohli pomôcť. Ešte vágnejšie sú formulované vládne predstavy o financovaní vysokoškolského štúdia. Tu dominuje málo pragmaticky rozpracovaná agenda školného, ktoré tým dáva na prahu 21. storočia vysokoškolskému vzdelaniu punc luxusu či nadštandardu (voči vzdelaniu na nižších stupňoch). Podľa predstáv ministra, tak ako prenikli na verejnosť, budú školné platiť i najlepší žiaci, ale jeho reálnemu plateniu sa môžu vyhnúť sociálne slabí študenti bez ohľadu na to, ako budú usilovní. Toto iste nevytvára dostatočne motivujúce prostredie. Tu by naopak účinne mohli pomôcť poukazy (tie však vláda nenavrhuje), ktoré by zrovnoprávnili čoraz obľúbenejšie zahraničné univerzity s domácimi a tie druhé by nútili dobre zvážiť svoje finančné požiadavky idúce nad rámec hodnoty poukazu pre ten-ktorý študijný odbor. Otvorenou otázkou, ktorá súvisí so zavedením školného, je i reakcia študentov, ktorí už teraz vo veľkej miere odchádzajú za štúdiom do cudziny. Nielenže je spravidla kvalitnejšie, ale v boji o kvalifikovanú pracovnú silu im ho zahraničie poskytuje ochotne a spravidla bezplatne. Sľuby, sľuby, sľuby Všeobecne formulovaným programovým sľubom by dodalo na dôveryhodnosti, keby boli podopreté niečím konkrétnym. Miesto všeobecného záväzku, že vláda bude klásť dôraz „na skvalitnenie výučby cudzích jazykov“ by našej krajine viac pomohlo vyhlásenie, že každý maturant bude musieť ovládať jeden svetový jazyk na medzinárodne uznávanej úrovni (napr. typu TOEFL v prípade angličtiny). Vyhlásenia o podmienkach pre mobilitu študentov by mohla vláda podporiť i tým, že by sa na udelenie diplomu vyžadoval aspoň semestrálny pobyt na inej univerzite a pod. Vláda nie veľmi konkrétne sľubuje „vyššie spoločenské uznanie a diferencované platové ohodnotenie pedagogických pracovníkov“ tak, „aby sa táto práca stala atraktívnejšia aj pre mladých učiteľov“. Konkrétny sľub vyjadrený napríklad jej predstavou o plate učiteľa vzhľadom na priemerný plat v národnom hospodárstve však v programe nenájdeme. Za najambicióznejši plán súčasnej vlády sa dá považovať sprístupnenie vysokoškolského vzdelania „na garantovanej úrovni kvality zodpovedajúcej medzinárodným štandardom“ všetkým, ktorí preukážu „predpoklady na jeho úspešné absolvovanie“ v horizonte 5 – 6 rokov (t. j. za jej funkčným obdobím). Nechajme bokom zmienku o medzinárodných štandardoch, o ktorej si každý iste pomyslí svoje, i to, ako si ich garantovanie vláda konkrétne predstavuje. Vyhlásenie typu „za veľmi dôležité vláda pokladá dobré fungovanie Akreditačnej komisie“ sotva vzbudí dôveru. Nechajme bokom aj zmienku o preukazovaní predpokladov, ktorá dáva širokú interpretáciu. O tom, ako ťažké bude splniť tento cieľ, sa môže presvedčiť i ten, kto sleduje českú, dlhodobú diskusiu, ako sprístupniť vysokoškolské vzdelanie väčšiemu počtu mladých ľudí. Názory sú rôzne, zazneli i extrémne, podľa ktorých by sa akadémia vied mohla transformovať na vysokú školu. My sa vo vládnom programe nedočítame ani náznak krokov k naplneniu tohto cieľa, ktoré chce vláda podniknúť počas svojho mandátu. Hoci sú medzi možnosťami univerzít prijať viac uchádzačov veľké rozdiely, kľúčovým bude v podmienkach slobodnej spoločnosti zvýšenie kapacít u najžiadanejších odborov. Nato budú potrebné okrem samotnej reformy univerzít peniaze na budovy, učebne, pomôcky, knižnice a pedagógov. Pri všetkej úcte ku kvalitám učiteľov z nižších stupňov títo nepomôžu a navyše by ich odchod oslabil kvalitu o nič menej potrebných základných a stredných škôl. O najímaní pedagógov zo zahraničia tiež nie je ani reči a o tom, že by sa ľudia z priemyslu hrnuli do pre nich nepriateľského prostredia univerzít možno len snívať. Jediná šanca je ľudí vychovať a zlákať na akademickú kariéru. Ale s tým sa malo začať už včera. Tu však naopak, zle pripravovaná reforma už teraz prináša svoje ovocie. Napríklad na Univerzite Komenského sa na konci tohto roku budú učiteľom na niektorých veľmi atraktívnych študijných odboroch platy výrazne znižovať. Nuž, sotva je to signál, ktorý mladých priláka za/na katedru. Sociálny rozmer školy Niektoré plány vlády sú zasa pre svoju rozpornosť nie celkom čitateľné. Na jednej strane sľubuje, že bude „finančne podporovať výchovu a vzdelávanie talentovaných žiakov, ako aj výchovu a vzdelávanie znevýhodnených skupín detí, pričom hlavný dôraz bude klásť na integráciu týchto skupín do spoločnosti“. Inde sľubuje, že „sa rozšíri priestor na diferenciáciu škôl“. Nie je teda jasné, či vláde ide o elitné školy, ktoré budú prehlbovať rozdiely v talentovej, intelektuálnej, kultúrnej, sociálnej či ekonomickej výbave žiakov, alebo naopak, škola bude predstavovať priestor, kde sa stretnú (často prvý a posledný raz v živote) a budú musieť spolunažívať, tolerovať a chápať sa veľmi diferencovaní žiaci. Neúspešný pokus o vytvorenie školského modelu tohto typu sme mohli sledovať u našich susedov za vlády „pragmatika“ Zemana. V rámci neho sa mali zrušiť osemročné gymnáziá, ale i školy pre rôzne hendikepovaných žiakov. Ak by sa s takouto reformou spájalo i zníženie počtu žiakov na učiteľa tak, aby zvládal zvýšené nároky, mohli byť položené výchovné základy moderného školstva, ktoré prispieva k integrite spoločnosti. V novej vláde „ľavicového vizionára“ Špidlu nakoniec pripadlo ministerstvo školstva ambicióznej a populárnej Petre Buzkovej a jej prístup sa zdá presne opačný. Jednou z priorít tamojšej vlády je bezplatné školstvo, ale už bez „integračnej“ funkcie – sama ministerka svoje dieťa poslala do veľmi drahej súkromnej školy. Takáto rodičovská starostlivosť kladie otázniky nad jej sociálno-demokratickou integritou. Medializácia prípadu iste prispela k poklesu jej obľúbenosti. Mimochodom, keď naši „ľavičiari“ posielali vlastné deti do súkromných škôl, nikomu to neprekážalo. Korupcia Medzi vládne priority patrí boj proti korupcii, ale ako jeho jediná konkrétna forma v školskom prostredí sa uvádza postupné odstránenie prijímacích skúšok. Ide o dlhodobý cieľ (siahajúci za rámec funkčného obdobia tejto vlády), konkrétna predstava, ako sa s korupciou vysporiadať dovtedy, však chýba – nehľadiac na to, že úplné odstránenie skúšok (napr. talentových) zrejme nebude v prípade niektorých škôl aj tak možné. Pritom nejde len o korupciu vo forme priameho ovplyvňovania prijímacieho konania, ale aj o jej skrytú podobu vo forme „prípravok na prijímačky“ a podobne. Súčasná platná legislatíva sa zdá bezzubá voči preukázaným prípadom či odôvodneným podozreniam z korupcie. Navyše, v školstve ostáva stále dosť veľký, a treba priznať, že prirodzený, priestor pre korupciu v procese (najmä každodenného) hodnotenia žiakov. V súčasnosti nemáme právne zábrany, ale ani dostatočne vypestovanú citlivosť voči tomu, keď niektorí učitelia ponúkajú platené doučovanie vlastným žiakom, ktorí ho podľa ich osobného názoru potrebujú. Ťažko môžeme očakávať, že by sa finančne podvyživené školy samy začali domáhať zavedenia transparentných pravidiel sponzoringu tak, aby sa nevytváral priestor pre skrytú formu korupcie – dar, ako prostriedok na vylepšovanie hodnotenia ratolestí donátora. Máme, čo si zaslúžime Nuž, ale nemali by sme byť voči našim politikom priveľmi kritický. Pohybujú sa v priestore, ktorý im spoločnosť vyhradila. Zbytočne im potom budeme vyčítať, že tému vzdelania chápu len ako rétorické cvičenie, že v univerzitách v prvom rade vidia trafiky pre verných či demonštráciu svojho „národnostného“ záujmu. Pokiaľ sa zásadne nezmení vzťah verejnosti k vzdelaniu, zbytočne budeme čakať, že by lepšie časy prišli z ministerstiev či parlamentu.
