Dejinnosť, hlbinnosť a krása

Klára Pataki (1930) patrí nielen k popredným zjavom umeleckej kultúry Slovenska, ale tvorí aj základ povedomia nášho národa o sebe samom – o Veľkej Morave, o Štúrovi, o Povstaní a oslobodení, o heroizme citového života ľudí. Výtvarné vzdelanie získala na formujúcej sa Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. F. Štefunku. Vytvorila rozsiahly súbor sochárskych diel v bronze, kameni a v dreve, a, samozrejme, viaceré vynikajúce sochárske diela určené do architektúry. Ale aj mnohé pomníkové realizácie, ktoré garantujú európsky význam jej tvorby, ba aj slovenskej pomníkovej a pamätníkovej tvorby. V roku 1978 sa stala zaslúžilou umelkyňou a v roku 1988 jej udelili čestný titul národný umelec. Začiatkom tohto roka usporiadala v Sale Terrene Prezidentského paláca v Bratislave výstavu k 10. výročiu vzniku Slovenskej republiky. Najnovšia tvorba umelkyne rozvíja kánonické hodnoty sochárskej tvorby a invencie – nové, hlbinné podnety. Ste jedna z prvých absolventiek bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení. Aké sú vaše spomienky na to obdobie? Mám na mysli aj ten ženský rozmer, keďže ste vstupovali do klasickej mužskej domény – sochárskej tvorby. Ako vás ovplyvnil Fraňo Štefunko – vynikajúci slovenský sochár závažnej námetovej lyriky, aktér a tvorca viacerých pomníkov Povstania, a neskôr aj podpredseda Matice slovenskej? – Na roky môjho vysokoškolského štúdia si spomínam veľmi príjemne. Boli to určite najkrajšie roky môjho života. Atmosféra školy, kde vlastne štartovali naraz s nami pedagógovia i celá škola so svojím zameraním, vybavením či s celou svojou štruktúrou je nezabudnuteľná. Bol to stav, kde mali učitelia úprimnú snahu učiť a my poslucháči veľkú snahu naučiť sa od nich čo možno najviac. Isteže, umelecké školy majú svoje špecifikum dané okrem iného talentom svojich žiakov, ale remeslo je nutné ovládnuť, aby mal talent voľné ruky a nerušenú schopnosť vyjadriť to, čo sa mu žiada. Nezanedbateľné a možno niekedy aj väčšieho významu boli rozhovory s pedagógmi, ktorí nám otvárali oči a rozvíjali schopnosť vidieť, aj cítiť. S vďačnosťou myslím pritom na mojich pedagógov prof. Štefunku a vtedajšieho asistenta Laca Snopka, ktorých veľké pozitívum bolo aj v tom, že ani na chvíľu neznechucovali, ale vzbudzovali v nás radosť z práce. Boli to pedagógovia láskaví, s ochotou dať poslucháčom všetko, čo oni sami vedeli. Okrem pohľadu na výtvarné dielo sme sa stretli aj s prvými praktickými radami, ktorými nás pripravovali na budúce možné úskalia pri realizácii sôch v exteriéri. Spomínam si, ako ma vtedy tie rady prekvapili a ako som neskôr zistila, že realizovať sochu, to zďaleka nie je len tá príjemná časť vymyslieť a v ateliéri si modelovať alebo vyrezávať. Ako vznikalo vaše víťazne dielo v súťaži na Pomník Slovenského národného povstania v Nemeckej – takmer vzápätí po absolvovaní štúdií? – Sochu pre Pamätník Slovenského národného povstania v Nemeckej som robila naozaj s plným precítením tragédie, ktorá sa tu odohrala. Pravdaže nikto nemôže vo svojom diele nič iné povedať, iba to, čo sám zažil, či už zásluhou svojej skúsenosti, alebo sprostredkovane od ľudí, ktorí boli priamymi či vzdialenejšími svedkami nešťastí, ktoré sa počas každej vojny odohrávali a odohrávajú. Aj preto sa mi žiadalo podať výpoveď cez ženskú figúru. Azda sa viem jednoznačnejšie vcítiť do pocitového sveta ovdovenej ženy, alebo ešte horšie – do zúfalstva osirelej matky. Preto to tragické, ale aj bezmocné gesto, ten zúfalý výkrik namierený proti nám samotným, proti nám, nepoučiteľným ľuďom. Mal by nám volať do svedomia, aby sme si uvedomili hĺbku tragédie, zúfalstva a bezmocného protestu. Žiaľ, platnosť tohto výkriku ostáva dodnes. Nie každá úloha pomníkového charakteru ma zaujala rovnakým spôsobom. Niekedy mi rozhovory s domácimi ľuďmi, teda s tými, kde mal byť neskôr pomník umiestnený, priblížili viac situácie, udalosti, nešťastia, ktoré ľudia za Povstania i za vojny prežívali. Inokedy boli informácie kusé, a tým sa aj pomník, myslím, že nielen v mojom autorskom prístupe, stával menej autentickým pre tú-ktorú lokalitu. Myslím, že po tridsiatich, štyridsiatich rokoch sa téma vojny a jej víťazného konca stávala už tak trochu vyexploatovanou a bolo ťažké neupadať do konvencií. Spomínam si, o čo jednoznačnejšie som sa dokázala s témou vyrovnať, keď mi miestni občania pri práci, vlastne ešte pred jej započatím, napríklad na Pomníku SNP pre Kľačno, porozprávali, ako oni v obci zažívali SNP a vojnové roky. Po vojne ostalo iba v tejto jednej obci štyridsať vdov, štyridsať osamelých žien. Prichodilo mi to ako taký antický chór plačúcich žien, ako tragický chór. Žiaľ, ten chór plačúcich žien môžeme aj dnes celkom autenticky vidieť v ktorýchkoľvek médiách. Tie plačúce matky a manželky sú na všetkých stranách sveta. Tá násilná, organizovaná smrť je denno-denná. A my zľahostajnievame, stávame sa necitlivými a sme nemohúci zabrániť tomu organizovanému zabíjaniu. Realizovali ste rozsiahle súbory pomníkových diel, ako aj ďalšie diela monumentalizujúcej povahy, určené do architektúry – ich posolstvo a kánon stavajú na pocitovosti, na precítení, na symbolickosti materstva a hodnôt ľudského súžitia, ale aj na heroizme, na smútku, na víťaznom geste, na radosti, na utrpení, na sochárskom tvarovom orchestrovaní autorského posolstva a výrazu. Badať v nich aj podnety dejín – gréckej sochárskej antiky, gotickej štylizácie tvaru, námetovosť madony a piety. Ako reflektujete tieto svoje iniciatívy a výsledky? Slovenská odborná a kultúrna verejnosť má vaše meno v povedomí ako meno významnej osobnosti slovenského moderného a pokrokového sochárstva. Nepatríte k umelcom, ktorí by žili v ústraní ateliéru, ale k tým, ktorí nikdy nechýbali pri utváraní hodnôt nášho občianskeho povedomia. V čase výročia Povstania je samozrejmé vrátiť sa k dielam a tvorbe s témou protifašistického odboja. Ako sa skončil príbeh vandalov a osud už spomínaného pomníka v Nemeckej? – S bronzovou plastikou ženy z Pamätníka SNP v Nemeckej je to také zvláštne. Žije už 43 rokov svojím samostatným životom. Napriek tomu spojenie s touto mojou prvou veľkou úlohou pretrváva. Robila som na nej v rokoch 1959 – 1960. V jeseni 1960 bola dokončená a osadená na miesto. Tie začiatky okolo jej vzniku neboli ľahké. Už vtedy bolo treba prekonávať veľa prekážok, od súťaže počnúc, až pokým nebola skolaudovaná. Teraz, po rokoch, ťažkosti sa vracajú, i keď v inej forme, ale je zjavné, že aj výtvarné diela majú svoje osudy. Nuž čo povedať o vandaloch? Miznú bronzové sochy aj kovové texty z cintorínov. Čo je z kovu, to by malo mať trvácnosť. Opak je však pravda. Myslím, že moralizovať v tejto súvislosti o školskej či rodinnej výchove by bolo celkom neúčelné. A problém možno nebude ani tak v ekonomickej situácii, ktorá v porovnaní s našou mladosťou nie je u týchto mladých ľudí až taká neutešená. Problém je v ich nezamestnanosti a v momente nudy, keď sa siaha prípadne po drogách, alebo sa vymýšľajú rôzne nekalé triky, ako sadostať k peniazom ľahko a bez práce. V tejto súvislosti sa o úlohe rodiny a školy napísalo a povedalo dosť. V našej dobe sa čoraz naliehavejšie domáha autority a uznania cirkev. Myslím si, že najmä vo výchove čaká na cirkev úloha a nie malá – získať si mladých ľudí, pestovať v nich dobro, pozitívny vzťah – k práci, k prírode, k životu, najmä k ľuďom. Ak chcete, k svojim blížnym. Zdá sa mi, že sa nezachováva chronologická následnosť, keď sa najprv hovorí o nenáležitosti potratov, hoci prvou úlohou by bolo tak vychovať mládež a človečenstvo vôbec, aby im ani nenapadlo ísť tou nezodpovednou cestou, ktorú sme my vo svojej mladosti pokladali jednoducho za veľký hriech. Dovoľte mi pri tejto príležitosti toto odbočenie, lebo súvislosť tu je (zlo, vandalizmus, hriech má rôzne formy). Myslím, že je obrovským zjednodušovaním zbavovať sa vlastnej zodpovednosti a hodiť ju na úradujúcu moc namiesto toho, aby ten, čo sa už 13-14 rokov domáha autority, svedomite pracoval na roli pána dedičnej. Mementá minulosti by nás mali vystríhať pred opakovaním ziel, ktoré ľudstvo napáchalo. Treba uprieť zrak dopredu, lebo sú tu nové a obtiažne, neznáme úskalia a skúšky pre celé ľudstvo, ktoré bez vzájomnej ohľaduplnosti nezvládneme. Tvorba národnej umelkyne, akad. sochárky Kláry Patakiovej patria k základným hodnotám vývinu moderného slovenského sochárstva. Z najznámejších diel sú to najmä sochárske pamätníkové realizácie – Pomník SNP v Nemeckej (1959-60), v Podhradí (1967), na Jankovom vŕšku, v Kľačne (1974), v Bakte (1974), v Štiavnických Baniach (1975), v Gabčíkove (Pomník obetiam 2. svetovej vojny – 1995). V závere 60. rokov vytvorila Míľniky histórie osadené vo vstupných priestoroch Múzea SNR na Myjave. Začiatkom 70. rokov realizovala súbor historizujúcich monumentov v dreve – Pribinu, Rastislava, Svätopluka, Letopisca, atď. V roku 1976 koncipovala plastiku Ľ. Štúra pre Múzeum Ľ. Štúra v Modre a v tom istom období aj dielo Slovenská madona pre budovu Úradu vlády SR. V roku 1981 inštalovali v pražskom Paláci kultúry reliéf – Mierová slávnosť. Diela Kláry Patakiovej dotvárajú interiéry a exteriéry architektúr viacerých slovenských miest – v Bardejove, v Piešťanoch, v Galante, v Bratislave (Strom života – 1981, Sviatok života – 1983), v Žiari nad Hronom (1983), v Trenčíne (interiér ODA – 1985), v Trebišove (1986), v Trenčianskych Tepliciach (Penelopé – 1987), opäť v Trenčíne (realizácia súsošia Deň víťazstva, kameň 1988), v Tvrdošíne (exteriér Domu smútku, 1989). V deväťdesiatych rokoch sa uplatnila v reliéfnej tvorbe – v novostavbe budovy Národnej rady SR (1994) a v expozitúre VÚB v Bratislave (1994), atď.