T.K.M. na Slovensku!

Ktosi povedal, že ak politici ospravedlňujú svoje rozhodnutia etickými kategóriami, treba vychádzať z toho, že etika im slúži na zakrytie tých najtemnejších pohnútok. Čo však so situáciou, kde už niet čo a ani čím zakrývať? Na Slovensku prebieha koaličná kríza, v ktorej sa mnohé stihlo obrátiť naruby. Takmer desať rokov sa politické veci krútili okolo zápasu o demokraciu. Ktosi opäť povedal, že proti najtemnejším pohnútkam Mečiarovej moci pomôže etika a viera v slušnosť slovenského občana. Bojovať proti Mečiarovi a komunistom sa už preto stalo veľkou výzvou – a dramatickým zážitkom, ako som sa niekde dočítal. Po tejto dráme mala nastať nuda. Po dobrej, unudenej modrej však niet ani stopy. Naopak, klub priateľov drám slovenského politického divadla má veľa dôvodov spýtať sa, či povolebná katarzia nezmenila žáner – a nestala sa politickým gýčom. Chvála premiéra Dzurindu na adresu HZDS a jeho deklarácia možnosti dlhodobej spolupráce troch vládnych strán dala zabrať všetkým, aj tým najvernejším. „Ak sa Róbert Remiáš neobrátil v hrobe po poslednej tlačovke SDKU, tak to už celkom iste neurobí – taká príležitosť sa už sotva zopakuje,“ komentoval výkon premiéra Daniel Forgács. Aby toho nebolo dosť, nakoniec musel premiéra umravňovať osobne expremiér Mečiar. Prokoaličná spolupráca s SDKU vraj neprichádza do úvahy. Vážne by poškodila dobré meno hnutia. Veď kto z verných HZDS by sa zahral na voliča antimečiarovskej Miki-vlády… Čo robiť? Poďme zvrhnúť vládu, ozvalo sa z druhého tábora. Na dramatickú zápletku rovnako dramatická odpoveď. Riziko, že odborári vstupom do politiky stratia pomerne malú dôveryhodnosť, nevyváži ich snaha vyargumentovať si to na účet európskej sociálnej agendy. Skrytou pascou ich obhajoby záujmov pracujúcich je destabilizácia politickej situácie, a tým aj skomplikovanie vstupu Slovenska do únie. Víťazom predčasných volieb by mohol byť znova dramatický autor politických scénok na Slovensku. Porazeným opäť obyčajný občan. To však nie je všetko: Kde ide o moc, tam sa ráta ináč. Ak nepadne vláda „zvonku“, možno ju rozbúchať „zvnútra“. Kolotoč osobných osočovaní a trestných oznámení sa rozkrútil v takej miere, že ani základný politický pud sebazáchovy mandátu alebo ministerského kresla nemusí viesť k záchrane koalície. Iste, ide o veľa, vládne pozície, lobovanie a pre niekoho možno aj o kriminál. Ak sa však spýtate, o čom to celé je, nenapadá mi nič lepšie, než pripomenutie inej známej situácie. Po zmene politickej moci v roku 1997 v prospech pravicovej Postsolidarity sa v Poľsku objavil slogan o štýle vládnutia – T.K.M! (Teraz k… my!). O štyri roky sa situácia zopakovala tentoraz v prospech ľavice. Heslo zostalo v platnosti, hoci sa uplatňovalo v regionálnych podnikateľských štruktúrach. Áno, máte pravdu, k princípu T.K.M! sa viac-menej otvorene hlásia dnes aj naši: tí „za“ aj „proti“. Hrozba masových prechodov poslancov „tam“ alebo „inde“ to len potvrdzuje. Na rozdiel od Poľska, kde okrem súdnych procesov si syndróm TKM! vyžiadal len v poľskej ľavici 20 tisíc prepadnutých preukazov (z celkového počtu120 tisíc), na Slovensku si budeme ešte musieť počkať na podobné finále. Na to však treba iný divadelný súbor s menej teatrálnou réžiou.