Rovní a rovnejší

Zatiaľ čo sa Európa nevie zhodnúť na vlastných hodnotách a ďalších krokoch v rámci zahraničnej a bezpečnostnej politiky, jej transatlantický partner ju už zaradil do kategórie potenciálneho rivala a podniká kroky, ktoré by mu mali zabezpečiť vplyv v práve prebiehajúcom reformnom procese. Po každom medzinárodnom konflikte sa jazýček na váhach moci posunie o väčší či menší kúsok. Počas toho posledného, keď sa krajiny západného sveta nevedeli dohodnúť, ako čo najefektívnejšie vyriešiť irackú otázku, sa medzi nimi vytvorila deliaca čiara. V jednom z rohov medzinárodnej scény odvtedy Európska únia – intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým – pripravuje svoj vlastný plán, vlastnú koncepciu vlády a prerozdelenia moci. Európske predstavy o zahraničnej a bezpečnostnej politike zväčša neboli nikomu tŕňom v oku a doma ani za oceánom nevzbudzovali veľkú pozornosť. Európa to však myslí vážne. V pláne vytvorenia európskej jednotky rýchleho nasadenia sa silno angažuje dokonca aj krajina, ktorá podľa plánov spojencov nikdy nemala získať vojenský vplyv – Nemecko. A v európskom bezpečnostnom projekte bude mať hlavné slovo. Spojené štáty mali bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny o budúcnosti Európy jasnú predstavu. Ich záujmom bolo zapezpečiť politickú i ekonomickú stabilitu. Dnes môžeme s trochou zveličenia povedať, že sa história obrátila. Z kolónie sa stala koloniálna mocnosť, ktorej zahraničná politika rozširuje jej hodnoty a vplyv po celom svete. Počas studenej vojny bola Európa javiskom konfliktu. Jej západ (dnešná EÚ) i východ (budúci členovia EÚ) len vypĺňali priestor medzi dvoma súperiacimi veľmocami. Po páde železnej opony nastal sprvu chaos, potom sa oslobodené krajiny obrátili na západ. Západom však nebola len investujúca Severná Amerika, politickým i ekonomickým lákadlom sa stali silnejúce Európske spoločenstvá, neskôr EÚ. Washington vnímal zjednocujúcu sa Európu dlho ako neveľmi významný ekonomický spolok. Ten však úspešne zaviedol spoločnú menu, ktorá za posledných dvanásť mesiacov voči doláru posilnila o dvadsaťjeden percent a v politickej oblasti sa rýchlo integruje v oboch smeroch – do hĺbky i šírky. Únia, o rok dvadsaťpäťčlenná, s vlastnou ústavou a zosúladenými štandardmi a politikou, si získala pozornosť svetovej veľmoci. Spojené štáty sa usilujú stať súčasťou európskeho projektu, aby mohli ovplyvňovať jeho priebeh zvnútra, podľa vlastných predstáv. Prvé plány Európskeho obranného spoločenstva stroskotali krátko po konci druhej svetovej vojny na hlasovaní Francúzska. Nechcelo dopustiť, aby porazený nemecký rival získal vojenský potenciál. Dnes je Nemecko, ktoré sa stalo motorom európskej integrácie, hlavným aktérom plánov o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a jednoznačne bude jednou z jej najvplyvnejších krajín. Získalo si dôveru francúzskeho partnera i ďalších. Stalo sa však oponentom politiky USA. Washington však nechce nechať situáciu úplne bez vlastnej kontroly. A tak sme nedávno boli svedkami hneď dvoch exkluzívnych návštev: Colin Powell sa stretol s kancelárom Gerhardom Schröderom a prezident George W. Bush pozval do Bieleho domu Schröderovho budúceho volebného rivala, opozičného Rolanda Kocha. Jeho kresťanskí demokrati sú známi skeptickým postojom k jednotnej Európe, čím si získali priazeň Bushovej administratívy. Predstavitelia európskych inštitúcií a členských štátov už vyše roka pracujú na ústavnom dokumente, ktorý by sa mal stať základom novej, jednotnej a kompetentnej Európy. Doteraz grémium Konventu o budúcnosti Európskej únie nevzbudzovalo pozornosť obyvateľov ani médií, jeho práca sa však blíži k (úspešnému) koncu. Európska ústava bude hlboko prepracovaným, efektívnym dokumentom – a USA si nesmú nechať ujsť príležitosť uplatniť svoje exkluzívne postavenie. Podľa dokumentu Obnovenie transatlantického partnerstva, medzi ktorého autorov patrí napríklad Madeleine Albrightová, by sa delegáti USA mali zúčastňovať na plenárnych zasadaniach Konventu a zástupcovia exekutívy by mali spolupracovať pri zasadaniach Rady EÚ. Cieľom je, aby USA mali naďalej pocit, že sú v Európe vítané a že skepticizmus voči americkej politike nie je dlhodobým javom, ktorý by poškodil transatlantické partnerstvo. Spojené štáty tiež navrhujú, aby sa Európa sústredila na bezpečnostnú politiku NATO a nesťažovala koordináciu západných síl prípravou vlastnej bezpečnostnej stratégie. Zároveň vyzývajú členské krajiny, aby do obrannej politiky neinvestovali viac než doteraz a dohodli sa na čo najnižšom možnom náraste investícií v tejto oblasti. Európa má však iné plány.