Spravodajskí redaktori slovenským médií len s námahou hľadali ,,bežných občanov“, ktorí by z nášho pozvania k rozhovorom o vstupe do NATO padali do mdlôb. O tom, že sa tak stane, predsa rozhodli už septembrové voľby. Napriek tomu je 21. november 2002 dňom, ktorý by sme si mali zapamätať. Slovensko dostalo lístok do prvého radu a ukončilo diskusie o svojom zaradení v rámci Európy a sveta. Definitívne sa stávame malou, nudnou krajinou v rámci strednej Európy, o ktorej sa neoplatí ani nič napísať. Vzhľadom na to, čo sa o nás obyčajne v zahraničnej tlači písalo, povedzme si – chvalabohu. Pražský summit NATO však nebol iba o rozširovaní aliancie. Bol predovšetkým summitom, ktorý mal prispôsobiť alianciu hrozbe medzinárodného terorizmu. Nuž a – pravdaže – vyjadriť sa k otázke Iraku. Proti terorizmu V záveroch summitu terorizmus ako hlavná bezpečnostná výzva silne rezonuje, tentoraz však nielen v podobe silných slov, ale aj celej série konkrétnych iniciatív a rozhodnutí. Predovšetkým si zvyknime na novú skratku. Aliancia sa rozhodla vytvoriť Sily rýchlej reakcie (NATO Response Force – NRF), ktoré majú pozostávať z technologicky vyspelých, pružných, nasadeniaschopných síl pozostávajúcich z pozemných, vzdušných i námorných prvkov. Majú byť schopné rýchlo sa dostať kdekoľvek ich Severoatlantická rada vyšle. Plnú operačnú kapacitu majú dosiahnuť v októbri 2006, počiatočnú už v októbri 2004. NATO súčasne významne zmení svoju veliteľskú štruktúru smerom k väčšej efektivite a menšiemu počtu veliteľských prvkov. Jednotliví spojenci by sa mali vydať cestou vojenskej špecializácie tak, aby sa nemuseli sústrediť na všetky prvky obrany, ale aby naopak v niektorých dosahovali viac ako len štandard. Summit tak v podstate potvrdil jeden z hlavných argumentov zástancov integrácie do NATO. Plus sedem krajín O tom, že NATO sa bude rozširovať, sa rozhodlo už v júni 2001, keď sa americký prezident George Bush prvýkrát zúčastnil na zasadnutí Severoatlantickej rady. Vtedy spadol zo stola ,,nulový scenár“ a otázkou sa stal už len počet krajín, ktorým má byť členstvo v NATO dopriate. Argumentáciu v prospech masívnejšieho rozšírenia aliancie, ktorá nakoniec slávila úspech, vtedy veľmi dobre zhrnul americký politológ Zbigniew Brzezinski: ,,Aliancia sa začala ako zmluva o bezpečnosti medzi skupinou suverénnych štátov – a formálne to stále platí pre jej devätnásť členov. Ale s integráciou a rozširovaním Európskej únie sa NATO v praxi čoraz väčšmi stáva alianciou spájajúcou Ameriku a Európu. Takmer všetci európski členovia NATO sú dnes členmi EÚ a najnovší traja členovia NATO v súčasnosti aktívne rokujú o vstupe do EÚ. Politické kritériá členstva v NATO a v EÚ sú takisto rovnaké. Prepojenie a praktický presah NATO a EÚ sú teda novou globálne významnou geostrategickou skutočnosťou. Keďže EÚ bude pokračovať v rozširovaní, vyplýva z toho, že by bolo absurdné, keby sa v budúcnosti NATO zameriavalo povedzme na obranu troch štvrtín Európskej únie, ale nie jej zvyšnej štvrtiny. Takáto situácia by vytvorila geopolitickú nejednoznačnosť, ktorá by mohla mať destabilizujúci účinok, lebo by v nechránenej zóne vytvorila neistotu.“ Je dobré si takúto argumentáciu pripomenúť. Kandidátske krajiny sa totiž správajú, akoby ich členstvo v NATO záviselo od toho, kto prejaví väčšiu ústretovosť voči zahraničnej politike USA. Tá má síce nárok na život, kandidátske krajiny však majú nárok na hrdosť. Kandidáti na strane USA V rezolúcii o Iraku sa NATO plne postavilo za rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN. Hoci komentátori to hodnotia ako podporu aliancie Spojeným štátom, na odmietavom stanovisku Nemecka a zdržanlivých stanoviskách napríklad Francúzska sa nič nezmenilo. NATO ako celok v Iraku vojensky nezasiahne, Spojené štáty pokračujú v budovaní protiirackého zoskupenia ad hoc. Jediný nový prvok predstavuje vyhlásenie predstaviteľov tzv. vilniuskej desiatky kandidátov na členstvo v NATO. Na návrh Rumunska spolu deklarovali, že ,,ak Irak nesplní podmienky rezolúcie OSN, sú pripravené stať sa členmi medzinárodnej koalície na odzbrojenie Iraku“. Je to veľmi silné vyhlásenie, očividne smerované najmä americkému Senátu. Súčasne sa však ukazuje, že aj v rámci kandidátskych štátov existujú rozličné názory. Rumunsko či Litva ako štáty silne orientované na Spojené štáty, na druhej strane napr. Slovinsko, ktoré presadzovalo miernejšiu formuláciu vyhlásenia. Slovensko sa podľa vyjadrení jeho predstaviteľov zreteľne prikláňa k tej prvej skupine. ,,V každom prípade, za každých okolností…“ Slovenská zahraničná politika po roku 1997 dobieha zameškané. Na druhú chybu nemáme nárok, už to, že sa naskytla šanca na nápravu odsunutia Slovenska do druhej ligy postkomunistických krajín, je vzácna vec. Napriek tomu spôsob, akým sa Slovensko mení zo ,,vzorného žiaka“ na popredného „zdôvodňovača“ správnosti politiky Georgea Busha, vzbudzuje pochybnosti. Samozrejme, Slovensko ešte členom NATO nie je. Jeho podpis pod protiirackým vyhlásením vilniuskej desiatky sa dá chápať aj ako krok, ktorému sa nedalo vyhnúť. Sedem krajín síce bolo vyzvaných na rozhovory o vstupe, nasledovať však bude ratifikácia v 19 parlamentoch členských krajín a z nich najväčšie riziko predstavuje americký Senát. Americkí senátori sú pritom priam povestní jednoduchosťou otázok, ktoré v takýchto situáciách kladú. ,,Keď pôjde do tuhého, pôjdu s nami?“ je pritom tá najzákladnejšia. V tomto zmysle si Slovensko, ani keby chcelo, stále nemôže dovoliť zaujať povedzme nemecký postoj k útoku na Irak. Nevedno však, prečo sa Mikuláš Dzurinda cíti povinný zapájať sa do moralizovania typu ,,keď volím medzi životom a kultom smrti, volím život“. Nevedno, prečo sa púšťa do slepých vyhlásení, typu: ,,Slovensko je a bude pevným, silným spojencom Spojených štátov amerických, v každom prípade, za každých okolností.“ Nevedno, prečo Eduard Kukan vidí Slovensko ako spojenca USA, ktorý bude ,,vyvažovať excesy západnej Európy“. Ak sa Slovensko zo zásady, bez hlbšej úvahy vždy postaví na stranu USA, tak nebude spojencom, ale satelitom. Sú to nemiestne stanoviská málo sebavedomého – prípadne priveľmi pohodlného – štátu. Takéto stanoviská navyše popierajú realitu. Prečítajme si ešte raz, čože to vlastne píše Zbigniew Brzezinski. ,,S integráciou a rozširovaním Európskej únie sa NATO v praxi čoraz väčšmi stáva alianciou spájajúcou Ameriku a Európu.“ Politická emancipácia Európskej únie je nezadržateľný proces, vlastne jediný možný, ak sa chcú Európania stať reálnym globálnym hráčom. O tom je projekt spoločnej európskej obrannej a bezpečnostnej politiky, o tom je volanie generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona po zvýšení európskych vojenských ,,spôsobilostí“. NATO ako spojenectvo Ameriky a Európskej únie je presne to stanovisko, ktoré by okrem Brzezinského mala zastávať aj slovenská diplomacia, ak chce reálne zasahovať do diania vo svete. Prehliadanie stanovísk našich reálne oveľa bližších európskych spojencov a účasť na pretekoch o najproamerickejší východoeurópsky štát nesvedčia o ktovieakej predvídavosti. Psia povinnosť Keď Slovensko vypadlo z tzv. prvej vlny rozširovania NATO, Česká republika, Poľsko a Maďarsko mu deklarovali silnú podporu. Po páde Mečiarovej vlády túto deklaráciu pretavili do mnohých konkrétnych skutkov. Nuž povedzme si, na čo by malo Slovensko v tejto chvíli myslieť viac ako na irackú demokraciu – na európsku demokraciu. Pripusťme si, že v momente Robertsonovho odklepnutia našej ,,pozvánky“ si len málokto z nás spomenul na tých, ktorým vstup do NATO zatiaľ umožnený nebol – Albánsko, Macedónsko, Chorvátsko, ale i ďalšie štáty, ktoré po tom túžia. Napriek kritikom, ktorí považujú rozširovanie NATO za projekt rozširovania hegemónie USA, aj napriek našim popredným politikom, ktorí týmto kritikom dávajú svojimi krokmi za pravdu – NATO je stále v prvom rade projekt rozširovania bezpečnosti v euroatlantickom priestore. Nedajme si tú predstavu vziať.
