Pred niekoľkými týždňami vyšla vo vydavateľstve VEDA kniha popredného slovenského teatrológa Miloša Mistríka Slovenská absurdná dráma. Okrem definovanej a starostlivo pertraktovanej hlavnej témy, teda problematiky absurdnej dramatiky a jej tvorcov, poskytuje aj pohľady na širšie súvislosti slovenského divadelníctva i kultúry vôbec. Veľmi cenný je Mistríkov metodologický prístup, keď slovenskú absurdnú drámu skúma ako estetický jav, logicky analyzuje tvorbu slovenských autorov a konfrontuje ju so všeobecným kritériami absurdnej dramatiky, zároveň sleduje tento jav v jeho vývojovej línii od prvých uvedomelých pokusov cez mimovoľné kontakty s absurdnou drámou (v kapitole Nedobrovoľní absurdisti) až po rôznorodé tvorivé rozvíjanie i prekonávanie niektorých aspektov a inšpirácií absurdnej drámy v tvorbe slovenských dramatikov. Mistríkova analýza v tomto prípade poskytuje viaceré nové a podnetné pohľady na niektoré súvislosti imanentného vývoja slovenskej drámy v druhej polovici 20. storočia. Autor skúma jej vývoj v tesnej spätosti s divadlom, s inscenačnou praxou a ukazuje, ako sa navzájom ovplyvňovala predovšetkým dramatika s réžiou. Zaujímavé je sledovať, ako analyzuje a dokumentuje vyústenie princípov absurdnej drámy do postmoderny predovšetkým v tvorbe nonkonformných divadelných súborov ako Stoka či GunaGu. Keďže divadlo je tvorivou aktivitou, ktorá veľmi tesne súvisí so spoločenskými procesmi, je Mistríkova kniha aj historickým pohľadom na vzájomné iskrenie vznikajúcej absurdnej dramatiky a absurdne sa vyvíjajúcej spoločnosti. Spomedzi bohatého materiálu tejto knihy žiada sa zvlášť spomenúť niektoré súvislosti – najmä preto, že nie sú vždy dostatočne známe a zanikajú často v záľahe floskúl, tendenčných konštatovaní či novodobých mýtov. Prípad Karvaš Dramatik Peter Karvaš sa ako jediný zo slovenských dramatikov ocitol v knihe Martina Esslina Brief Chronicles (1970) ako autor absurdnej drámy. Mistrík v pomyselnom e-maili Esslinovi v úvode svojej knihy (pomyselnom preto, lebo M. Esslin nedlho pred vydaním Mistríkovej knihy zomrel) nesúhlasí s takýmto názorom a upozorňuje na ďalších slovenských autorov, ktorých tvorba by viac zodpovedala zaradeniu medzi dramatikov – absurdistov. Mistrík cituje z Karvašovej vlastnej analýzy absurdnej dramatiky, že filozofický program absurdného divadla sa zráža ,,so základnou povahou divadelného umenia“ a konštatuje, že pre Karvaša v roku 1969 ,,absurdné nie je ne-divadelné, ale proti-divadelné“. Mistrík dokumentoval, že Karvaš samotný sa nikdy za absurdistu nepokladal a neurobila to ani dobová kritika. „Za pravého absurdistu,“ píše M. Mistrík, „označilPetra Karvaša iba Martin Esslin vo svojej knihe.“ Absurdisti L+S a Štepka Tvorba Milana Lasicu a Júliusa Satinského je aj v odbornej verejnosti vnímaná prevažne len v súvislostiach so spoločensko-politickými okolnosťami a ich negatívnymi dôsledkami na tvorbu a osudy L+S. K dispozícii sú síce zasvätené doslovy ku knižným vydaniach ich diel, niektoré dobové kritické ohlasy či príležitostné hodnotiace príspevky, ucelený teatrologický pohľad na ich tvorbu však chýba. O to cennejšia je Mistríkova analýza, ktorá začiatky ich tvorby začleňuje do súvislostí vývoja slovenskej drámy a divadla konca 50. a 60. rokov a upozorňuje na jej spätosť s prenikaním absurdnej drámy do slovenského prostredia. L + S sú autormi, ktorí sa v šesťdesiatych rokoch stotožnili s poetikou absurdného divadla a Mistrík dokumentuje jednotlivé črty tejto dramatiky na konkrétnych príkladoch z ich dialógov. „Vrcholom ich divadelno-dramatického stvárnenia ľudského odcudzenia jazykovej nezrozumiteľnosti, tak ako u viacerých iných autorov absurdnej drámy, bolo vytvorenie umelého, nikomu nezrozumiteľného jazyka,“ píše Mistrík. „Lasica a Satinský sú vynálezcovia vlastnej verzie tohto všeobecne známeho absurdistického invariantu.“ (119). Literárna a divadelná tvorba L + S je podľa neho v základnej absurdistickej orientácii pozoruhodne monolitná a vyhranená a partneri, s ktorými ich možno porovnávať, sú hlavne Ionesco s Mrožkom, Havel a ďalší. Ak Kornel Földvári v roku 1970 zaznamenal, že títo autori „oficiálnou kritikou uznávaní len ako ‚vtipkári‘, vlastne ako jediní v slovenskej dramatickej spisbe rozvíjajú postupy absurdného divadla“, M. Mistrík tento fakt verifikoval a syntetizoval do vývojového kontextu slovenskej drámy i divadla. Radošinci – ľudoví absurdisti V Mistríkovom pohľade na slovenskú absurdnú drámu sa možno pre niekoho prekvapujúco objavuje Stanislav Štepka a Radošinské naivné divadlo. Bezprostredný dotyk s absurdnou drámou u tohto autora vidí Mistrík v Jááánošíkovi a najmä v Človečine, pričom upozorňuje, že motív zbytočnej babičky sa nachádza aj u E. Albeeho. „V žiadnej inej hre sa Stanislav Štepka už tak nástojčivo nedotkol absurdity ľudského údelu, ako práve v Človečine,“ píše Mistrík, „…odhalil citlivé miestečká spoločnosti, vtedajších ľudí svojej doby v známych prelomových rokoch konca šiesteho a začiatku siedmeho desaťročia. Toto otvorené kritické konštatovanie sa mu ihneď vrátilo aj s úrokmi. Radošinské naivné divadlo postihovali šikanovaním a zákazmi.“ (133) Podľa Mistríka Stanislav Štepka nie je typickým autorom absurdného divadla a nereaguje na túto dramatiku formálnymi prostriedkami. Verný sebe a svojim inšpiráciám je „autorom ľudového absurdného divadla“, plného absurdít každodenného, zvyčajného ľudského divadla. Absurdisti v postmoderne O búrlivákovi Blahovi Uhlárovi sa toho síce popísalo relatívne veľa a aj zasvätene, no predsa len má Mistríkov pohľad čosi, čo ostatným chýba. Je to bezprostredné poznania jednotlivých jeho tvorivých etáp v reálnom čase, teda vtedy, keď vznikali a v súvislostiach, na ktoré reagovali. Ďalej je to kritický odstup, vyplývajúci z tohto poznania, ktorý mu umožňuje analyzovať Uhlárovu tvorbu v zložitých vzťahoch inšpirácií z absurdného divadla a postmoderny (ak už nebudeme spomínať individuálne Uhlárove predpoklady a ambície prekonať umŕtvenie drámy i divadla). Mistrík v tejto súvislosti uvádza, že „Predposledná večera (z roku 1989 – pozn. L.P.) bola … vyslovene aktuálnym dielom po stránke umeleckej aj spoločensko-politickej. Z esteticko-filozofického hľadiska vznikla v najlepšej tradícii absurdného divadla, ale hlásila sa už aj k postmodernej tendencii v réžii aj scénografii. Bola ukážkou práve vtedy manifestami sformulovanej Uhlárovej a Karáskovej koncepcie dekompozície. “ (s. 180) Prednosťou Mistríkovej práce je aj štylistická presnosť a ľahkosť. Vďaka tomu sa, napriek nespornej vedeckej náročnosti, číta ako dramatické príbehy z dejín slovenského divadla. –
