Je teda úplne pochopiteľné, že sa v Spojených štátoch vyskytli hlasy protestujúce proti novému medzinárodnému súdnemu dvoru s výkonnou jurisdikciou nad americkými občanmi. Najodhodlanejší a najvýrečnejší oponent každého takéhoto tribunálu bol senátor Jesse Helms zo Severnej Karolíny. Podobný postoj zaujímajú aj iní konzervatívci v Kongrese, administrácii a v krajine. Názory tých, ktorí sa v dobrej viere a z právoplatných príčin stavajú proti ICC, by mali byť zvážené a rešpektované. Ich argumenty by sa mali preskúmať, aby sa zistilo, či sú dobre podložené a či slúžia tým najlepším záujmom národa a sveta. Tí, čo sú za ICC, si zasluhujú rovnaký prístup. Chápu Medzinárodný trestný súd ako dôležitú súčasť humánnejšieho a mierovejšieho svetového poriadku, z ktorého by mohol mať úžitok každý. Keďže genocída, zločiny proti ľudskosti a závažné vojnové zločiny bývajú takmer vždy páchané s tichým súhlasom a podporou vlády, neexistencia medzinárodného tribunálu by takmer určite znamenala, že ak zodpovedný režim nebude zvrhnutý, páchatelia sa nikdy nedostanú pred súd. Zástancovia súdu majú silný pocit, že už prišiel čas, aby sa takejto beztrestnosti urobil koniec. Argumentujú tým, že krajina rozorvaná občianskymi svármi nebude mať dostatok politickej vôle alebo právnych inštitúcií potrebných pre odsúdenie vinníkov. Ak budú môcť tyrani obchádzať spravodlivosť, ich obete sa budú usilovať o pomstu a zoberú právo do vlastných rúk. Preto nemôže existovať spravodlivosť bez mieru a mier bez spravodlivosti. Zástancovia súdu pripúšťajú, že Rímsky štatút má ďaleko k dokonalosti. Je výsledkom vyjednaného kompromisu medzi veľkým množstvom krajín s rozdielnymi názormi a právnymi systémami. Čakať na dokonalosť by mohlo znamenať čakať donekonečna. Shabtai Rosenne, veľvyslanec Izraela na dôchodku a známy právny odborník to zhodnotil tak, že ICC aj napriek súčasným nedostatkom, ktoré sa dajú napraviť, je závažným právnym výdobytkom, ktorý „bude žiariť pri hodnotení 20. storočia.“ Tí, ktorí sa stavajú proti ICC, trvajú na dopredu daných absolútnych zárukách toho, že žiaden americký občan sa nikdy nedostane pod jeho jurisdikciu. Pozrime sa teraz na tri hlavné námietky predkladané odporcami súdu : Strach z nekontrolovateľnej obžaloby Tvrdí sa, že štatút neobsahuje adekvátne obmedzenia žaloby, takže sa vystavujeme riziku, že Američania sa môžu stať obeťami politického stíhania, ktoré obmedzí americké vojenské intervencie uskutočňované z humanitárnych dôvodov alebo z dôvodov národnej bezpečnosti. Žiadna iná krajina takúto námietku nevzniesla. Pravdou je, že žiadna iná obžaloba v ľudskej histórii sa nemusela podrobovať takému množstvu kontroly, aké ukladá Rímsky štatút : – Národný štát má prednosť pred Medzinárodným súdom. Zamýšľanými cieľmi sú len vodcovia zodpovední za plánovanie a páchanie zločinov, a aj to len v prípade, že ich vlastný štát nie je schopný alebo ochotný umožniť im spravodlivý proces, ktorý by nebol len fraškou. Spojené štáty budú mať vždy prednosť, aby súdili vlastných občanov. – Zvažovať sa môžu len zločiny spáchané po 1. júli 2002. Neplatí tu žiadna retroaktivita. – Žalobca nemôže začať vyšetrovanie bez toho, aby ho k tomu predtým neoprávnila trojčlenná komisia sudcov, ktorá prijíma odvolania od ďalších piatich sudcov. – 18 vysokokvalifikovaných medzinárodných sudcov oboch pohlaví, ktorí sa zaviazali dodržiavať právo a spravodlivosť, rozhodne o vine väčšinovým hlasovaním. Neexistuje tu trest smrti. – Žalobca môže vyšetrovať len zločiny, ktoré vyhovujú veľmi striktnej definícii. Ide o zločiny proti ľudskosti, genocídu alebo závažné vojnové zločiny, ktoré „sa týkajú ľudstva ako celku.” Americkí vyjednávači súhlasili s touto definíciou, ktorá obžalobe vymedzuje jej priestor. – Žaloba musí dokázať, že obžalovaný vedel, že skutok má charakter zločinu a zamýšlal jeho protiprávne následky. Dôkaz o vedomosti o vine a zámere musí vyvrátiť všetky rozumné námietky. – Bezpečnostná rada môže nariadiť prerušenie ľubovoľného procesu ICC, ktorý by mohol narúšať mierové rokovania. Odklad sa môže predlžovať bez obmedzenia. – ICC je pod úplnou kontrolou veľkého množstva krajín, ktoré tvoria Zhromaždenie členských štátov – vrátane celého Európskeho spoločenstva, Anglicka, Francúzska, Nemecka, Kanady, Austrálie a mnohých iných verných priateľov Spojených štátov. Tí kontrolujú rozpočet a môžu prepustiť kohokoľvek, kto by bol v pokušení politizovať inštitúciu. – Súdne konania musia byť otvorené pre verejnosť. Nespravodlivé obvinenia, vykonané z politických dôvodov, by boli rýchlo zablokované verejnou nespokojnosťou. ICC nedisponuje žiadnou policajnou silou, ani inými donucovacími prostriedkami. Prijatie súdnych výrokov stojí na reputácii súdu, čo sa týka jeho bezúhonnosti a kompetentnosti. Ľahkovážny žalobca by nemohol zostať v úrade. Politizácia súdu by sa rovnala jeho samovražde. – Je potrebné ešte poznamenať, že počiatočné americké požiadavky, aby súdne konania mohla autorizovať len Bezpečnostná rada, ostatní účastníci zavrhli preto, lebo trvali na obžalobe nepodliehajúcej žiadnemu politickému vplyvu. Ochrana amerických práv zakotvených v Ústave Tvrdilo sa, že Štatút ICC by amerických občanov obral o právo na spravodlivý proces zakotvené v Ústave. Procesy pred ICC však dávajú americkým občanom oveľa vyššiu mieru ochrany, akú by mali, ak by neexistoval. Je pravda, že Štatút ICC nezaručuje proces pred porotou – toto právo bolo pôvodne myslené ako ochrana proti „Star Chamber“ procesom vedených anglickým kráľom. („Star Chamber“ – „Hviezdna Komnata“ – od 15. do 17. storočia anglický súd, ktorého sudcovia určení korunou na uzavretých sedeniach rozhodovali o veciach týkajúcich sa štátnej bezpečnosti; pozn. prekl.) Zdá sa, že tí, čo používajú tento argument, zabúdajú na to, že šiesty dodatok Listiny práv požaduje „nestrannú porotu štátu, alebo obvodu, podľa miesta, kde bol zločin spáchaný.“ Nie je pravdepodobné, že by zahraničné súdne konanie dbalo na ochranu obžalovaného väčšmi ako medzinárodný súd. Zločiny spáchané v zahraničí nie sú kryté americkou Ústavou. Vojaci nikdy nemali právo na proces pred porotou. Namiesto toho podliehajú vojenskému súdu. Poroty sú často nespoľahlivé a v mnohých krajinách sa ani nepoužívajú. Zo strany ICC teda nie je hlúposťou, nespravodlivosťou alebo porušením „spravodlivého procesu“, ak príjme kompromis, ktorý obsahuje taký pôsobivý zoznam prostriedkov na ochranu práv obžalovaných. Profesor Robinson O. Everett, hlavný sudca Vojenského Odvolacieho Súdu navrhol, aby sa Federálny štatút doplnil tak, aby bezo zvyšku pokryl všetky zločiny pod jurisdikciou ICC. Keďže ICC podľa Štatútu prenecháva Spojeným štátom primárnu jurisdikciu nad ich občanmi, stratil by takto akúkoľvek právomoc súdiť Američanov. Riziko, že by bol americký proces v ICC považovaný za frašku, a teda ignorovaný, je predstaviteľné, ale v skutočnosti natoľko za vlasy pritiahnuté, že sa to nedá považovať za rozumnú výhradu. Práva zakotvené v Štatúte ICC viedli k tomu, že Americká asociácia advokátov vo februári 2001 prehlásila: „Bezpečnostné záujmy ako Spojených štátov, tak aj vojakov a predstaviteľov armády sú plne chránené do tej miery, nakoľko sa to dá triezvo očakávať od medzinárodnej zmluvy. V skutočnosti sú tieto národné a osobné záujmy chránené lepšie v prípade, ak sa Spojené štáty pridajú k ICC, než keď to odmietnu.“ Je smutnou iróniou, že práve tí, čo sa stavajú proti ICC ako proti „fraške“, nevznášajú žiadne námietky proti tomu, keď Spojené štáty zadržiavajú podozrivých z terorizmu v podmienkach, kde sa im upierajú práva, ktoré by sa priznali každému Američanovi postavenému pred ICC. Narušenie americkej suverenity Kritici ICC argumentujú tým, že tento súdny dvor narúša americkú suverenitu. Pravdou však je, že stredoveké poňatie absolútnej štátnej suverenity, keď vďaka božiemu právu stál monarcha a jeho mužskí potomkovia nad zákonom, sa skončilo Magna chartou roku 1215 a zavrhlo ho aj americké Vyhlásenie nezávislosti. V demokratických štátoch nie je suverenita zosobnená v monarchovi alebo prezidentovi, ale v ľude. Svet by nemohol fungovať ani jediný deň bez tisícok zákonov, pravidiel, regulácií a dohôd, ktoré zaväzujú všetky národy k istým všeobecne uznávaným štandardom správania. Každá zmluva – tým, že vytvára obojstranne uznávané záväzky – narúša štátnu „suverenitu“ zmluvných strán. Ale aj keby neexistovala alebo nebola podpísaná žiadna zmluva, isté základné obmedzenia sa musia rešpektovať už len preto, aby chránili záujmy ľudí na celom svete. Pravidlá – písané aj nepísané – obmedzujú akceptované vojnové prostriedky už od čias, keď sa prvý človek vydal do boja. Medzinárodné právo, rovnako ako vnútroštátne právo, nepostupuje dopredu len prostredníctvom svojho štatútu. Rastie tým, že sa aplikuje, rastie zvykmi a záväznými právnymi rozhodnutiami, a to tak, aby spĺňalo potreby neustále sa meniacej spoločnosti. Medzinárodné „pravidlá cestnej premávky“ umožňujú vzájomne poprepájanej globálnej spoločnosti efektívnejšie fungovať. Pirátstvo sa vždy chápalo ako trestný čin, bez ohľadu na to, kde boli piráti zatknutí. Široko prijímané kodifikácie Medzinárodnej komisie Červeného kríža sú dnes záväzné pre všetkých bez ohľadu na to, či sú ratifikované. Genocída, vážne porušenia pravidiel vojny a iné zločiny proti ľudskosti spadajú dnes do tej istej kategórie. Rímsky štatút neukladá žiadne nové záväzky, pretože všetky národy sú už tak či tak nútené rešpektovať tieto obmedzenia. Povinnosť nepáchať zločiny nie je ničím novým. Skrze ICC len vzniká mechanizmus na jej presadenie. Mávanie roztrhanou zástavou absolútnej štátnej suverenity môže byť len ťažko presvedčivým argumentom proti potrebe dostať páchateľov hromadnej kriminality pred tvár zákona. V Norimbergu to boli Spojené štáty, kto viedol svet smerom k ustanoveniu všeobecne záväzných zákazov, k faktu, že žiaden človek a žiaden štát nemá právo beztrestne páchať genocídu a zločiny proti ľudskosti. Nevyslovený sľub znel, že „už nikdy viac“ páchatelia neuniknú súdu. ICC vznikol preto, aby potvrdil tieto právne princípy a skrotil to najhoršie zneužívanie štátnej moci. Prostredníctvom ICC sa ľudské práva nezúžili, ale – naopak – rozšírili. Hurávlastenecké slogany môžu byť politicky príťažlivé, ale nikdy nebudú prijateľnou náhradou za rozum a vládu zákona. Iné námietky Zástupca ministra zahraničných vecí John Bolton, hlavný hovorca senátora Helmsa tvdí, že medzinárodné právo nie je v skutočnosti žiadne právo, pretože nie je záväzné a vynútiteľné. Považuje Rímsky štatút za príliš vágny – napriek podrobným definíciám vypracovaným so súhlasom amerických vyjednávačov. Neverí, že ICC môže odstrašiť od zločinov, ktoré sú v jeho jurisdikcii a kritizuje obhajcov ľudských práv ako napríklad Aryeha Neiera z Open Society Institute za ich „utopistický zápal“. Vyjadruje tiež vážne obavy, že Spojené štáty by mohli byť obvinené z agresie aj napriek faktu, že ICC nemá právo rokovať o takomto obvinení skôr ako niekedy po roku 2009, a aj to len v prípade, že bude existovať absolútna zhoda, čo sa týka novej definície úlohy Bezpečnostnej rady. Nevinní sa nikdy nemusia obávať vlády zákona. Tí, čo sa snažia vyňať agresiu z prejednávania, nevyhnutne spôsobia, že ich slabší a zákona sa držiaci susedia budú dosť nervózni. Umiernenejšiu pozíciu zaujíma profesorka Ruth Wedgwoodová z Yaleskej univerzity, poradkyňa Pentagonu, ktorá o novom súde píše podrobne, a zároveň skepticky. Poznamenáva, že legislatíva vojenského konfliktu je značne nevyhranená a že nové technológie si môžu vyžiadať rôzne akcie proti nekonvenčným protivníkom, ktoré by niekto mohol považovať za porušenie zákona. To, že Spojené štáty dostanú prednosť pri súdení svojich občanov za vojnové zločiny nezaručí spravodlivosť, pretože nie je pravdepodobné, že budú súdiť vlastných vojakov, ktorí len vykonávali oficiálne rozkazy, a ICC by sa v tomto prípade mohol rozhodnúť zakročiť. Hovorí o možnosti, že budú potrebné americké humanitárne intervencie alebo preventívne útoky proti zbraniam hromadného ničenia, a tieto by – „aj napriek nesúhlasu akademikov“ – nemali dať podnet pre kriminálne obvinenia. Odvoláva sa na „morálnu zodpovednosť suverénnych štátov“. Ale zdá sa, že neveľmi myslí na to, že aj iné štáty by si mohli nárokovať toto právo ignorovať existujúce zákony, a na to, aké by to mohlo mať následky pre svetový poriadok. Uzatvára, že pre administratívu by bolo rozumné, keby počkala, ako sa ICC bude vyvíjať, prv, než sa rozhodne, či je podpora tohto súdu v americkom záujme. rámik Štatút ICC zaručuje „spravodlivý proces“ podľa americkej Listiny práv takto: – Prezumpcia neviny. – Rýchly a verejný proces. – Právo nevypovedať. – Ochrana proti sebapoškodeniu. – Právo dostať obvinenie v písomnej podobe. – Právo na preverenie svedkov. – Žiadne stíhanie ex post facto. – Ochrana proti dvojitému ohrozeniu. – Žiadne rozhodnutia o zadržaní bez viero- hodnej príčiny. – Právo zúčastňovať sa na pojednávaní. – Vylúčenie nelegálne získaných dôkazov. – Žiadne procesy in absentia. Preklad článku bol uverejnený na www.zmag.org
