S Annemarie Schwarzenbachovou spája Eriku a Klausa osud generácie, ktorej prvá svetová vojna akoby nielen podstrihla, ale doslova odstrihla krídla. Podľa Samuela P. Huntingtona ukončila táto vojna emancipačný vzostup západného sveta a nasmerovala ho k civilizačnému úpadku, ktorého definitívne kontúry si, žiaľ či vďaka bohu, ešte nedokážeme do dôs1edkov predstaviť. Prišlo takpovediac k civilizačnému zlomu, ktorý Nietzscheho teóriu razom premenil na uskutočňujúcu sa prorockú víziu, relativizujúcu všetko, čím boli deti začiatku storočia vybavené na cestu životom. „Naši otcovia vyrastali ináč ako my,“ píše Annemarie Schwarzenbachová v roku 1930, „pre nich boli štát a meštiactvo pojmami, ktoré v sebe niesli istotu a platnosť, v atmosfére takého poriadku mohlo byť aj náboženstvo a morálka pre vnútorný život človeka bezpečným základom. …Naša doba, doba premien, postráda akýkoľvek poriadok… Nemohli sme si neuvedomiť pochybnosť všetkého existujúceho, a všetci z nás, ktorí rozpoznali útrapy našej epochy, sa ich musia pokúsiť prekonať.“ Annemariin život ovplyvnil reflektovaný svetonázorový chaos o to intenzívnejšie, že ako dcéra švajčiarskeho milionára bola po celý život existenčne zabezpečená, nemusela sa zriekať vlastného vnútorného života a ak by nebola chcela, nemusela sa konfrontovať s politickými udalosťami svojej doby, predovšetkým po nástupe Hitlera k moci v susednom Nemecku. S Erikou Mannovou sa Annemarie stretla na jeseň roku 1930 v Mníchove. O tri mesiace neskôr sa zoznámila s Klausom. Napriek mnohým iným intenzívnym vzťahom zostali obaja súrodenci a ich prostredníctvom do istej miery aj brat Golo a sám otec Thomas pre Annemarie do konca života hádam jej najbližšími bytosťami. V priateľstve s Erikou a Klausom sa jej naplnila túžba po pocite bezvýhradného spojenectva. Atraktívna, šarmantná, sebavedomá, neobyčajne živá a rebelantská Erika bola práve tou ženou, ktorú Annemarie hľadala. Bola ňou uchvátená. Uchvátená aj tým, že sa jej Erika v mnohom veľmi podobala: bola mladá, o tri roky staršia než Annemarie, odvážna, s dobrodružným duchom, rozmaznaná a páčili sa jej ženy. Súrodenci pochádzali z podobného prostredia ako ona a vyžarovali flair kozmopolitizmu prominentných detí známych spisovateľov. Obeťou vlastného pôvabu Dvadsaťdvaročná Annemarie má práve za sebou detstvo a dospievanie vedľa rovnako extravagantnej, temperamentnej a panovačnej matky, dcéry známeho švajčiarskeho generála, ktorá svoje homoerotické sklony šikovne ukrýva v dobre fungujúcom manželstve. Celý svoj krátky život sa miláčik Annemarie nedokáže vymaniť z jej vplyvu, zároveň sa však márne uchádza o jej priazeň a záštitu. Všetky neskoršie nevydarené vzťahy majú pôvod v tomto prvom a osudnom, tragicky ambivalentnom celoživotnom konflikte. O to intenzívnejšie sa Annemarie preto od prvého momentu upne na suverénnu Eriku. Erika je schopná viesť a vychovávať, je existenčnou oporou nielen Klausovi, ale aj vlastnému otcovi. Pre Annemarie je raz matkou, raz starším bratom. Pretože je vytúženou náhradou, je najdlhším a najoddanejším, i keď pre Annemarie nenaplneným, vzťahom jej života. Hoci je podobne závislá od drog, cigariet a alkoholu ako Klaus, Annemarie a iste veľa ich súčasníkov, je Erika nepokojným, reaktívnym človekom činu, politickou bytosťou, otvorená pre nových ľudí a situácie a neschopná vystačiť iba s jedným vzťahom. Annemarie táto činorodosť chýba. Akoby svojej existencii sama, bez panovačnej matky a neustálej Erikinej pozornosti, nedokázala dať zmysel. Zatiaľ čo sa Erika a Klaus po nástupe Hitlera neúnavne venujú protifašistickým aktivitám, sa Annemarie síce podobne ako oni búrlivo vrhá zo vzťahu do vzťahu – poväčšine k rovnako prominentným ženám ako ona, novinárkam, spisovateľkám, často je pritom obeťou svojho priam legendárneho pôvabu – pred priamou politickou konfrontáciou však uniká. Únik na cestách Vlastné pole pôsobnosti napokon nachádza ako zahraničná dopisovateľka a fotografka švajčiarskych a aj iných novín na dlhých cestách do Ázie, Afriky, Sovietskeho zväzu a Spojených štátov. Popri tom v priam nekontrolovateľných záchvatoch píše romány a poviedky, kde sa vždy znovu konfrontuje s otázkou zmyslu existencie. Jej literárne dielo je bolestnou a osamotenou konfrontáciou s vlastnou bezdomou dušou. Ale sú to práve Mannovci, prostredníctvom ktorých sa Annemarie predsa len vždy znovu ocitá v centre medzinárodného politického diania. Aj keď sa im sprvu odcudzí, pretože sa – po nástupe fašizmu – otvorene neangažuje, ba čo viac, jej rodina sa spočiatku dokonca naivne angažuje za Hitlera, odchádza s Mannovcami do Ameriky a pomáha odporcom fašistického Nemecka. Stretáva sa s umelcami svetového mena a v sociálno-kritických fotoreportážach o Amerike otrasenej hospodárskou krízou dozrieva ako novinárka a fotografka. Profesionálne je to Annemariieno najlepšie a najkoncentrovanejšie obdobie, súkromne jedno z najšťastnejších. Ako Erika a Klaus má aj ona prácu, ciel’ a úspech. Čoraz väčším problémom sa však pre ňu stáva závislosť od morfia, alkoholu a cigariet. Neúspešne absolvuje jedno liečenie za druhým. O jej poslednej veľkej ceste do Afriky Areti Georgiadou píše, že Annemarie svojou excentrickou bohémskosťou skôr iritovala ako vzbudzovala dôveru. Dá sa povedať, že to platí pre celý jej krátky život. Ako program si zvolila nešťastie a cestovanie, pričom druhým sa pokúšala riešiť to prvé. Excentrickosť bola prejavom neschopnosti integrovať sa do kontextu doby – nielen vo svete, z ktorého pochádzala, ale aj tam, kam na ďalekých cestách unikala. Kto sa pozorne zahľadí do očí 24-ročnej mladej ženy, zistí, že jej pohľad nemá smer. Ich tak pôsobivo vážny výraz sa prepadá do temnôt existenciálnej bezradnosti a akoby predurčoval jej tragický osud. Hľadanie nového obsahu Erika a Klaus a samozrejme Thomas Mann boli pre ňu na jednej strane dôležitým kontaktom so svetom literatúry. Ale na rozdiel od aktivistov Eriky a Klausa, ktorí našli uplatnenie v každodennom, netrpezlivom politickom virvare doby a načas sa tým vzdialili existenciálnejším otázkam, zostala Annemarie aj v literárnych textoch tým, čomu sa na ďalekých cestách opakovane venovala: archeologičkou – existenčne zabezpečenou, rozmarnou archeologičkou duše, uháňanou menej politickým nepriateľom než potrebou slobodne žiť vlastnej „duševnej zodpovednosti“. Lenže kým Erika a Klaus pokladali USA za poslednú baštu demokracie, kam sa potrebovali uchýliť z Hitlerom obsadenej Európy, zostala Annemarie voči Amerike do konca skeptická. Okrem iného ostro kritizovala rasizmus a nedôverovala populisticky propagovanému „americkému snu“, spájanému s priam mystifikovaným vedomím poslania tejto technokratickej civilizácie. Priemyselný a technický pokrok sa pre ňu rovnal neľudskosti, odcudzeniu, nátlaku a násiliu. Unavená európskou civilizáciou bola zároveň dostatočne nezávislá, a preto konzekventná vo svojej spoločenskej kritike. Hľadala pôvodnosť existenciálnych výziev a intuitívne sa za nimi vyberala do iných kultúr. Homoerotické sklony všetkých troch prominentných detí sú zaujímavým a špecifickým aspektom ich života. Ich fotografie vyžarujú veľký osobný pôvab, zámerné štylizovanie sa do mannovsky dokonalej estetickej formy, ktorá akoby mala zakryť bezradnosť, pokiaľ išlo o obsah a najmä zmysel prežívaného. Fenomén androgynizácie pohlaví, ktorý je na fotografiách intenzívne prítomný, a diferenciácia sexuálnej orientácie, ktorá s ním súvisí, môžu byť v takejto konštelácii okrem iného prejavmi civilizačno-kritického vzoprenia sa, snahou o hľadaný nový obsah. V deň svojich 79. narodenín si Thomas Mann zapísal do denníka: „Ako sa ešte raz pozviecham..?“ Potom dodal spolu so Shakespearom: „Hrozí, že skončím v zúfalstve.“ (redakčne krátené) Pod názvom Cesta bez cieľa: Život a dielo Annemarie Schwarzenbach sa 25. februára 2003 konalo priestoroch Goethe-Institut Inter Nationes v Bratislave podujatie venované tejto jedinečnej osobnosti. V priestoroch inštitútu zároveň do 28. marca trvá fotografická výstava z diela Marianne Breslauerovej, ktorá Annemarie Schwarzenbach fotografovala.
