V roku 1812 vtrhli skupiny britských tkáčov do textilných tovární a rozbíjali kladivami stroje. Nazvali ich luddistami. Podľa nich nové, mechanické krosná, vzali tisíce pracovných miest, zničili komunity, a preto si zaslúžili, aby ich rozbili. Britská vláda nesúhlasila a na brutálne potlačenie robotníckej vzbury a ochranu strojov povolala štrnásťtisíc vojakov.
Presuňme sa rýchlo do inej továrne, o dve storočia neskôr, v Buenos Aires. V prípade firmy Brukman, ktorá vyrába pánske obleky už päťdesiat rokov, ničí šijacie stroje protidemonštračná polícia a päťdesiatosem robotníkov sa ich usiluje chrániť, riskujúc vlastný život. Minulý pondelok zažila továreň Brukman najhoršie násilie v Argentíne za posledný rok. Polícia vysťahovala v strede noci robotníkov a celý komplex premenila na vojenskú zónu stráženú guľometmi a útočnými psami. Neschopní dokončiť tritisíc objednaných nohavíc, robotníci zhromaždili veľký dav priaznivcov a oznámili, že je načase vrátiť sa do práce. O piatej poobede päťdesiat krajčírok v strednom veku vykročilo proti policajným zátarasám. Zátarasy padli a ženy od Brukmana, neozbrojené a držiace sa za ruky, prešli. Urobili len pár krokov a polícia použila granáty so slzným plynom, vodné delá, gumené projektily a potom olovo. Desiatky demonštrantov bolo zranených.
*** To je záber z Argentíny asi týždeň pred prezidentskými voľbami. Každý z piatich vážnych kandidátov sľuboval, že postaví túto krajinu zmietanú krízou opäť na nohy. Napriek tomu sa k robotníkom od Brukmana správajú, akoby ušitie šedého obleku bolo ťažkým zločinom. Prečo tento štátny luddizmus, prečo nenávisť voči strojom? Nuž, Brukman nie je hocaká továreň. Je to „fabrica ocupada“, jedna z takmer dvesto firiem v krajine, ktorú za posledných osemnásť mesiacov obsadili a vedú jej pracovníci. Mnohí v týchto firmách, produkujúcich všetko od traktorov po zmrzlinu a zamestnávajúcich spolu viac ako desaťtisíc ľudí, vidia nielen ekonomickú, ale aj politickú alternatívu. „Boja sa nás, lebo sme ukázali, že ak vieme riadiť fabriku, vedeli by sme riadiť aj krajinu,“ povedala v pondelok v noci Celia Martinezová, pracujúca v továrni Brukman. „Preto sa nás vláda rozhodla potlačiť.“ Na prvý pohľad vyzerá Brukman ako akákoľvek iná odevná továreň. Rovnako ako mexické hypermoderné „maquiladoras“ či kanadské krachujúce firmy vyrábajúce plášte aj Brukman je plný žien skláňajúcich sa nad šijacími strojmi, s upätým pohľadom a prstami lietajúcimi nad látkou a niťou. Čo ju odlišuje od ostatných je zvuk. Spolu s hlukom strojov je tam aj bolívijská ľudová hudba z malého magnetofónu a hlasy starších robotníčok učiacich mladšie kolegyne. „Predtým by nám to nedovolili,“ vraví Celia Martinezová. „Predtým by nám nedovolili počúvať hudbu.“
*** V Buenos Aires každý týždeň počuť nové správy o okupáciách: štvorhviezdičkový hotel riadený upratovacou službou, supermarket prebratý účtovníkmi, regionálne aerolínie premenené pilotmi a letuškami na družstvo. V malých trockistických časopisoch na celom svete sú argentínske fabriky oslavované ako úsvit socialistickej utópie. Veľké časopisy o biznise, ako The Economist, ich opisujú ako hrozbu posvätnému princípu súkromného vlastníctva. Pravda je niekde uprostred. U Brukmana, napríklad, robotníci výrobné prostriedky nezabavili – len si ich vzali, keď ich právoplatní vlastníci opustili. Niekoľko rokov bola firma v úpadku, dlhy rástli. Platy šičiek klesli zo 100 na dve pesos za týždeň – nie dosť ani na autobusový lístok. Osemnásteho decembra sa pracovníci rozhodli, že je najvyšší čas žiadať príplatok na cestovné. Majitelia, vyhovárajúc sa na chudobu, im povedali, aby počkali v továrni, kým zoženú potrebné prostriedky. „Čakali sme do polnoci,“ povedala pani Martinezová. „Nik neprišiel.“ Po získaní kľúčov od vrátnika prespali robotníčky vo fabrike. Odvtedy ju vedú. Zaplatili najsúrnejšie účty, získali nových klientov a bez toho, aby sa starali o zisk a platy pre manažment, si zaplatili vlastnú mzdu. Všetky rozhodnutia prijali hlasovaním na otvorených zhromaždeniach. „Nechápem, prečo bola pre majiteľov situácia taká zložitá,“ čuduje sa Celia Martinezová. „Neviem o účtovníctve mnoho, no pre mňa je to jednoduché – sčítanie a odčítanie.“ Brukman sa stal symbolom nového argentínskeho hnutia pracujúcich. Takého, ktoré nespočíva na sile zastaviť kedykoľvek prácu, ale na rozhodnutí pokračovať v nej, nech sa deje, čo chce. Nevedie ich dogmatizmus, ale realizmus. V krajine, v ktorej žije 58 percent ľudí v chudobe, robotníci vedia, že sú na krok od nutnosti žobrať a zbierať odpadky, aby prežili. Strašidlo, ktoré obchádza okupované továrne v Argentíne, nie je komunizmus, ale originalita, pôvodnosť.
*** Nie je to však obyčajná krádež? Nakoniec, robotníci stroje nekúpili, ale majitelia – ak by ich chceli predať, či vyviezť do inej krajiny, bolo by to ich právo. Ako napísal federálny sudca v rozhodnutí o vysťahovaní: „Život a fyzická integrita nemajú prednosť pred ekonomickým záujmom.“ Možno nechtiac tým zhrnul nahú logiku deregulovanej globalizácie – kapitál musí mať slobodu hľadať najnižšie platy a najväčšie ústupky, bez ohľadu na ľudskú daň, ktorú si proces vyžiada. Pracovníci argentínskych okupovaných firiem majú iný názor. Ich právnici tvrdia, že majitelia už porušili základné trhové pravidlá, keď neboli schopní zaplatiť svojim zamestnancom a dlžníkom napriek tomu, že dostávali od štátu obrovské subvencie. Prečo sa teraz nemôže štát rozhodnúť, že zvyšný majetok továrne bude naďalej slúžiť verejnosti poskytovaním stálych pracovných miest? Desiatky robotníckych výrobných družstiev už získali právne vyvlastnenie. Brukman ešte vždy bojuje. Predstavte si, že by luddisti premýšľali podobne v roku 1812. Nové textilné továrne uprednostňovali zisk niekoľkých pred celým spôsobom života. Tí robotníci sa pokúšali bojovať proti deštruktívnej logike rozbitím strojov. Pracovníci z firmy Brukman majú oveľa lepší plán. Chcú ochrániť stroje a rozbiť logiku.
Článok uverejnil internetový magazín Z-Mag
Preklad Radovan Geist
