Od podpísania zmluvy o vstupe do únie si sľubujeme stať sa aktívnou súčasťou európskych dejín a ukončiť obdobie, keď sa rozhodovalo „o nás bez nás“. Dva paralelne prebiehajúce procesy – celý svet ovplyvňujúca globalizácia a na Európu ohraničená integrácia – pritom zásadne definujú, ako sa tieto dejiny budú vyvíjať. My si musíme uvedomovať ich následky i nároky na nás. Moderný štát spĺňa niekoľko základných úloh – zabezpečuje chod vlády a správy, je nositeľom národnej identity, solidarity, politickej legitimity a práva. Vplyvom globalizácie sa zásadne zmenil charakter medzinárodných i národno-štátnych štruktúr. Komunikácia a spolupráca krajín sa zintenzívnila a zefektívnila, prerozdelenie moci medzi nimi prebieha zároveň s redefinovaním ich vnútropolitických štruktúr. Procesy sa stali komplexnejšími a vyžadujú čoraz viac demokratickej legitimity. Jeden štátny aktér už nevplýva len na obyvateľstvo obývajúce jeho vlastné územie. Občania nadnárodnej spoločnosti zakaždým rozhodujú o sebe aj o ostatných, reprezentácia, účasť na vláde, preto musí byť zabezpečená novými inštitúciami. Štáty sa nemôžu tešiť moci porovnateľnej s obdobím, ktoré predchádzalo globalizácii, a tak si zabezpečujú vplyv na procesy prebiehajúce i mimo ich hraníc. Ich nové miesto nie je vedľa ostatných, ale medzi ostatnými; prispôsobujú sa úlohe medzinárodného hráča, ktorého najhorším osudom je izolácia. Európska únia sa usiluje ponúknuť inštitucionálne spracovanú odpoveď na globalizáciu. V dôsledku toho je nielen adresátom očakávaní, že splní množstvo úloh, ale musí bojovať o dôveru a legitimitu pre efektívne konanie. Jej základným princípom má byť demokracia. Otázkou však ostáva, akú má demokratický systém budúcnosť. Dokáže sa v globalizovanej spoločnosti legitímne a efektívne obhájiť a udržať? Ak áno, v akej forme ho bude treba chápať a akceptovať? Je vôbec reálne spoliehať sa naň, keď sa spoločnosť stáva čoraz heterogénnejšou a fragmentovanejšou? Nová definícia štátu a reprezentácie Perspektívy svetovej spoločnosti závisia od toho, ako dokážeme zabezpečiť fungovanie demokratického systému, ktorý sa nevyhnutne bude musieť priznať k polyarchickému charakteru. Nadnárodný spolok nedosiahne stupeň legitimity porovnateľný so štátnym, pokiaľ sa jeho obyvatelia necítia a nesprávajú ako jeho skutoční občania. Ak systém priveľmi predbehne spoločenské cítenie, stratí legitimitu a podporu „zdola“. Zaradenie ľudu do aktu vlády je samozrejmosťou. Lenže pojem vlády v čase globalizácie treba predefinovať, a to sa nevyhnutne odzrkadlí na vzhľade a fungovaní demokracie. Reprezentácia v globalizovanom svete sa stala výzvou pre demokraciu, ktorá si nárokuje na princípy rovnosti, zastúpenia a spoluúčasti na vláde. Regulatívne a kontrolné kompetencie štátu sa v procese integrácie nevyhnutne presúvajú na nadnárodnú úroveň. Pod vplyv všetkých sa dostáva čoraz viac oblastí, kedysi výhradne patriacich do rúk národných vlád, a tento proces nutne potrebuje ako základ spoločnosť vytvorenú na inom ako národnom princípe. Nesmieme však zabudnúť, že nadnárodná spoločnosť si uvedomuje, že si nemôže nárokovať všetky výhradne štátom patriace právomoci a jej vplyv je vďaka globálnym procesom menej zásadný. Vyššie nároky Sú to práve občania, ktorých účasť a podpora na procese integrácie je nevyhnutnosťou, pokiaľ si chce západný svet nárokovať na prívlastok demokratický. To znamená, že občan bude musieť byť informovaný a zapojený do procesov a rozhodnutí, ku ktorým bude vyzývaný kompetentne sa vyjadriť – či už vo forme referenda alebo v priamych voľbách. Nároky na európske obyvateľstvo majú stúpajúcu tendenciu. Občania budú musieť rátať s čoraz väčšími zásahmi do vnútra ich štátov, čo bude skúškou tolerancie a prispôsobivosti. Zložitosť európskych inštitúcií a ich rastúce kompetencie potrebujú demokratický základ, preto by občania v budúcnosti mali okrem tradičnej prvej komory Európskeho parlamentu priamo voliť aj členov druhej komory a pravdepodobne i prezidenta Európskej komisie. Čoraz viac rozhodnutí sa bude musieť „posvätiť“ referendom. Je však reálne spoliehať sa v takých rozmeroch na občiansku suverenitu, záujem a solidaritu? Cieľom aténskej ekklesie, ktorá stála pri zrode demokracie, bolo zhromaždenie moci, cieľom dnešných orgánov je jej prerozdelenie. Denacionalizácia odstránila hranice. Čo bude za nimi ostáva už v našich rukách. Heterogénna spoločnosť nárokujúca si uchovanie tradičných hodnôt a reprezentáciu jej záujmov – inými slovami európsky národ versus národná Európa – bude rovnakou výzvou pre štáty a ich obyvateľov. V rámci reformy EÚ badať dôraz na charakter členských krajín, identifikácia s Európou však bude nevyhnutná pre jej efektívne, demokraticky podložené fungovanie. Európska únia ako dieťa svojej doby musí čeliť nástrahám globálnych procesov, ktoré jej zväzujú ruky v ekonomickom i politickom smere. Bolo by chybou pokladať ju za najmenšie zlo globálnej doby – ona sa totiž musí neodbytne držať predstavy demokratickej, solidárnej európskej spoločnosti, na ktorej môže stavať. Je reakciou na procesy prekračujúce hranice krajín a myslí. Je reakciou, ktorá sa usiluje integráciou uchovať identitu a originalitu každého zúčastneného. Tento vysoko postavený cieľ sa jej zatiaľ nepodarilo dosiahnuť. Ďalšiu iniciatívu však nemožno pasívne očakávať z Bruselu, ale mala by prísť z Bratislavy, Rigy či Ľubľany. –
