Sawkat A. Choudhury aktivista ľudskoprávnej organizácie
Aké sú tvoje skúsenosti s prejavmi netolerancie a rasizmu? – Keď som sa ako študent pohyboval medzi vysokoškolákmi a svojimi známymi, veľmi zriedkavo som sa stretol s takýmito prejavmi. To však neznamená, že sa mi počas obdobia, čo žijem na Slovensku, niečo také nestalo. Dvakrát ma napadla skupina neonacistov, pričom raz som bol aj hospitalizovaný, a to priamo na oddelení, kde som pracoval ako sekundárny lekár. Sem-tam som sa stretol aj s mäkkým rasizmom. Zažil som výkriky typu čierna huba, neger a podobne. Mám skúsenosti aj s opľúvaním. Smutné na tom je, že pred nepríjemnými skúsenosťami neušli ani moji kamaráti, ktorí so mnou v tom čase boli.
Ako vnímaš postoj spoločenskej reprezentácie a slovenskej inteligencie v otázke intolerancie? – Ešte na začiatku 90. rokov spoločnosť akoby nechcela pripustiť, že tento problém existuje. V súčasnosti pozorujem, že tento postoj sa zmenil, ale inteligencia stále nepripúšťa jeho rozsah a do istej miery zľahčuje tento problém. Obete a ohrozené skupiny dobre vedia, že jeho rozsah je oveľa väčší, ako sa prezentuje v médiách. Je to smutné, pretože keď si neuvedomíme rozsah problému, nerieši sa tak, ako by sa mal. A potom sa ten problém ukáže v plnej nahote pred celou Európou, ako sa stalo počas futbalového zápasu Slovensko – Anglicko. Mne vtedy bolo maximálne nepríjemne, keď mi na druhý deň zavolal kamarát z Anglicka a pýtal sa ma na to. Bohužiaľ, mám stále pocit, že inteligencia a mnohí známi ľudia sa ešte nevedia verejne aktívne postaviť proti tým, ktorí tu šíria intoleranciu.
Tým, kto by sa mal postarať, aby prípadov násilia ubúdalo, je polícia. Myslíš, že jej práca je dostatočná? Aké kroky by mala urobiť a čo by mala zmeniť? – Veľmi kladne hodnotím skutočnosť, že postoj polície k rasovo motivovaným trestným činom sa od 90. rokov výrazne zmenil. Vtedy bolo ťažké a zložité presvedčiť políciu, že trestný čin bol rasovo motivovaný. Dnes je všetko inak, zlepšilo sa to. Na druhej strane však vzhľadom na to, že tento problém tu stále je, hodnotím to tak, že sme len na začiatku cesty a treba nám ešte prejsť veľký kus, pokiaľ ide o prevenciu násilnej rasisticky motivovanej kriminality. Myslím si však, že by sme aj my na Slovensku mali mať viac policajtov, ktorí sa ňou zaoberajú, a zároveň ich aj profesionalizovať. Takto bude mať policajný zbor väčšiu silu bojovať proti rasovo motivovaným trestným činom.
Vypracoval si niekoľko rád, ako sa brániť násiliu v uliciach. Ktoré sú tie najdôležitejšie? – Najdôležitejšie je, aby sme takému násiliu predovšetkým predchádzali, ako sa potom bránili. Ohrozené skupiny, cudzinci, Rómovia, Židia či alternatívna mládež, by mali mať na pamäti, že k útokom dochádza bez provokácie. Preto všetci ohrození by mali byť vopred pripravení odhadnúť riziká. Ja osobne napríklad v poslednom čase zvážim každú cestu v niektorých časoch a oblastiach. Aj na verejných priestranstvách sa totiž často pohybujú neonacisti. Treba mať informácie, kde sa zdržiavajú, aké krčmy navštevujú a podobne. Moje skúsenosti hovoria, že málokedy okoloidúci pomôže obeti útoku, a tak treba mať pri sebe telefón, aby sa rýchlo dali zavolať policajti či sanitka. Keď na niekoho zaútočia, nemal by si to nechať pre seba, ale povedať to polícii a informovať aj prokuratúru a ĽPR. Netreba to zatajovať pred príbuzným, kamarátom či známym. Aby poznali rozsah problému. Len tak mu môžu pomôcť predísť ďalším útokom.
Ako hodnotíš iniciatívu Ľudia proti rasizmu? – Ľudia proti rasizmu je prvá organizácia, ktorá sa naplno venuje problému rasizmu. Predtým sa ním zaoberalo mnoho organizácií, ale okrajovo. To, že Ľudia proti rasizmu existujú, je pozitívne aj pre štátne orgány, ktoré sa dozvedajú potrebné informácie z tejto oblasti. Myslím si, že svojou činnosťou robí iniciatíva Slovensku dobré meno.
Čo by si nám zaželal? – Aby sa vám v práci darilo a aby ste boli tou časťou slovenskej spoločnosti, ktorá sa plnohodnotne hlási k európskym hodnotám multikulturalizmu a k tým, ktoré Slovensko zaradia tam, kam patrí.
