Tibetský kláštor v Číne

Kniha Labrang: tibetský budhistický kláštor v socialistickej Číne (dokumenty a svedectvá) približuje náboženskú politiku v Čínskej ľudovej republike. Na prípade jedného tibetského kláštora sa usiluje pochopiť vzťah štátu a jeho občanov, ktorí sú v tomto prípade veľmi špecifickí. Vznikla ako výsledok viacerých výskumných pobytov v kláštore, osobných interview a podrobného preštudovania prameňov týkajúcich sa kláštora. Labrang je jeden zo šiestich najvýznamnejších kláštorov tibetskej budhistickej školy Gelugpa, má takmer tristo rokov. V minulosti bol najdôležitejšou budhistickou inštitúciou na severovýchode Tibetskej náhornej plošiny a hlavným vzdelávacím strediskom. Bol zároveň správnym centrom, pretože podľa tibetskej tradície je náboženská a politická moc prepojená. Kláštor rešpektoval dalajlámu ako najvyššieho duchovného predstaviteľa, ale pre svoju odľahlú polohu bol v otázkach správy oblasti autonómny. V súčasnosti v ňom žije približne 2300 mníchov. Kniha rozoberá minulosť a súčasnosť kláštora Labrang, osobitne deštrukciu náboženského života a jeho obnovovanie. Prináša tiež viaceré osobné svedectvá: svedectvo mnícha o udalostiach v kláštore po roku 1949 a dve spomienky mníchov na poslednú politickú kampaň „Milovať vlasť a milovať náboženstvo“ v roku 1997. V knihe je uverejnených viacero oficiálnych materiálov čínskych orgánov, ktoré doteraz neboli v zahraničí zverejnené (interná správa Inšpekčnej skupiny Oddelenia pre náboženské záležitosti z jesene 1995, nariadenie o správe tibetských budhistických kláštorov v provincii Kan-su z januára 1991, materiály z politickej kampane). Preklady rozhovorov a materiálov odrážajú osobitosti jazykov – čínskeho a tibetského – dvoch kultúr a chápaní politiky a správy. Publikácia v druhej polovici prináša rôzne pohľady na kampaň „Milovať vlasť a milovať náboženstvo“ v Labrangu a hľadá odpoveď na viaceré zásadné problémy fungovania kláštora. Náboženstvo a štát v Labrangu Jednou z kľúčových otázok týkajúcich sa Labrangu je obnova náboženského života po roku 1979. Po skončení kultúrnej revolúcie čínske orgány ustúpili od politiky násilného a okamžitého zákazu praktizovania náboženstva a ústava z roku 1978 povolila slobodu vierovyznania. Ako reagovalo tibetské obyvateľstvo? Autori sa nazdávajú, že obnova Labrangu je výsledkom silnej religiozity Tibeťanov, ktorú sa nepodarilo zlikvidovať ani počas kultúrnej revolúcie. Vďaka nej vznikla potreba obnoviť kláštornú sieť v Tibete. Kláštor dnes vo vzťahoch k okolitej laickej komunite opätovne plní svoju tradičnú náboženskú funkciu. Podľa mnohých mníchov i laikov je Labrang v súčasnosti nielen najväčším tibetským kláštorom v Číne, ale zároveň miestom, kde sa podarilo najväčšmi obnoviť úroveň tradičného kláštorného vzdelávania. Ďalšou základnou otázkou je vzťah čínskeho štátu k náboženskému životu, osobitne k tibetskému budhizmu. Podľa autorov sa čínske oficiálne miesta spoliehajú na prirodzený historický vývoj, keď sa postupne oslabí vplyv jednotlivých náboženstiev. Štát sa usiluje ovplyvniť výchovu novej generácie duchovenstva, od ktorej očakáva podporu socializmu. Náboženstvo vníma ako hrozbu pre stabilitu zriadenia a snaží sa zabrániť prenikaniu zahraničných vplyvov prostredníctvom náboženských aktivít. Autori si myslia, že takéto chápanie náboženstva je najaktuálnejšie v prípade tibetského budhizmu, keďže v Tibete čínske orgány intenzívne bojujú proti etnickému separatizmu už viac ako pätnásť rokov. Požiadavku nezávislosti Tibetu, prezentovanú na demonštráciách v Lhase a v ďalších oblastiach Tibetu od jesene 1987, sformulovali práve tibetskí mnísi. Ideologické kampane sa preto sústreďujú na budhistické kláštory, ktoré pre úrady predstavujú strediská protičínskych aktivít. Vplyv čínskych úradov na kláštor a jeho obyvateľov v priebehu 90. rokov zosilnel. Tretím závažným problémom je financovanie kláštora vo vzťahu k zachovaniu tradičných aktivít mníchov. Štát prispieva iba veľmi malou čiastkou a zároveň sa snaží brániť tomu, aby kláštor financovali darmi budhisti z okolia, pretože by sa mohli obnoviť tradičné väzby medzi obyvateľstvom a kláštorom. Mnísi si majú zarobiť sami, a preto Labrang prevádzkuje turistické ubytovne, reštaurácie, predajne suvenírov a rituálnych potrieb, či tlačiarne budhistických textov. Mnísi sa však obávajú, že rastúci počet zahraničných i čínskych turistov výrazne naruší tradičný rytmus kláštora a premení ho na turistickú atrakciu. Autori upozorňujú, že vplyv turistov spolu s rozmáhajúcim sa konzumným spôsobom života (typickým pre celú Čínu) vedie u niektorých mníchov k úpadku tradičných hodnôt a istej sekularizácii. Časť najmä mladších mníchov pokladá tradičné kláštorné vzdelanie za neatraktívne a nepraktické, nerozumie textom, ktoré sa musí učiť naspamäť. Lákavejšie sú mnohé iné možnosti, napríklad súkromná tibetská škola v susednej provincii, kde sa vyučuje čínština, angličtina a práca s počítačom. Staršia generácia mníchov je voči súčasnému stavu dosť kritická. Hoci podľa tvrdení niektorých sa v Labrangu najlepšie podarilo obnoviť tradičný spôsob života, nové problémy svedčia o tom, že návrat do minulosti je len ťažko možný. Dnešný Tibet ako súčasť ČĽR Konfrontácia odlišných kultúr, náboženstiev a chápania politiky privádza čitateľa k úvahám o vhodnom politickom zriadení pre Tibet, hoci tento problém autori priamo nespomínajú. Tibet je jednou z administratívnych oblastí Čínskej ľudovej republiky. Podľa čínskych zákonov má postavenie autonómnej oblasti s garantovanými osobitnými podmienkami života obyvateľov. Viaceré práva sa však neuplatňujú, čo čínska vláda zdôvodňuje snahou zabrániť ohrozeniu jednoty územia ČĽR. Dôsledný výkon práv by k separácii skutočne viedol. Napríklad úplne realizovaná náboženská autonómia by znamenala, že politické rozhodovanie má patriť tibetským duchovným vodcom. Takúto autonómiu nemôže poskytnúť menšine nijaká vláda. Ak je teda tibetská kultúra a náboženstvo natoľko odlišné, mohol by byť riešením vlastný štát? Aby bol štát životaschopný, musí dokázať ekonomicky fungovať. Napriek industrializácii, ktorú v Tibete podporuje čínska vláda, je krajina stále priemyselne nerozvinutá, nehovoriac o terciárnej sfére hospodárstva. Pastierstvo a poľnohospodárstvo v 21. storočí predstavujú formy obživy, ktoré nie sú schopné uživiť obyvateľov a zabezpečiť im dostatok zdrojov na ďalší rozvoj. Na budovanie iných odvetví hospodárstva sú potrebné investície, ktoré možno dodať iba zvonku. Turizmus ako zdroj prostriedkov prináša do tradičnej kultúry prvky komercializmu a masovej kultúry. Ak by aj Tibeťania pokladali za žiadúce zotrvať v typickom spôsobe života aj za cenu veľmi skromného materiálneho života a odmietli by výdobytky modernej západnej kultúry, hospodárska autarkia, ako aj prerušenie kontaktov s ostatnými krajinami, sú dnes nemožné. Navyše západné štáty uznávajúce demokratický spôsob vládnutia naliehajú na ostatné štáty, aby vybudovali demokratické a sekularizované inštitúcie. Pravdepodobné je teda, že sa tradičný spôsob obživy a života Tibeťanov zmení pod vplyvom čínskych investícií, prisťahovalectva čínskeho obyvateľstva, rozvíjajúceho sa turizmu. Je možné, že kláštory zostanú ako strediská pôvodného náboženského života a kultúry, žijúc v napätí medzi túžbou po chápaní duchovného sveta a nevyhnutnosťou a želaním prežívať moderný svet. Takýmto výzvam čelia aj cirkvi na Západe, s tým rozdielom, že tu sa sloboda náboženského života uplatňuje v inom rozsahu. Cenná publikácia Hodnotná monografia o labrangskom kláštore je výsledkom niekoľkoročného štúdia problematiky Tibetu v Čínskej ľudovej republike. Autori sa sústredili na kľúčové problémy, prinášajú fakty, z histórie aj súčasnosti, autentické svedectvá mníchov, ako aj odlišný pohľad štátnych autorít. Čitateľ si môže sám utvoriť závery – autori mu svoj názor nevnucujú, ani sa nevyhýbajú vlastnému hodnoteniu, ktoré je zdôvodnené a realistické. Kniha je napísaná jasným a zrozumiteľným štýlom, obsahuje rozsiahlu najnovšiu bibliografiu a autentické fotografie. Je príspevkom vedcov k pochopeniu otázky závažnej pre ľudí v každej krajine – k problému náboženského života v súčasnom svete. Skúma ju navyše v podmienkach spolužitia iných kultúr a odlišných názorov na správu krajiny, na práva a povinnosti občanov a na ich budúcnosť. Labrang: tibetský budhistický kláštor v socialistickej Číne (dokumenty a svedectvá). Lungta – Slovakia. Bratislava 2002