Prvá strana prvého tohtoročného vydania denníka SME sa začala meditáciou o tom, ako zabrániť šíreniu „blbej nálady“, ktorá sa dá očakávať v súvislosti s druhou vlnou šokovej terapie ordinovanej slovenským občanom novou liberálno-pravicovou vládou. Oficiálne sa tieto vládne kroky eufemisticky nazvali balíčkom.
Súc zrejme poučení spoza oceánu tým, že letecký nálet a bombardovanie sa dá nazvať misiou. V záujme zabrzdenia šírenia blbej nálady, prostredníctvom rady renomovanej sociologičky, nakoniec dospeli k názoru, že najlepšie bude nedávať priestor na vyjadrenie názorov tých, ktorých „balíček“ reštrikcií najviac postihne. Tento, na prvý pohľad iba obyčajný návod na primitívnu cenzúru má však takpovediac hlbší zmysel. Aj tam asi poslúžili skúsenosti spoza veľkej mláky, kde si, mimochodom, až 60 percent ľudí myslí, že chudobní ľudia sú chudobní jedine z toho dôvodu, že sú leniví. Ten hlbší zmysel zrejme spočíva v nasledovnom. Ak budeme mlčať o tom, že sa čoraz viacej ľudí má čoraz horšie, tí, čo sa naozaj majú horšie, si budú postupne myslieť, že jedine oni sa majú horšie! Budú sa cítiť izolovaní a príčinu zhoršeného stavu začnú postupne pripisovať vlastnej neschopnosti. A odtiaľ je už len krôčik k tomu, že sa za svoju chudobu začnú hanbiť a budú, obrazne povedané, čušať ako voš pod chrastou. Nuž a čo iné by si naša pravicová vláda želala… *** „Sklon médií k senzáciám je nezvratný, musíme sa mu prispôsobiť“ – táto téza zaznela z úst Emilia Gabaglia na jednom zo stretnutí hovorcov európskych odborových centrál vo švédskom Štokholme. Zarezonovala z úst dlhoročného generálneho tajomníka Európskej odborovej konfederácie (EOK), ktorého na nedávnom pražskom zjazde EOK vystriedal John Monks. Už je to raz tak, nijaké rokovanie, nijaký seminár, nijaká konferencia, nijaké statické podujatie, nijaký„sedák“ – ako hovoria televizáci – pozornosť kamier nezaujme. Ani keby na nich došlo hoci aj k objavu hodnému Nobelovej ceny. Ten náš svet je už taký. Čo nebolo na obrazovke, to akoby neexistovalo. Čo iné nám teda zostáva, ako sa tomuto trendu prispôsobovať. To, že nás v tejto súvislosti radi obviňujú z toho, že sa odborárski bossovia chcú iba zviditeľniť a prezentovať na obrazovke, je pre nás vec podružná. Podstatné je pre nás totiž to, že po našich akciách o problémoch, na ktorých nám záleží, sa začne následne seriózne hovoriť, diskutovať, rokovať. Príkladom môže byť tohtoročná zimná „okupácia“ Kaníkovho ministerstva v súvislosti s novelou Zákonníka práce. Podstatné nie je to, že po počiatočnom žoviálnom prístupe pána ministra k odborárom a ich pozývaní na horúci čaj, pán minister v nasledovných dňoch ochladol a radšej sa svojmu pracovisku v ranných hodinách vyhýbal. Podstatné je, že sa téma Zákonníka práce (ZP) dostala do povedomia ľudí, začalo sa o nej vecne a odborne diskutovať v televíznych i rozhlasových publicistických reláciách i na stránkach tlače. Bez tejto akcie by sa sotva téma Zákonníka práce dostala aj do Sita alebo vtedajšieho Ringu. Podstatné je, že sa pod drobnohľadom verejnej mienky podarilo odvrátiť pre zamestnancov najnebezpečnejšie zmeny v neprospech ich práv. Sotva kto si už pamätá, že podľa prvého vládneho návrhu ZP nemali už zamestnanci nárok na podávanie stravy, alebo že hrozilo to, že zamestnancovi bude možné dať do pracovnej zmluvy, pravdaže akože z jeho súhlasom, 400 hodín nadčasov a to ešte aj za minimálnu mzdu… *** Osemtisícsto korún minimálnej mzdy mesačne brutto! Tak znie prvá a vari najdôležitejšia zo šiestich požiadaviek voči vláde Slovenskej republiky, z dôvodu ktorých aj odborová centrála vyhlásila najskôr krízový stav a následne štrajkovú pohotovosť. Inštitút minimálnej mzdy je v podmienkach trhového hospodárstva jediným legálnym nástrojom, prostredníctvom ktorého môže vláda efektívne ovplyvňovať úroveň miezd v celom národnom hospodárstve. Tých 8100 korún hrubej mzdy predstavuje 60 percent z priemerných nominálnych miezd na Slovensku. Je to v súlade s Európskou sociálnou chartou a pomermi v EÚ. Nič extra, len taká normálna vec. U nás však vyvoláva div nie zdesenie a oheň na streche. Veď naši podnikatelia skrachujú, vyjdú na bubon a budú musieť prepúšťať. To, že to tvrdia oni, to sa mi zdá dosť prirodzené. Veď ktože bude, keď vyslovene nemusí, zbytočne „púšťať perie“ a zvyšovať mzdu. Veď č ím vyššia mzda, tým nižší zisk, taká jednoduchá je aritmetika. Ale že sa takto k problému extrémne nízkych miezd slovenských zamestnancov v porovnaní s okolitými krajinami rovnako stavia aj naša vláda, to je už z národohospodárskeho hľadiska ťažko pochopiteľné. Veď čím nižšia minimálna mzda, tým aj nižšie príjmy zdravotných poisťovní, Sociálnej poisťovne, poistenia v nezamestnanosti. A okrem toho ešte daňové úniky, pretože aj malé decko vie, že tí, čo svojim zamestnancom priplácajú „na drevo“, nerobia tak z firemného zisku, ale z čiernych peňazí, ktoré neprešli účtovníctvom. Jedno treba uznať, naši slovenskí zamestnávatelia, veľkí, strední, malí i drobní podnikatelia, vedia byť vo vzťahu k svojim zamestnancom poriadne výreční, vynaliezaví a presvedčiví. Vedeli ich doposiaľ vo väčšine prípadov presvedčiť o tom, že ak budú musieť zvýšiť mzdy, budú musieť prepúšťať. A tak sme nakoniec dospeli k tomu, že máme aj extrémne nízke mzdy aj extrémne vysokú nezamestnanosť. Je teda najvyšší čas otvorene prekročiť jedno tabu a otvorene povedať nasledovné: Ten kto sa za trinásť rokov nenaučil podnikať a nevie dať svojmu zamestnancovi slušnú mzdu, nech nepodniká. Nech to „zabalí“ a poskytne šancu iným – schopnejším. Ďalším tabu je doposiaľ otázka výšky daní zo zisku našich podnikateľov. V terajšej rozpočtovej mizérii každý radí znižovať výdavky štátu. Chýba odvaha otvorene povedať, že príčinou je aj neúmerné skokové zníženie týchto daní za posledné dva roky ( zo 40 na 25 percent). Chýba odvaha otvorene poukázať na to, že pán Mikloš má len z tohto dôvodu za posledných päť mesiacov výpadok na daniach z príjmu právnických osôb vo výške 3 miliardy a 18 miliónov korún. Omladina bankových analytikov o tomto fakte cudne mlčí, nekomentuje ho. Odbory o ňom, prirodzene, mlčať nemôžu.
