Keď sa raz večer Karol chystal nastúpiť do električky, všimol si, že pri zadných dverách stojí niekoľko neonacistov. Poprosil kamaráta, nech nastúpia radšej prednými dverami, aby si ich vyholení mladí muži nevšimli, ale tí ich zazreli a usilovali sa dostať k nim. Keď električka prišla na zastávku a dvere sa otvorili, došlo k incidentu. Karol sa čoskoro ocitol na zemi a niektorí ho začali ťahať von z električky. Ďalší do neho kopali bagančami. Hoci sa chlapec nemohol sám ubrániť, cestujúci ani šofér sa ho nezastali. Akoby nepočuli rasistické výkriky od bolesti, ktorú vtedy nevinný chlapec tmavej pleti prežíval. Jediný, kto mu v tej chvíli pomohol, bol práve jeho kamarát, ktorý ho držal, aby ho nevytiahli z električky. Poprosil preto o pomoc jedného pána, ten mu však len znechutene povedal, že na ľudí inej farby pleti má taký istý názor, ako majú neonacisti. Nakoniec sa aspoň jedna pani ozvala a začala kričať na obranu chlapcov. Vďaka nej sa tak neonacistom nepodarilo dostať ho von. Keď prišiel Karol s kamarátom domov, jeho mama sa rozhodla prípad ohlásiť. Všetci traja zašli na obvodné oddelenie polície, ale tam ich nechceli vypočuť a poslali ich na oddelenie v obvode, kde sa to stalo. Nakoniec ich tam policajti odviezli, ale až na dlhé naliehanie. Policajná stanica bola neďaleko zastávky, kde útočníci vystúpili (a pravdepodobne zamierili do neďalekej krčmy, v ktorej sa schádzajú neonacisti). Aj tu sa však stretli s neochotou a postupom, ktorý nesvedčil o záujme polície pomôcť obeti. Policajti odmietli spísať zápisnicu pred lekárskym vyšetrením, a tak naň musel chlapec ísť v neskorú večernú hodinu tak, že sa vracal okolo krčmy. Zápisnicu spísali policajti až o pol druhej v noci. Jeho kamaráta, ktorý bol priamym svedkom incidentu, ani nevypočuli. Žiadnemu z policajtov ani nenapadlo navštíviť krčmu, v ktorej v tom čase možno sedeli neonacisti. Okolo tretej hodiny rannej sa vrátili chlapci s mamou obete pešo domov. Po štvrť roku bolo v správe o vyšetrovaní uvedené, že išlo o pouličnú bitku a páchateľ je neznámy.
