Po dobytí veľkých miest Iraku sa dá predpokladať, že bojové aktivity prejdú do inej fázy. Je dosť pravdepodobné, že zvyšky irackých vojsk a fedajínov začnú partizánsku vojnu. A to znamená brutalitu, veľa obetí a obrovský počet utečencov.
Podľa prieskumu, ktorý uskutočnil Weslean College, prebehne na svete každý rok 40 až 100 ozbrojených konfliktov. Ide najmä o partizánske vojny. Vo viacerých prípadoch sa partizánom podarilo zvíťaziť nad pravidelnou armádou. Napríklad partizánska taktika čínskych komunistov pod vedením Mao Ce-Tunga im pomohla poraziť nacionalistické vojská Kuomitangu. Aj napriek pomerne častým vojenským porážkam dosahovali politické víťazstvá. Podobne to prebehlo v Rodézii (dnešnom Zimbabwe), Alžírsku, Východnom Timore, Juhoafrickej republike. Všetky partizánske vojny prebiehajú podľa rovnakej schémy: pravidelná armáda kontroluje veľké obývané miesta, partizáni majú základne na vidieku, v lesoch, horách a púšťach. Využívajú zvyčajne taktiku „hit and run“ – „udri a bež“. Regulárne vojská sa pokúšajú o razie a likvidáciu partizánskych základní. V gerilovej vojne zvyčajne víťazí ten, komu sa podarí získať podporu miestneho obyvateľstva. No sympatie samotné nestačia. Partizáni spravidla dokážu dlhodobejšie čeliť regulárnym vojskám vďaka zahraničnej podpore.
Niekoľko príkladov z histórie Grécko. Koncom 40. rokov prebiehala partizánska vojna v Grécku. Proti sebe bojovali partizáni – komunisti, ktorí vytvorili Osloboditeľskú armádu (podporovala ich Juhoslávia, Albánsko a Bulharsko) a vládne vojská (pomáhala im Veľká Británia a USA). Partizáni počas niekoľkých rokov dosahovali značné úspechy a určitý čas sa pod ich kontrolou nachádzalo okolo 20 percent územia. Nakoniec však prehrali. Juhoslávia, po roztržke so ZSSR, stiahla svoju pomoc. Vládne vojská vytlačili partizánov do hôr a zablokovali ich tam. Celkové víťazstvo dosiahli po tom, ako partizánov odmietli podporovať roľníci – popudila ich krutosť partizánskych lídrov, ktorí verejne popravovali dedinských farárov.
Vietnam. Vietnamskí partizáni s podporou Číny a ZSSR dokázali poraziť Francúzsko. V roku 1950 komunistickí povstalci začali vojnu proti francúzskym kolonizátorom. Francúzske vojská kontrolovali veľké mestá, partizáni sa sústreďovali na dedinách, úspešne ničili francúzske komunikácie, likvidovali menšie skupiny okupantov. V roku 1952 začali Francúzi vytvárať základne v tyle nepriateľa a využívať pri útokoch špeciálne jednotky. Taktika bola najprv úspešná, ale v roku 1954 Vietnamci obkľúčili a donútili kapitulovať veľkú francúzsku vojenskú základňu Dien Ben Fu. Vojna sa skončila a Vietnam získal samostatnosť.
Alžírsko. V roku 1954 začal partizánsku vojnu proti Francúzsku Front národného oslobodenia Alžírska (FNLA), islamsko-nacionalistická organizácia. Alžírčania spájali partizánske akcie s organizovaním vrážd a teroristických aktov. Francúzske vojská vybudovali líniu „Morisa“ – opevnenie, ktoré rozdeľovalo Alžírsko a Tunisko, odkiaľ povstalci dostávali podporu. Francúzi využívali lojálnych Alžírčanov na zatýkanie aktivistov FNLA, vďaka čomu sa im podarilo zlikvidovať bunky organizácie v mestách. Nehľadiac na vojenskú porážku povstalcov, získalo Alžírsko v roku 1959 samostatnosť.
Africké kolónie Portugalska – Mozambik, Angola, Guinea-Bissau. Partizánska vojna sa tu začala koncom 50. rokov. Angolským (z organizácie MPLA – Strana práce) a mozambickým (FRELIMO) partizánom aktívne pomáhali ZSSR a Čína, ich velitelia študovali v ČSSR a Bulharsku. Partizáni si vybrali nezvyčajnú taktiku – obsadzovali jednotlivé oblasti a okamžite tam budovali školy, v ktorých sa viedla politická propaganda s cieľom získať sympatie obyvateľstva. Na rozdiel od mnohých iných partizánov sa v Angole a Mozambiku snažili nerozkrádať dediny. Často zásobovali obyvateľstvo zbraňami, soľou a priemyselným tovarom, ktorý ukradli kolonizátorom. Portugalci istý čas úspešne bojovali s partizánmi, úspešne využívali oddiely špeciálnych jednotiek a výsadkárov, ktoré boli napoly tvorené z miestneho obyvateľstva, lojálneho Portugalsku. Na získavanie informácií o partizánoch využívali mučenie, likvidovali povstalecké dediny, čo vyvolávalo negatívny ohlas medzinárodného spoločenstva. Nakoniec nevydržala ekonomika Portugalska záťaž vojny a kolónie získali samostatnosť.
Vietnam. V rokoch 1961 – 1975 vojská USA spolu s kontingentmi armád iných štátov podporovali Južný Vietnam vo vojne proti komunistickému Severnému Vietnamu (jemu pomáhali ZSSR, Čína, krajiny Varšavskej zmluvy) a partizánom. Vojská USA sa po prvýkrát stretli s partizánskou vojnou takého rozsahu. Partizáni boli zásobovaní zbraňami a potravinami s pomocou „cesty Ho-Či-Mina“, ktorá prechádzala cez územie susedného Laosu. Menšie skupiny partizánov sa prefiltrovali cez vojenské línie nepriateľa a úspešne fungovali v tyle juhovietnamských a amerických vojsk. Treba podotknúť, že protigerilová činnosť Južného Vietnamu a USA o niekoľko rokov slávila čiastočný úspech – väčšina partizánskych oddielov, fungujúcich v Južnom Vietname, bola prakticky zlikvidovaná. Napriek tomu sa im odpor nepodarilo nikdy úplne potlačiť. Vojská USA pri boji s partizánmi často používali napalm a dokonca chemické zbrane. Bojujúce strany prejavovali takú veľkú brutalitu, že to vyvolalo obrovský negatívny ohlas vo svete. Neskôr boli vojská USA odvolané z Vietnamu a Južný Vietnam nemohol samostatne čeliť Severnému Vietnamu.
Afganistan. Sovietske vojská sa nachádzali v Afganistane od roku 1979 do roku 1989. Moskva voviedla do krajiny 156 tisíc vojakov, ktorých podporovalo okolo 60 tisíc príslušníkov regulárnej afganskej armády. Treba podotknúť, že ZSSR použil v Afganistane len 2 percentá svojich ozbrojených síl, kým napríklad USA vo Vietname až 20 percent. Proti sovietskym vojskám bojovalo okolo 90 000 partizánov, nazývaných mudžahedíni, ktorí bojovali nielen so sovietskymi vojskami, ale medzi sebou – existovali veľké konflikty na národnostnom, náboženskom, triednom, rodovom základe. Podporu získavali hlavne od Spojených štátov, Saudskej Arábie a Pakistanu. Sovietske vojská neboli na takúto vojnu pripravené. Ich tréning i výstroj sa zameriavali na veľkú vojnu so Západom. Taktiež nemali potrebné zbrane a výbavu pre boj v horách. Až do roku 1982 fungovala v Afganistane len jedna rota (takzvaná Kábulská rota) Spec-naz GRU. Veľmi zle fungovala spolupráca s miestnym obyvateľstvom. Koncentrácia špeciálnych jednotiek Spec-naz sa výrazne zvýšila až po roku 1982. Po prebratí taktiky partizánov, začali sláviť úspechy. Od roku 1982 začali ruské jednotky používať bojové vrtuľníky, čo sa ukázalo pre mudžahedínov zvlášť bolestivé. No v roku 1987 začali USA zásobovať partizánov novými protivzdušnými raketami „Stinger“, čo im dovolilo úspešne čeliť sovietskym vrtuľníkom. Počas celého konfliktu partizáni kontrolovali väčšiu časť krajiny, napríklad v roku 1985 bolo pod ich kontrolou 65 percent územia Afganistanu. Po odchode sovietskych vojsk sa Nadžibulláh režim udržal pri moci len niekoľko rokov.
Situácia v Iraku Pri porovnaní súčasnej situácie v Iraku s vyššie popísanými faktmi sa zdá možnosť partizánskej vojny málo pravdepodobná. Vojská USA a Veľkej Británie kontrolujú (podľa ich vlastných vyjadrení) všetky mestá, obyvateľstvo ich víta, vládne počiatočná eufória. Zatiaľ sa vojská spojencov považujú za „osloboditeľov“. Tento pocit však môže rýchlo prejsť. Ako vidíme, krajina po páde Husajnovho režimu upadla do chaosu, prestrelky sú na dennom poriadku, o rabovaní ani nehovoriac. Hrozbou sú i konflikty medzi sunitmi a šiítmi. Je možné, že toto všetko vyvolávajú príslušníci irackých tajných služieb, z ktorých mnohí prešli do ilegality. Pokiaľ bude nová vláda vytvorená z príslušníkov irackej opozície, bude to len ďalší krok k partizánskej alebo dokonca občianskej vojne. Už teraz existuje v Iraku niečo ako partizánska vojna. Zatiaľ ju vedú najmä príslušníci iných arabských štátov, ktorí prišli Iraku na pomoc. Pokiaľ sa k arabským dobrovoľníkom alebo žoldnierom pripoja príslušníci bývalej Republikánskej gardy alebo iných vojenských jednotiek, môže sa partizánske hnutie rozšíriť. Môžno namietať, že v Iraku nie sú ani hory ako v Afganistane, ani pralesy ako vo Vietname. Sú tam však rozsiahle púšte, ktoré je problematické vojensky ovládať (podobne to bolo aj v Alžírsku). V mestách existujú obrovské komplexy podzemných chodieb, čo vytvára predpoklady na partizánsku, diverznú, teroristickú činnosť aj v mestách. Získanie podpory miestneho obyvateľstva bude úlohou, na ktorú sa zamerajú práve iracké tajné služby, ktoré vedia manipulovať verejnou mienkou. Ako sa dá tomuto predísť? Ak by spojenecké vojská odišli z krajiny, mohol by nastať ešte väčší chaos, ktorý vyústi do občianskej vojny. Pokiaľ tam vojská ostanú, hrozí partizánska vojna. Úplne sa zabrániť konfliktu pravdepodobne nepodarí, obmedziť by ho mohlo, ak hlavnú úlohu pri obnove Iraku zohrá OSN.
