Traduje sa historka z roku 1973, podľa ktorej americký štátny tajomník Kissinger, sklamaný komplikovanou komunikáciou a rokovaním s nejednotnými európskymi štátmi, vyhlásil, že „Európa“ (ako adresovateľný celok) neexistuje, pretože sa k jej predstaviteľovi nedá dovolať. Nie nadlho.
Napredovanie Európskej únie (EÚ), ktorej hranice čoskoro obsiahnu veľkú väčšinu kontinentu, v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SBZP) je očividné a vzbudzuje nádej na úspešné zavŕšenie. Hoci balkánska lekcia neovplyvnila vývoj EÚ do uspokojivej miery, iracký problém ju jednoznačne posunul vpred a motivoval jej členské krajiny k zásadným rozhodnutiam. Predseda Konventu o budúcnosti EÚ Valéry Giscard d´Estaign začiatkom minulého týždňa šokoval verejnosť i samotný konvent zverejnením návrhov častí budúcej európskej ústavy, ktoré predtým neboli prerokované na pôde konventu. Nik sa nečudoval, že by na čele únie rád videl prezidentov a predsedov vlád členských krajín, namiesto rovnovážneho prerozdelenia moci medzi Európskym parlamentom, komisiou a radou. Jeho predstava ideálneho európskeho štátu je dávno známa. Skutočne prekvapivým momentom však bolo, ako bezohľadne obišiel konvent a bez ostychu či demokratických zábran sa pokúsil presadiť vlastnú ideu. Zabudol, že nie je prezidentom republiky a už vôbec nie francúzskej a pripravil pôdu pre druhé prekvapenie – nenašiel sa nikto, kto by sa ho zastal a chcel odsúdiť úniu na budúcnosť medzivládnych konferencií. Rozprúdila sa vášnivá debata, dokazujúca angažovanosť a vysoké ambície aj v otázke budúcnosti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Nesúhlas spojil protivníkov silnej Európskej rady (ER). Stalo sa tak minulý utorok, keď Giscard predstavil svoju koncepciu prerozdelenia moci a reprezentácie únie prezídiu. O dva dni neskôr ju predložil plénu konventu. Hoci ho už veľakrát kritizovali pre autokratický štýl práce, takú krátku životnosť vlastných návrhov určite nečakal. O prezídium sa pri štvrtkovej diskusii oprieť nemohol – po dvoch zástupcoch v ňom má EK, malé členské krajiny i EP a všetci (podľa vlastných záujmov) podrobili Giscarda kritike. V nej pokračovali delegáti konventu. Záver: Európske ľudové zhromaždenie, viceprezident EÚ a špeciálny sekretariát pre Európsku radu boli zamietnuté. Návrh zníženia počtu komisárov z dvadsiatich na trinásť a dodatočné vymenovanie pätnástich poradných komisárov ostávajú len jednou z viacerých možností. Giscard chce posilniť ER, čiže vplyv národných vlád a ich záujmov na politiku EÚ. Jeho návrh súčasne znižuje vplyv Európskeho parlamentu, demokratickej základne únie a jediného priamo voleného celoeurópskeho grémia. Iniciatívny a exekutívny orgán, srdce EÚ – Európsku komisiu – chce zredukovať o štvrtinu a jej sekretariátu vytvoriť protiváhu a konkurenciu zriadením sekretariátu (tzv. büra), ktorý by pomáhal ER. Mal by byť tvorený prezidentom a viceprezidentom únie, dvoma hlavami vlád a ministrami spravodlivosti a hospodárstva. Prezidenta EK by nemal voliť EP, ale mala by ho navrhnúť ER. Rotujúce predsedníctvo – presadzované malými členskými štátmi a napríklad i Slovenskom – by malo upadnúť do zabudnutia. Európskym prezidentom by sa na tridsať mesiacov stal jeden z bývalých premiérov či prezidentov členskej krajiny únie. Malé krajiny by sa mali uspokojiť s novým postom v únii, ktorým by si ich Giscard rád udobril – postom viceprezidenta. Spočiatku by ho volila ER, neskôr by úlohu prevzalo nové grémium, určujúce ďalší vývoj únie – Európske ľudové zhromaždenie, tvorené z jednej tretiny poslancami národných parlamentov a z dvoch tretín poslancami Európskeho parlamentu, zasadajúce každý polrok. Rada, samozrejme, by volila i európskeho ministra zahraničných vecí, ktorý by bol zároveň i členom EK. Označený ako „zlý duch“ a „Metternichov pomocník“ sa Giscard postaral o krátkodobý rozruch a zvýšenie pozornosti médií. Európa tým získala. Nielen že sa doteraz iba málo známe ústavodarné zhromaždenie dostalo na titulné strany, čo by pre budúcnosť mohlo znamenať želané zapojenie sa väčšieho počtu aktérov do debaty o budúcnosti únie, ale väčšia publicita a verejný záujem o inštitucionálnu budúcnosť EÚ môže slúžiť ako potrebná poistka, ktorá zabezpečí, že George Bush nezavolá európskemu prezidentovi určenému podľa predstáv intergovernmentalistov. Európa sa tak nepohne o krok vzad ku klubu národných štátov – skupina ľudí želajúcich si silnú a demokratickú úniu s jednotným srdcom rastie a politika a la Giscard stráca perspektívu.
