Strategický totálny rozpredaj

Vláda minulý týždeň požiadala parlament o podporu pri totálnom výpredaji predovšetkým energetických firiem. Pravicoví ekonómovia neradi používajú pojem strategické podniky, ale prirodzené monopoly v tomto prípade nevystihujú podstatu veci. Naopak, podstatu veci vystihuje fakt, že tomuto návrhu nepredchádzala nijaká odborná analýza. V tejto súvislosti sú zaujímavé názorové posuny ministra hospodárstva. Po svojom nástupe vyhlásil, že jeho rezort nájde externého poradcu na vypracovanie analýzy o výhodnosti či nevýhodnosti tzv. doprivatizácie energetických a dopravných štátnych akciových spoločností. Dokonca MH SR už stihlo vyhlásiť verejnú súťaž. Po troch mesiacoch však Róbert Nemcsics povedal, že jeho ministerstvo zvládne túto analýzu aj samo. Aby po ďalších troch oznámil, že ju vlastne vôbec netreba. Dzurinda chcel privatizovať Pri prvom Nemcsicsovom vyhlásení mnohí nerozumeli, prečo potrebuje liberál analýzu o tom, či je lepšie súkromné alebo štátne podnikanie? A prečo trvalo pravicovej vláde tak dlho, kým pristúpila k doprivatizácii? Malo to byť gesto, ale voči komu? Jediné rozumné vysvetlenie sa naskytá v súvislosti so zvýšením regulovaných cien a dereguláciou iných cien, s obmedzením zamestnaneckých práv a odborov v Zákonníku práce a s „naštartovaním“ daňovej a dôchodkovej reformy. Keďže bolo jasné, že tieto kroky odbory nepodporia, vláda potrebovala aspoň podporu zamestnávateľov. Ich terajšia reakcie svedčí o tom, že ak by vláda začala doprivatizáciou tzv. strategických podnikov, asi by s ostatnými krokmi neuspela. Hovorí sa tomu salámová metóda a zamestnávatelia sa nechali rozkrájať na márne kúsky. Nemcsicsove názorové posuny však možno chápať aj ako výsledok jeho politického presunu od ANO k SDKÚ. Veď k nemu nedošlo v priebehu prázdnin, je to vyvrcholenie dlhšieho procesu. A SDKÚ už vo volebnom programe sľúbila, že „bude presadzovať dokončenie privatizačného procesu. Keďže neexistuje nijaký racionálny dôvod, aby štát vystupoval v sieťových odvetviach aj v pozícii vlastníka, podporíme predaj zostávajúcich štátnych podielov nielen v Slovenských elektrárňach, ale aj v ostatných sieťových podnikoch.“ Vláda nemá stratégiu Takže nešlo o odborné, ale politické rozhodnutie. Analýza by mohla ukázať, že predsa len existuje „racionálny dôvod, aby štát vystupoval v sieťových odvetviach aj v pozícii vlastníka“, a to by prekazilo plány Dzurindovej „skupinky“. Privatizácia a predovšetkým privatizácia energetiky je lákavé sústo pre straníckych „financmajstrov“. Práve energetické podniky patrili v prvom polroku 2003 medzi desať najprosperujúcejších na Slovensku, v energetike sa „otáčajú“ miliardy a šéf strany s dlhoročnou politickou praxou už dobre vie, aké privatizačné provízie z takýchto obchodov „kvapnú“. Napokon, určite nie je náhoda, že sa vláda na doprivatizácii dohodla, práve keď sa ukázalo, že jej pôsobenie vôbec nemusí trvať štyri roky. Kým je koalícia pokope, chce ešte urobiť „najdôležitejšie“ kroky. Roztáča tak novú špirálu podozrení z korupcie a premiér bude obviňovať ďalšiu skupinku, ktorá sa odváži na to poukázať, či dokonca tomu zabrániť. Aj tento príklad dokazuje, že vláda nemá nijakú ucelenú aspoň strednodobú stratégiu rozvoja slovenského hospodárstva. Žiadať teda od nej akúkoľvek analýzu je naivné. Hoci sa po vojne v Iraku ukazuje, že energetika je pre každý, aj kapitalistický, štát strategickým odvetvím. George Bush rozumie, aké je dôležité pre rozvoj ekonomiky, najmä, ak sa nachádza v kríze a potrebuje rozvojové impulzy, aby štát mal pod kontrolou energetické zdroje a obchod s nimi. Podnikatelia okrem toho rozumejú aj tomu, aké je dôležité mať nejakú stratégiu, dlhodobý plán a aspoň ako-tak ustálené podnikateľské prostredie. Je jasné, že naša vláda tomu nerozumie. Okrem privatizačných tantiém.