Pokiaľ ide o štát, Sadov pohľad sa opiera o mravy, nie o cnosť; tak nám to zhodnocuje malý sled sadovských maxím: „Slovom, odvažujem sa ubezpečiť, že incest by mal byť zákonom každej vlády postavenej na základoch bratstva.“ „Národ, už starý a skorumpovaný, ktorý odvážne zvrhne jarmo monarchistickej vlády, aby si prisvojil republikánsku, sa udrží len za cenu mnohých zločinov; veď už on sám je zločinom, a ak by chcel prejsť od zločinu k cnosti, čiže od stavu násilia k stavu miernosti, upadol by do bezvládia, ktorého výsledkom by bol čoskoro nevyhnutný úpadok.“ Republika sa zrodila z krvi kráľa – vraždy, a jej vznik spočíva na zločine (Joseph de Maistre o dva roky neskôr obraňuje zločin v podstate podobnými závermi v Úvahách o vláde Francúzska). Lenže na rozdiel od neho Sade málo verí v existenciu viny: republikánska legitimita prosto tkvie v zločine. Za každú cenu treba teda oslobodiť Sada od kresťanskej viny a spolu s ním vykonať v dejinách ateizmu ďalší krok, aby sa markíz už neredukoval na voľnomyšlienkárske myslenie Starého režimu. Do Klossowského doslova zatĺka klinec Annie Le Brunová: „So zreteľom na kresťanskú perspektívu, čo je vzhľadom na ateizmus Sada novinkou, Klossowski pod vplyvom teórií Josepha de Maistre, týkajúcich sa opätovnej aktualizácie dedičného hriechu, v otázke zločinnosti fakticky značne redukuje dosah Sadových pozícií. Hoci ide v skutočnosti o jeden z dôvodov Sadovej revolty, robí z nej číru vec svedomia.“ Keď Sade zasadzuje prejav „Francúzi, ešte raz do toho…“ doprostred výjavu „vysemeňovania“, chce tým vsugerovať, že namiesto toho, aby filozofia (politická) hovorila z tribúny, mala by prísť medzi mužov (a ženy) a konečne zohľadniť živé telo svojich budúcich podriadených – telo žiadostivé a užívajúce, ktoré bolo až do Sadových čias držané bokom – v tieni, ako vraví Foucault: „Násilie, život a smrť, túžba, sexualita na jeho základe roztiahnu pod predstavou mohutný tienistý obrus, ktorý sa teraz pokúšame v rámci možnosti prevziať do nášho prehovoru, do našej slobody, nášho myslenia.“ (Slová a veci, 1966). So Sadom sa teda vracia telo – a s akým neúspechom… Jallon nastoľuje základnú otázku novej politiky: „Čo zostane z práva, keď vstúpi na scénu žiadostivosť? Čo zostane zo zákona, keď sa potešenie začne pokladať za konštitutívny prvok ľudskej povahy?“ Foucault už definoval bežný zákon ako „zákon bez zákona žiadostivosti“. A v tomto systéme majú telo aj sudcovia. Koľko je scén v Justíne, Juliette, no už i v 120 dňoch, keď sa sudca teší pri pohľade na popravu, ktorú nariadil? „Zločinec to vpálil do zadku dievčaťa v okamihu, keď otec skonával.“ Maupassant uvádza na scénu (v Bláznovi, 1885) sudcu zločinca, ktorý sa raduje, že prikázal odsúdiť na smrť nevinného, obžalovaného za zločin, ktorý spáchal on sám. O „legálnom“ vzore sa ešte napočúvame. V strede sadovského enunciátu stojí teda jednotlivec, ba i telo jednotlivca – a jeho záujmy. Práva človeka, ako ich vidí Sade, sú práva prislúchajúce každému človeku: „Nič nie je väčšmi v rozpore so všeobecným zákonom ako jednotlivý záujem, a nič nie je zároveň spravodlivejšie ako jednotlivý záujem. Nič nie je teda nespravodlivejšie ako zákon obetujúci všetky jednotlivé záujmy všeobecnému záujmu.“ Vieme, že „príroda“ funguje na zločine. Prehodnoťme teda všetky zločiny a zakážme zákonu, aby ich trestal. Tým sa vylúči aj možnosť viny, ktorá radosť priveľmi často kazí. V našej spoločnosti napríklad krvismilstvo znamená zločin: „Tí, čo sa mu oddajú, budú nevyhnutne nešťastní, pretože verejná mienka, zákony a kult napospol zmrazia ich potešenie.“ Pre Sada pravé monštrá stelesňujú právnici, lebo oddeľujú zákon od radosti. Z toho vyplýva analýza, v ktorej Lacan ukazuje, že Sade, lepšie ako Kant, robiaci z poslušnosti zákonu bolestnú skúsenosť, sa rozhodol umiestniť radosť do stredu systému. (Úryvok z knihy Jeana-Paula Brighelliho Sade, PT, Bratislava 2003, prel. Ladislav Franek, s. 254-256.)
