„Sociológia sa zaoberá modernou spoločnosťou, nikdy sa však nevyrovnala s jedným z najvýraznejších aspektov modernosti – holokaustom,“ píše sa na obálke knihy poľského sociológa, emeritného profesora Univerzity v Leedse a profesora Varšavskej univerzity Zygmunta Baumana. Bauman u nás nie je neznámym autorom – v češtine a slovenčine už vyšli jeho knihy Myslet sociologicky, esej Globalizácia, Úvahy o postmoderní době a nedávno vydalo vydavateľstvo Kalligram aj azda jeho najznámejšiu knihu Modernosť a holokaust. Kniha, ktorá vyšla prvýkrát vo vydavateľstve Polity Press roku 1989, je v slovenskom vydaní navyše doplnená prednáškou pod názvom Spločenská manipulácia morálky: moralizujúce činitele , adiaforizujúce činy, ktorú Bauman predniesol v roku 1990 pri príležitosti prevzatia Európskej ceny v Amalfi, a novým doslovom z roku 2000, ktorý nesie príznačný názov – Povinnosť nezabudnúť – ale na čo?
Modernosť a holokaust vzbudila svojho času mimoriadnu pozornosť nielen u odbornej verejnosti, ale aj u bežných čitateľov svojou hlavnou tézou, že holokaust nemožno chápať ani ako ojedinelú udalosť, akýsi výstrelok dejín, ku ktorému existuje len veľmi málo paralel, ani ho redukovať na pretrvávajúce barbarstvo z minulých dôb, prípadne ho interpretovať len ako špecifickú súčasť histórie, súvisiacu najmä so židovskými dejinami. Práve naopak – Bauman analyzuje holokaust ako fenomén bytostne spojený s podstatou modernosti a privádzajúci ad absurdum niektoré základné premisy, na ktorých stojí celý jej koncept. „…holokaust nie je čisto židovský problém, či udalosť židovskej histórie. Holokaust sa zrodil a prebehol v našej modernej racionálnej spoločnosti, vo vysokom štádiu civilizácie, na vrchole ľudskej kultúry, a preto je problémom tejto spoločnosti, civilizácie a kultúry.“
Známe, priveľmi známe…
Bauman vo svojej knihe zdôrazňuje, že holokaust sa pomaly a zvláštnym spôsobom akoby vytráca z historickej pamäti našej spoločnosti – a to aj napriek tomu, že na prvý pohľad sa zdá, akoby sa o ňom hovorilo – najmä v posledných rokoch – dosť. Prvým spôsobom miznutia holokaustu je (paradoxne) jeho čoraz odbornejšie štúdium. Podľa Baumana totiž oddelenie špecializovanej vednej disciplíny vedie často k tomu, že vedecké témy, zverené špecializovaným inštitúciám, sa eliminujú z jadra kánonu danej disciplíny a stávajú sa partikulárnymi, marginalizovanými a strácajú všeobecný spoločenský dosah. To sa deje aj s holokaustom a jeho dosahom na históriu ako takú. Druhý spôsob miznutia holokaustu z našej historickej pamäti nazval Bauman dezinfekciou obrazov holokaustu zakotvených v populárnych predstavách. Tvrdí, že čoraz viac ľudí vníma túto udalosť len cez spomienkové slávnosti a obradné homílie, ktoré poskytujú minimálnu možnosť hĺbkovej (existenciálnej) analýzy. Sú skôr vnímané len ako bežný a nutný politický folklór – podobne ako spoločné fotografovanie popredných politikov pri významných príležitostiach.
Stratégie marginalizácie
Bauman však analyzuje aj ďalšie stratégie, ako holokaust marginalizovať a oddeliť od kultúry, ktorej organickou súčasťou sme aj my sami. Niektorí sociológovia a historici sa snažili holokaust vysvetľovať ako prácu dobre fungujúcej siete morálne narušených jedincov, podporovaných rafinovanou ideológiou a agresívnou propagandou. Tu cituje Bauman sociologickú štúdiu Krena a Rappoporta The Holocaust and the Crisis: „Podľa bežných klinických kritérií nemôžeme považovať viac ako 10 percent esesmanov za abnormálnych. … podľa nášho úsudku by veľká väčšina esesmanov, ich veliteľov i radových členov ľahko prešla všetkými psychotestmi, ktoré musia robiť regrúti americkej armády, či policajti z Kansas City.“ Ďalším spôsobom, ako sa vyhnúť morálnej zodpovednosti za holokaust je sústredenie sa na jeho vysvetlenie z hľadiska zlyhania jedného národa, ktorý sa navyše považoval za nositeľa európskej kultúry. Bauman však tvrdo protestuje aj proti tomuto názoru. Jeho hlavný protiargument spočíva v tvrdení, že sústredenie sa na nemeckosť zločinu ako na ten aspekt, v ktorom musí spočívať vysvetlenie a tvrdenie, že páchatelia holokaustu boli ranou, resp. chorobou našej civilizácie, vytvára nebezpečné morálne pohodlie sebaospravedlnenia. Čím viac padá totiž vina na síce konkrétnych, ale predsa len akosi imaginárnych „nich“, tým viac sme my všetci ostatní v bezpečí a tým menej treba toto bezpečie chrániť. „Ak naznačujeme, že prisúdiť vinu znamená odhaliť príčiny, nemusíme pochybovať o nevinnosti a správnosti nášho spôsobu života, na ktorý sme takí hrdí,“ uzatvára poľský sociológ.
Rasizmus a osvietenstvo
Bauman búra aj ďalší vžitý predsudok a reinterpretuje nemecký rasizmus v opozícii k mnohým historikom a sociológom, vykladajúcim ho ako odporcu modernity, ktorej vyčíta vládu peňazí a ekonomických kritérií. (V prípade fašistického rasizmu bolo ich nositeľom židovstvo.) Rasizmus ako taký interpretuje Bauman ako produkt sociálneho inžinierstva, ktoré je jednoznačne spojené s vierou v ľudský rozum a racionalitu – teda s modernou. „Rasizmus… slúži konštrukcii umelého spoločenského poriadku odstraňovaním tých prvkov súčasnej reality, ktoré sa do vízie o dokonalej realite nehodia a ktoré sa ani nedajú zmeniť tak, aby sa do nej hodili.“ Rasizmus teda dosahuje svoj cieľ len v kontexte plánu dokonalej spoločnosti a v odhodlaní realizovať tento plán vopred pripravenou a sústavnou prácou. Nacistická revolúcia bola vlastne grandióznym cvičením v sociálnom inžinierstve, ktoré je typické práve pre moderné myslenie. Rasizmus bol podľa nacistov dokonca vyvrcholením modernej vedy a logickým pokračovaním myšlienok Kocha, Listera, Pasteura a ďalších vedcov. Jeho korene podľa Baumana možno hľadať už v počiatkoch osvietenstva, ktoré na uvoľnené miesto po Bohu dosadilo prírodu a zároveň stanovilo jediný uznávaný nový kult – vedu s vedcami v úlohe jej kňazov a prorokov. Všetky abstraktné hodnoty, ako pravda, dobro alebo krása mohli byť legitimizované len objektívnymi poznatkami a pomocou empirických údajov. Svojím spôsobom je signifikantné, že už zakladateľ vedeckej taxonómie Linné zaznamenal rozdiely medzi obyvateľmi Afriky a Európy s rovnakou presnosťou, s akou opisoval rozdiel medzi mäkkýšmi a rybami. Nemohol opísať bielu rasu inak, než ako „vynaliezavú, dômyselnú, usporiadanú a spravovanú zákonmi…“, kým černosi boli „leniví, zákerní a neschopní vládnuť si“. Otec „vedeckého rasizmu“ Gobineau si teda po príklad nemusel chodiť ďaleko. Napriek týmto extrémnym tvrdeniam však treba mať stále na mysli, že Zygmunt Bauman sa nesnažil interpretovať holokaust ako nejaký náhly výbuch nenormality v inak normálnom svete. Práve naopak – pokladá ho za výsledok spojenia jedinečných faktorov, ktoré boli samy osebe celkom normálne a bežné. Z možnosti ich spojenia a vyústenia do katastrofy takého rozsahu, akou bol holokaust, obviňuje z veľkej časti emancipáciu politického štátu s jeho monopolom na donucovacie prostriedky a odvážnymi inžinierskymi ambíciami, resp. politickou kontrolou, ktorá nasledovala po postupnom odstránení všetkých nepolitických zdrojov moci a inštitúcií spoločenského sebaspravovania.
Spolupráca obetí
Bauman sa vo svojej analýze nevyhýba ani háklivej téme, ktorú svojho času výstižne opísala Hannah Arendtová, keď vravela o tom, že obete neľudského režimu na ceste k svojej záhube možno tiež stratili niečo zo svojej ľudskosti – práve kvôli pokore a „skloneným hlavám“, s ktorými kráčali v ústrety neodvratnej záhube. S tým súvisí aj existencia židovských kolaborantov a židovských rád, bez horlivosti ktorých by bol počet obetí holokaustu podľa tejto vynikajúcej filozofky značne nižší. Aj poľského sociológa opísaný jav fascinuje a zaujíma ho predovšetkým pozoruhodný fakt, že Židia sa stali kooperujúcou súčasťou spoločenstva, ktoré si ako hlavnú úlohu vytýčilo zničiť ich. (Vodcovia komunít, odsúdených na smrť, vykonávali väčšinu prípravných byrokratických prác – dodávali nacistom záznamy, viedli zložky o perspektívnych obetiach, dozerali na výrobné a distribučné činnosti, ktoré boli potrebné, aby sa obete udržali nažive, kým pre nich nebudú pripravené plynové komory, ešte pred tým však samotné obete vyberali a doručovali na miesta, kde mohli byť vyzdvihnuté bez zbytočného rozruchu, a mobilizovali finančné zdroje, aby im zaplatili poslednú cestu.) Kým „obyčajná“ genocída rozdeľuje jej účastníkov celkom jednoznačne na vrahov a obete, v holokauste tieto hranice zďaleka také jasné neboli. Židia boli do istej miery súčasťou mocenskej štruktúry, v rámci ktorej jej bol pridelený rozsiahly súbor funkcií a úloh a ich spolupráca s budúcim vrahom bola bez istej dávky racionality. „Židia sa teda mohli nechať viesť racionálne interpretovaným cieľom prežitia a pritom hrať do kariet svojim utláčateľom, uľahčovať im úlohu a prispievať k vlastnej záhube,“ uzatvára Zygmunt Bauman.
Paradoxy moderného štátu
Tento paradox pokladá poľský sociológ za jeden zo signifikantných princípov, na ktorých stojí moderný byrokratický štát. Je ním, jeho vlastnými slovami, schopnosť modernej, racionálnej, byrokraticky organizovanej moci navodiť konanie, ktoré je funkčne nevyhnutné pre jej ciele a zároveň je v príkrom rozpore s vitálnymi záujmami jeho vykonávateľov. Celá Baumanova argumentácia smeruje k dvom závažným tvrdeniam – jedno sa týka samotnej sociológie, druhé individuálneho postoja ľudského jednotlivca k svetu. Pokiaľ ide o sociológiu, Bauman tvrdí, že holokaust postavil teóriu morálky, ale aj právnu prax pred reálnu možnosť, že morálka sa môže prejaviť aj vzburou proti spoločnosťou podporovaným princípom, a to konaním, ktoré sa otvorene stavia proti spoločenskej solidarite a spoločenskému konsenzu, ktorý väčšina uznávaných teórií pokladá práve za prameň morálky. Zhŕňa to do tvrdenia: „Pre sociologickú teóriu samotná predstava predspoločenských základov morálneho správania veští potrebu radikálnej revízie tradičných interpretácií pôvodov a zdrojov morálnych noriem a ich záväznej moci.“ Z „ľudského“ hľadiska je Baumanova kniha predovšetkým dôrazným upozornením a varovaním pred nebezpečným potenciálom moderného štátu, kde skutočne môže prísť k tomu, že „sa ľudia, ktorí nie sú ani morálne skazení, ani nemajú predsudky, aj tak môžu zúčastňovať, horlivo a oddane, na zničení vybranej kategórie ľudských bytostí; a že ich účasť si ani zďaleka nevyžaduje mobilizáciu morálnych či iných presvedčení, naopak, vyžaduje si ich potlačenie, vymazanie, popretie ich dôležitosti“. (Zygmunt Bauman: Modernosť a holokaust. Kalligram, Bratislava 2002. Preklad Michaela Chorváthová.)
