O prevracaní „osi zla“ na svoj obraz

Možno je to zhoda náhod, možno je to inak. Všetci vieme, kto pojem „os zla“ zaviedol. Vieme aj, koho do pojmu jeho tvorca zaradil. Nedemokratické a skôr totalitné štáty – Irak, Irán a KĽDR. Ale prečo práve tieto a len tieto krajiny? Naozaj majú z celej zemegule problémy s demokraciou iba tieto tri krajiny? Prečo súčasný prezident USA George Bush povedal, že práve s týmito krajinami sa dá hovoriť len „z pozície sily“? Začnime uvažovať! Za nepriateľa demokracie číslo jeden a najväčšiu hrozbu ľudstva USA označili Saddáma Husajna (alebo Irak?). Prečo však „mlčí“ OSN? Prečo nekoná aspoň demokratická obranná organizácia NATO? Asi vedia, že všetko je inak, že v politike záujmov vždy „ide o to, že nejde o to, o čo ide“. Takticky môže ísť o Saddáma. A strategicky? Verte, že naozaj to nemusí byť ropa. Alebo len ropa. V polovici 90. rokov sa v ruskej Dume vytvorila skupina poslancov na báze ANTI-NATO. Vystúpila s dokumentom, akousi prognózou mocenského úsilia svetovej veľmoci číslo jeden a NATO proti Rusku. A čuduj sa človeče, koľko sa z toho do dnešných dní plní! Škoda, že na Slovensku prešla táto informácia takmer bez pozornosti. Z celej plejády médií o tom informoval iba jeden týždenník. Tvorcovia vyhlásenia ANTI-NATO vytvorili prognózu ohrozenia Ruska po istej hraničnej línii. Južná smerovala Gruzínskom (od tých čias sa už so Spoločenstvom nezávislých štátov veľmi „nekamaráti“, radia mu iní špecialisti) a smerovala až do (!) dagestánskej Machačkaly na západnej strane Kaspického mora. Výkričník v zátvorke upozorňuje, aby sme si spomenuli na rolu, ktorú Machačkala zohrala v nedávnej, „druhej“ čečenskej vojne. No a ďalej, východnejšie, obíduc Kaspické more z juhu, šla naznačená línia aj cez Irán! Čo tu teda robí Irak, môžeme sa opýtať. Odpovedzme si otázkou: A nie je problematika Iraku len z núdze cnosť, akousi južnejšou náhradou čečenského neúspechu? Za stratu plánu, ktorý sa nepodaril? Ako je to naozaj v tejto stratégii? Ak logika nezradí, kórejský Kim Čong Il so svojou atómovou hrozbou nepríde „na rad zdemokratizovania režimu“ ani po prípadnom „Saddámovom páde“. Logickejším sa zdá, že na rad by mal prísť Irán. Stále nevieme ako, pod akou zámienkou, ale na rad príde. Lebo iba tak bude južná línia po hranice s Indiou kompletne „zdemokratizovaná“. Pakistan sa už „ekonomicky“ zdemokratizoval sám pri Afganistane, ktorému „pomohli“ súvislosti s al-Káidou. A čo ropa? Ak USA ovládnu iracké ropné polia (9 nálezísk, cca 1500 ropných veží s odkrytými 112 mld. barelov a podľa odhadov prieskumu s celkovými zásobami 250 mld. barelov ropy – 2. štát sveta po Saudskej Arábii), určite budú môcť diktovať svetu ceny. Rusko bude pravdepodobne nielenže „oslobodené“ od väčšej časti irackých kontraktov, ale rovno môže zabudnúť, že mu Irak niekedy splatí dávny dlh 8 miliárd dolárov. Hoci, ani Rusi sa svojich plánov len tak ľahko nevzdávajú. Asi aj preto hneď v prvý deň vyhlásili, že svojich ropných špecialistov (cca 1000 ľudí z firmy Minatom nachádzajúcich sa asi 300 km od mesta Basra) z Iraku nesťahujú. Čo ešte ďalej môže Rusko stratiť, respektíve, čoho sa vzdať? a) plánovaného predpokladu, že ovládne 10 percent amerického ropného trhu, b) určite stratí aj časť európskeho trhu, c) pri teoretickom predpoklade, že po americkom víťazstve poklesne cena ropy na 12 – 15 dolárov za barel k tomu pribudnú značné straty v príjmoch štátneho rozpočtu. Ten je dnes kalkulovaný na predaj 1 barelu ropy za 18 dolárov. Čo odznelo éterom v prvý deň vojny? Rozličné islamské organizácie vyhlásili, že USA už nikdy nebudú žiť v mieri. Doterajšia medzinárodne povolená denná kvóta exportu irackej ropy predstavovala niečo nad dva milióny barelov. V prípade potreby je pripravený tento schodok nahradiť OPEC. Zaujímavé však je, ako sa doteraz OPEC správal. Ak je cena ropy na svetových trhoch nad 20 dolárov za barel, členské štáty OPEC medzi sebou súťažia. Rôznymi a často aj nie celkom férovými spôsobmi. Ale v momente, keď spadne cena ropy pod 20 dolárov za barel, štáty OPEC vždy vystupujú jednotne a ako jeden „vytlačia“ cenu zase nad magickú 20 dolárovú hranicu. Nik dnes preto nevie, či sa predpokladaná „katastrofická povojnová cena ropy“ 12 – 15 dolárov za barel dá vôbec nejako dosiahnuť. Povojnová renovácia irackého územia bude stáť až 30 miliárd dolárov. Kto však vlastní, resp. môže vlastniť takéto množstvo prostriedkov? Iba USA. Z prínosov z irackej ropy. Už pred rokom malo údajne iracké ropné náleziská podelených 5 amerických ťažobných spoločností. Mnohé ďalšie vraj začali študovať svoje archívy, aby sa dozvedeli, či a koľko im patrilo z tohto irackého bohatstva pred jeho znárodnením. Otázka rekonštrukcie územia je otázkou dlhodobou. Iracké strely zem–zem alebo reálie Saddámovej raketovej hrozby Iracký raketový program značne utrpel v období Púštnej búrky a následných sankcií. Napriek tomu sa Iraku podarilo ukryť niekoľko desiatok jednostupňových rakiet typu Scud-B (8K14, P-300, SS-1C, Scud-B), ktoré svojho času zakúpil v Sovietskom zväze. Tieto rakety, aktívne využité v iracko-iránskej vojne (331 štartov), sa stali základom na rozpracovanie vlastných, irackých, operačno-taktických rakiet Al Hussein a Al Abbas so zmenšenou bojovou časťou (o 200 – 500 kg) a predĺženým trupom. Vďaka zníženiu hmotnosti a zdokonalenej pohonnej jednotke dosiahli tieto rakety maximálnu dĺžku letu 550 – 850 km. Oproti 300 km u rakiet 8K14. Všetko inovované je však na nejaký úkor. V tomto prípade to bolo na úkor presnosti dopadu, ktorú už starý navádzací systém nedokázal zabezpečiť. Aj preto malo ostreľovanie Izraela počas Púštnej búrky skôr psychologický ako efektívne bojový účinok. Na základoch 8K14 sa v Iraku zostrojovala aj perspektívna dvojstupňová raketa Tammuz-1/Al Abid, ktorá sa mohla stať akou-takou hrozbou pre niektoré európske krajiny. Jej teoreticky rátaná dĺžka letu sa predpokladala na úrovni 2000 km. Projekt však neprekročil hranicu počiatočných konštrukčných štádií. A ktovie, či by ich pri platnosti medzinárodných sankcií vôbec prekročil. A čo sa týka rakiet protivzdušnej obrany? Podľa slov ruskej generality súčasná efektivita PVO dosahuje len 2 percentá z hodnoty, akú mala v období operácie Púštna búrka. Mal, má a či nemá Saddám biologické a chemické zbrane? V poslednom týždni minulého roka sa v ruskej tlači objavil nasledovný názor. Áno, začiatkom 80. rokov Saddám chemickými zbraňami naozaj disponoval. V závere storočia im však údajne vypršala „záručná“ lehota, a preto sa nedali využiť. Čo sa týka biologických zbraní, tak na ich vytvorenie je potrebné nielen technologické zariadenie špičkovej úrovne, ale aj štáb špecialistov. A Saddám ani jedným a ani druhým vraj nedisponoval. Ruská tlač ďalej poznamenala, že fakt, že Irak nevlastní atómové zbrane bol oficiálne potvrdený už v roku 1997 a že existujúce zásoby chemických zbraní boli za prítomnosti medzinárodných inšpektorov zničené na konci 90. rokov. Podľa ruskej tlače však otázka stojí inak. Kto, prečo a kedy dopomohol Iraku k týmto zbraniam? O všetkom vraj rozhodol rok 1979, presnejšie islamská revolúcia v Iráne. Dovtedy Irak nevchádzal do americkej sféry záujmov. Keďže islamskou revolúciou sa Irán stal nielen ostro protiamerický, ale aj protiizraelský a začal otvorene podporovať palestínske hnutie odporu, bolo potrebné vytvoriť mu na regionálnej úrovni protiváhu, a patrične ho aj potrestať. No a tam niekde treba vraj hľadať dôvody a príčiny iracko-iránskej vojny a jej irackého prefinancovania Saudskou Arábiou a Kuvajtom pri výraznom súhlase USA. V maximálnom utajení vtedy Američania údajne predali Iračanom zbrane v hodnote 1,5 mld. dolárov. Začiatkom 90. rokov však senátny výbor Kongresu zistil, že mnoho amerických spoločností pokračovalo v týchto dodávkach aj po iracko-iránskej vojne a pritom išlo aj o laboratóriá a komponenty chemických a biologických zbraní. Okrem iných to potvrdil predseda komisie, kongresman Donald Riegel. Prečo však Američania neodstránili S. Husajna už operáciou Púštna búrka? Niektorí analytici sa zhodujú v názore, že operácia svoj cieľ splnila. Saddámova vojenská mašinéria bola zlomená, nezávislosť Kuvajtu sa obnovila. A prestíž USA v regióne vzrástla. Ako si ju však udržať na dlhšie? Ako udržať regionálnu atmosféru obavy a teda aj podmienky na nákup americkej techniky okolitými krajinami? Bolo treba mať hrozbu. Strašiaka, ktorý „núti“ k zbrojným výdavkom. A Saddám, zdá sa, splnil aj túto úlohu. USA sú vo vojenstve o generáciu vpredu Armáda USA je dnes natoľko moderná, že ako jediná armáda sveta si už môže dovoliť boj a dosiahnutie cieľa bezkontaktným spôsobom. Rusi, hoci to aj sami priznávajú, v prvý deň vojny vyhlásili, že napriek tomu nemajú z USA obavy. Vlastnia totiž tromf, údajne takú atómovú silu, že za 20 minút zničia celý americký kontinent. Zároveň priznali, že obdobný tromf je aj na strane USA. „Z operácie Púštna búrka máme zaznamenané každé slovo, každý americký povel. Ani najmenšia maličkosť nezostala nepochopená. Napriek tomu sme do našej vojenskej praxe z amerického spôsobu boja neprevzali ani „ň“,“ vyhlásil v priamom prenose ruskej ORT jeden z generálov. Prečo? Vraj preto, že americká armáda už nevie bojovať na kontakt, v dotyku s protivníkom je slabá, nevie to, a teda nemôže byť ani spoľahlivou armádou na ochranu vlastného územia. A čo sa týka efektivity amerického „bezkontaktu“, tak to s ironickým úškľabkom uviedol na dvoch príkladoch z bombardovania bývalej Juhoslávie. Prvým bolo bezkontaktné zbombardovanie budovy čínskeho veľvyslanectva. A druhým fakt, že až 80 percent bombardovaných juhoslovanských cieľov bolo falošných. Makiet tankov, diel, veliteľských stanovíšť… Ironickej poznámky na adresu schopnosti americkej armády sa nezbavovali v prvý deň ani politici. Napríklad, že Američania zase potvrdili svoju povesť a prvými údermi rakiet sa už tradične opäť „pramázalis“ (rozumej prešvihli, netrafili). Zaujímavý bol aj ďalší názor. Ten tvrdil, že pozemná operácia sa začne až po zistení, že bezkontaktným spôsobom boja bol zničený aj „posledný iracký vojak“. Až potom sa vraj pohnú z miesta pozemné sily a na svojich pancieroch povezú členov novej, bábkovej irackej vlády, ktorá je už údajne pripravená. O čo sa však usiluje iracká armáda? Prinútiť útočníka bojovať na dotyk. A kde? To sa jej môže podariť len v mestách. Čo z toho teda vyplýva? Ak sa verbálne predpoklady ukážu len propagandou a iracký národ bude bojovať do posledných síl… Radšej to ani nedopovedzme. Lebo v tom prípade odíde so štítom len jedna bojujúca strana. Tá druhá, ako hovorili starí Gréci, zostane na ňom. Koniec vojny Kedy nastane a ako bude vyzerať? Vyhlásiť koniec sa dá aj hneď na druhý deň, ale skončiť vojnu, to je niečo celkom iné. Cieľ, ktorý si v tejto vojne postavili USA a koalícia, je totiž jedinečný. Po prvýkrát je sformulovaný ako dosiahnutie úplného víťazstva. Nebolo to tak ani v Púštnej búrke a ani v Juhoslávii. Preto sa všetci znalci zhodujú, že v tomto prípade to bude naozaj problém. Pripusťme, že Američanom sa podarí poraziť armádu, zlikvidovať Saddáma, režim a… čo potom? Musia začať riešiť vnútorné konflikty, ktoré sa bezpochyby odkryjú. Veď sú tam suniti, ktorí držia celú politickú a armádnu elitu, doteraz utláčaní šiíti, menšiny Kurdov, Turkménov atď., atď. Pritom riešiť znamená udržať tento proces vo vnútri súčasných hraníc. Nedovoliť, aby iskry odhalených rozporov začali preskakovať cez hranice. Preto sú mnohí pozorovatelia skeptickí, či to USA so svojimi doterajšími spojencami vôbec zvládnu. Riešiť a vyriešiť tieto vnútorné protirečenia bude vraj otázkou nielen mnohých miliárd, ale aj mnohých rokov. Zaujímavosť V roku 1840 indiánski šamani z kmeňov Irokézov prekliatie tých prezidentov USA, ktorí sa dostanú k moci volebným víťazstvom v rokoch, ktoré sa končia nulou. Tajný rituál prekliatia, o ktorého podrobnostiach sa nikdy nič nedozvedeli ani ich súkmeňovci, šamani znásobili tancom smrti. Nasmerovanie démona smrti na živého človeka sa robilo vytvorením jeho výzoru v podobe bábky. Ako však dosiahli jeho nasmerovanie na tých, ktorí sa ešte len narodia, nevie nikto. História zaznamenala len toľko, že A. Lincolnovi sa o vlastnej smrti snívalo niekoľkokrát tak reálne, že sám seba videl údajne ležať na márach v Bielom dome. R. Reagan sa dokonaniu prekliatia údajne vyhol preto, že bol o ňom vopred informovaný. Zdá sa, že prekliatie bolo v histórii amerických prezidentov naozaj účinné. Veď vo väčšej, či menšej miere naň doplatili mnohí. A jednoznačne predčasnou smrťou V. H. Harrison, A. Lincoln, D. E. Garfieldt, V. G. Harding, J. F. Kenedy… S nulou na konci roka vyhral voľby aj G. Bush mladší. Čo ukáže čas?