Sme rôzni, tak to má byť

Deň ako každý iný. Ráno sa zobudíte, oblečiete si vašu obľúbenú modro-bielu károvanú košeľu, uvaríte si kávu a vyberiete sa do práce. Cestou stretnete muža v rovnakej modro-bielej károvanej košeli. Zazrie na vás podobne ako vy na neho. Prídete na zastávku hromadnej dopravy, kde už čaká asi pätnásť ľudí. „Jééj, to je sranda,“ poviete si „všetci majú rovnakú modro-bielu károvanú košeľu ako ja.“ Deň v práci prebieha ako zvyčajne, len s tým rozdielom, že všetci na pracovisku majú oblečenú modro-bielu károvanú košeľu. Navyše ste zistili, že všetci si dali na obed vyprážaný syr, všetci vo svojom voľnom čase čítajú knihy od Dicka Francisa a všetci rovnako nemajú radi dovolenku na horách. „To je úžasné!“ poviete si. „Všetci si tak úžasne rozumieme, máme toľko spoločného.“ Celý zvyšok dňa fascinovane objavujete nové a nové spoločné znaky so všetkými vašimi kolegami. Dokonca ste si všimli, že aj gestá, intonáciu, farbu očí a spôsob chôdze máte rovnaké. Neuveriteľné. Keď pozvete priateľku na večeru do reštaurácie, už pre vás nie je žiadnym prekvapením, že všetci majú oblečenú modrobielu košeľu a na večeru si objednali vyprážaný syr. Keď konečne dorazí vaša priateľka, spustí mierne pobaveným hlasom: „Predstav si, že som dnes stretla na ulici minimálne dvadsiatich mužov, ktorí vyzerajú rovnako ako ty!“ To už začínate byť trošku nervózny. „Ako ma potom rozozná od ostatných? Čím som vlastne výnimočný?“ pýtate sa sám seba. V záplave modro-bielych košieľ, uniformite a neodlišnosti postupne začínate strácať svoju identitu. Všetci sú takí rovnakí, jednotvárni, monotónni a typizovaní. Už vás nebaví pozerať sa na stovky vašich kópií, ktoré sa pohybujú po ulici a fajčia rovnaké cigarety ako vy. Zažiada sa vám čo i len kúsok inakosti, či odlišnosti. Túžite po tom, aby boli ľudia aspoň trošku rôzni. Bieli aj čierni, vegetariáni aj labužníci, pekní aj škaredí, bohatí aj chudobní, aby mali oblečené zelené, fialové, kárované aj pásikované košele a hovorili po slovensky, anglicky, maďarsky, aj rusky. Nech existujú náboženskí fanatici aj neznabohovia, aktivisti aj pasivisti. Len nech, prepánajána, nie sme všetci takí rovnakí! Nemyslíte?