V znamení potkana

Z Guatemaly sme odchádzali o tretej ráno, o týždeň neskôr a do inej krajiny, ako sme mali v pláne. Na hraniciach sme si overovali, či je násilie v Hondurase rovnako bežnou súčasťou života ako v Guatemale. „Ale nie, to len v Guatemale majú taký obyčaj, zabíjať sa,“ reagoval miestny colník. Dobrým zvykom na našej ceste bolo navštevovať pyramídy, držali sme sa ho aj v Hondurase a cestu sme začali práve tam. Pyramídy v Copáne nám zabrali doobedie. Unavení z dlhej cesty sme sa rozhodli zmeniť prostredie a oddýchnuť si. Slnko, more, pláž – to boli priority na ďalšie dni. Ostrovy na severe krajiny Roatán a Utila pôsobili ako ideálne miesto pre tento zámer. Z rôznych dôvodov sme sa rozhodli pre ostrov Utila. Lode na ostrov odchádzajú z prístavu v meste La Ceiba. Po porade s taxikárom sme si na prespanie vybrali Hotel Royal. Podľa Lonely Planet ide o starý hotel, primerane čistý, s oknami a pitnou vodou. Taxikár nám však zastavil pred hotelom Royal postaveným z laminátu, pred ktorým postávalo niekoľko chlapov s mačetami. Napriek tomu sa Peter rozhodol vykonať interný audit. Izba, ktorú mu ukázal recepčný, mala asi 30 metrov štvorcových, v jej strede bola umiestnená železná hrdzavá posteľ. Z umývadla na neho vyskočil potkan veľkosti malého prasiatka, na čo recepčný reagoval šibalským úsmevom. Keď sa na moje doporučenie v tomto hoteli o týždeň neskôr ubytoval kamarát Palo, opisoval nám mailom noc strávenú s otvorenými očami a nožom v ruke. Nasadli sme teda späť do taxíka, rozhodnutí investovať do pokojného spania. Hotel Carribe pôsobil oveľa útulnejšie. Okamžite som sa zvalil na bielučkú posteľ, čím som nedopatrením priľahol dobre chovaného potkana, ktorý spod periny vyletel ešte rýchlejšie ako ja. Recepčný po dlhom slovnom súboji súhlasil s výmenou izby. Napriek únave som nebol schopný zaspať a tak sme sa pobrali pohľadať neskorú večeru. Neosvetlené ulice mesta boli lemované trhovými stánkami, ktoré strážili drobní ľudia s mačetami, cez cestu kde tu prebehla krysa. Prvý otvorený obchod s jedlom bol Pizza Hut a tak sme bez rozmýšľania zamierili tam. Nedojedenú pizzu sme si nechali zabaliť, vďaka niekoľkým tabletkám vália som zaspal rýchlo a tvrdo, aj keď na izbe nás bolo v noci evidentne viac, ako sme si zaplatili. Ráno sa Peter s chuťou pustil do zvyškov pizze, neuvedomiac si, že sú oveľa menšie ako tie, ktoré tak starostlivo uzamykal do zásuvky. Podľa čínskeho horoskopu som síce narodený v znamení potkana, napriek tomu ani po čase strávenom v ich bezprostrednej blízkosti som si k týmto tvorom úprimný vzťah nevytvoril. Ostrov Utila bol ďalšou „dobre“ naplánovanou destináciou. Je naozaj pokojnejší a turizmom menej zasiahnutý ako neďaleký Roatán. To, že na ostrove okrem potápačských škôl nie je vôbec nič, sme sa však nedočítali nikde. Bol to vôbec prvý ostrov bez pláže, ktorý som kedy navštívil. Keďže kurz potápania sa v rebríčku našich priorít nenachádzal, ostrov sme sa rozhodli opustiť. Silná búrka nás v správnosti nášho rozhodnutia iba utvrdila, avšak prekazila nám samotnú realizáciu, keďže lodná doprava z ostrova bola do odvolania zrušená. Zostali sme uväznení kdesi v Karibiku a tak sa nám konečne naskytla príležitosť venovať sa naplno inej ducha povznášajúcej aktivite – gastroturistike. Vynikajúce pečené ryby, rôzne morské potvory, kraby, ktoré sa po stovkách presúvali po cestách ostrova, sa stali našimi blízkymi spoločníkmi počas týchto dní. Tretí deň sa v prístave objavila loď mieriaca na pevninu. V hlavnom meste Tegucigalpa sme strávili dva dni. Prezreli sme si mesto, požiadali o víza do Panamy a potvrdili si informáciu, že do Kolumbie nám víza netreba. Z Tegucigalpa sme vyrazili do najväčšej, ale aj najpríjemnejšej krajiny strednej Ameriky, do Nikaraguy. Dobrou predzvesťou bol prvý úplne bezproblémový prechod hranicou. Hneď za ňou stál autobus odvážajúci ľudí do mesta Estelí. V nedávnej minulosti hralo toto mesto významnú úlohu. Víťazstvo revolučných síl FSLN, známych tiež ako Sandinisti, bolo v roku 1979 v očiach USA veľmi nebezpečným príkladom pre ostatné krajiny regiónu. Somozov diktátorsky režim podporovaný USA bol zosadený a v krajine sa spustili rapídne sociálne zmeny. V roku 1981 sa stal prezidentom USA Ronald Reagan, čo vzťahy medzi krajinami ešte zhoršilo. Ešte v tom istom roku vydali Spojené štáty 10 miliónov dolárov na podporu militantných skupín známych ako Contras, operujúcich z Hondurasu a Kostariky. V roku 1984 sa konali voľby, na ktorých sa zúčastnilo aj mnoho medzinárodných pozorovateľov. Boli označené za slobodné a spravodlivé a takmer 70 percent miest v parlamente získali FSLN pod vedením Daniela Ortegu. Ronald Reagan, ktorý dovtedy ospravedlňoval útoky na Nikaraguu tým, že vláda v krajine nebola zvolená „demokraticky”, označil demokraticky zvolený parlament za nelegitímny, pretože voľby boli podľa jeho názoru zmanipulované. Práve v Estelí prebiehali počas revolúcie tie najťažšie boje a doteraz je spolu s Leónom dôležitým mestom a základňou pre FSLN. Viac o Estelí a našom pobyte v Nikarague sa dozviete zasa o týždeň.