Prvé kolo parlamentných volieb vo Francúzsku neprinieslo veľké prekvapenie: ako sa očakávalo, zvíťazili pravicové strany, ktoré získali 43 percent hlasov, zatiaľ čo pre ľavicu hlasovalo 36,3 percenta voličov. Našťastie sa nesplnili pesimistické predpovede o veľkom vzostupe hlasov pre extrémnu pravicu, teda Národný front neúspešného prezidentského kandidáta Jean-Marie Le Pena. Ten získal len 11,3 percenta hlasov. Politickí analytici očakávajú, že v závislosti od výsledkov druhého kola zaujme pravica v Národnom zhromaždení najmenej 392 kresiel, kým ľavica maximálne 191. Znamená to, že pravicové strany budú mať absolútnu väčšinu (ktorá je už od 288 kresiel). To im dáva možnosť skončiť so stavom kohabitácie, teda spolužitia, keď mal pravicový prezident proti sebe ľavicového premiéra (alebo naopak) a obe strany snívali o tom, čo všetko by mohli pre Francúzsko dokázať, keby oba rozhodujúce ústavné posty boli obsadené jedným „táborom“. Pravicové strany svoju pomerne bezfarebnú predvolebnú kampaň orientovali na ideologické ťaženie proti kohabitácii, a tak sa napríklad aj 12 percent potenciálnych voličov ľavice vyslovovalo za skončenie tohto stavu. Ako sa hlasuje pätami Niektorí pozorovatelia pripisujú víťazstvo pravice vysokému počtu tých, ktorí hlasovali „pätami“ – jednoducho neprišli voliť. Záujem o to, kto a akým smerom bude riadiť túto európsku mocnosť, kolísku modernej demokracie, neprejavila vyše jedna tretina zo 41 miliónov francúzskych voličov. Podľa už takmer úplných predbežných údajov nevyužilo svoje právo rozhodovať o osudoch krajiny 35,5 percetna oprávnených voličov. Je to ešte viac ako v prvom kole prezidentských volieb z 21. apríla – ide o vôbec najvyššiu volebnú neúčasť za posledných dvadsať rokov. Bolo by zjednodušovaním podľahnúť lacným argumentom, že „na vine“ sú majstrovstvá sveta vo futbale alebo tenisové súperenie hviezd na Roland Garros. Po vzplanutí demokratického nadšenia pred druhým kolom prezidentských volieb 5. mája, keď boli možným zvolením pravicového extrémistu Le Pena ohrozené demokratické základy Francúzskej republiky, nastúpili opäť reálne problémy všedného dňa – či nová vláda Jean-Pierra Raffarina dodrží plánovaný termín zvýšenia minimálnej mzdy od 1. júla, alebo bude biť na poplach a vystríhať pred zvýšením nákladov na sociálne výdavky a podobne. Predvolebná kampaň bola nemastná-neslaná, chýbali v nej projekty jednotlivých strán na rozvoj francúzskej spoločnosti, ekonomiky, namiesto toho sa ozývali tézy o potrebe skoncovať s kohabitáciou, proti extrémizmu a podobne. Ak sa odrátali emócie a sľuby, chýbali programy. Prečo víťazí pravica Pravica vedela využiť manifestačnú voľbu jej predstaviteľa Jacquesa Chiraca za prezidenta nebývalým skóre – 82 percent a tvárila sa, že zabudla na to, že ľavicoví voliči mu dali svoje hlasy len so sebazaprením a chceli si s pravicou zmerať sily parlamentných voľbách. Podarilo sa jej zorganizovať UMP – Úniu pre prezidentskú väčšinu, do ktorej vstúpili najsilnejšie pravicové strany – Liberálna demokracia, RPR a UDF, ktorá zožala plody „zjednocovania“ v podobe 34,2 percenta hlasov. Zvíťazili aj preto, že Socialistická strana (PS) sa ešte celkom nespamätala zo šoku z neúspechu Lionela Jospina v prvom kole prezidentských volieb a voliči zostali ľahostajní voči jej vystríhaniu pred diktatúrou pravice. Voliči priveľmi ľahko zabudli na počiatočné úspechy koalície socialistov, komunistov a zelených pod vedením premiéra L. Jospina pri znižovaní nezamestnanosti a zlepšovaní sociálneho postavenia zamestnancov. Socialisti platia daň za nerovnú koalíciu, z ktorej azda len zelení vyšli so cťou – volilo ich 4,4 percenta, zatiaľ čo komunisti utrpeli najväčšiu porážku za posledných 50 rokov a bude úspechom, ak sa im podarí mať 20 kresiel, aby mohli mať vlastnú poslaneckú skupinu. Odstúpi Jean-Marie Le Pen? Porazený prezidentský kandidát (17 %) Le Pen si sľuboval nárast hlasov, trúfal si až na vyše 20 percent hlasov a na tradičnú úlohu „trojuholníka“ v druhom kole, v ktorom chcel získať politický kapitál z manévrovania medzi ľavicou a pravicou bez reálnej možnosti získať vlastné kreslo pre FN. Počet „trojuholníkových rizík“ je proti očakávaniam minimálny – len v 40 z 577 okrskov. Navyše prezident Chirac ešte pred voľbami vyhlásil, že UMP vylúči každého svojho kandidáta, ktorý s Národným frontom uzavrie dohodu. O všetkom rozhodne druhé kolo, ktoré prebehne 16. júna. Môže len zmierniť porážku ľavicových strán, ale nemôže zmeniť to hlavné: pravica bude mať absolútnu väčšinu v parlamente a bude sa usilovať využiť ju vo vlastný prospech. Či to bude aj prospech Francúzska, to ukážu nasledujúce štyri roky. Katastrofické scenáre, hlásané socialistami, komunistami a zelenými, sú možno predčasné. Je však isté, že dôsledky zaostávania francúzskej ekonomiky za nemeckou a ešte viac za ekonomikou USA, či vytváranie lepšej východiskovej konkurenčnej pozície v európskom meradle pôjde na úkor „úspor“ v sociálnej oblasti. V tom nie je Francúzsko výnimkou v európskych pomeroch vôbec.
