Jeden z najcitlivejších výskumov o poklese rozšírenia HIV v Ugande uskutočnili Rand Stoneburner a Daniel Low-Beer z Univerzity v Cambridge. Majú dlhodobé skúsenosti s epidémiou. AIDS v USA a v Afrike. Zastávajú názor, že k poklesu rozšírenia AIDS v Ugande najväčšmi prispeli obyčajné, ale úprimné rozhovory ľudí s rodinou, priateľmi a susedmi – nie o sexe, ale o desivých, katastrofálnych účinkoch AIDS. Stoneburner a Low-Beer sa nazdávajú, že tieto konverzácie urobili oveľa viac než čokoľvek iné, aby presvedčili Uganďanov, aby sa vyhýbali rizikovému sexuálnemu správaniu, čo viedlo k poklesu prenosu HIV. Výskumníci zistili, že ľudia v iných krajinách mali takýchto diskusií oveľa menej. 3. Ľudia v Zimbabwe aj v Južnej Afrike Stoneburnerovi a Low-Beerovi hovorili, že o epidémii vedeli z plagátov, rádia, novín a kliník, ako aj z príležitostných zhromaždení a dedinských stretnutí. O tomto probléme však s ľuďmi, ktorých poznali, hovorili len zriedkakedy. Len veľmi ťažko priznávali, že poznali niekoho, kto trpel na AIDS, alebo že by boli ochotní starať sa o pacienta s AIDS. Nie je to náhoda, že rozšírenie HIV v týchto krajinách je dnes oveľa vyššie než kedykoľvek predtým v Ugande a klesá oveľa pomalšie, ak vôbec klesá. V Ugande, kde som strávila veľa času začiatkom deväťdesiatych rokov, keď rozšírenie HIV už klesalo, realita AIDS bola zakorenená v mysliach ľudí. Vodiči taxíkov v Kampale hovorili o AIDS tak vášnivo, ako keď vodiči taxíkov kdekoľvek inde diskutujú o politike alebo futbale. O AIDS hovorili spôsobom, ktorý by sa pre mnohých Juhoafričanov zdal úplne cudzí, pretože to bolo osobné: „moja sestra“, „môj otec“, „môj sused“, „môj kamarát“. Uganďania nie sú veľmi súcitní ľudia a diskriminácia ľudí s AIDS pretrváva, najmä v inštitúciách, ako sú banky alebo armáda. Uganďania sú však akoby ochotnejší otvorene hovoriť o bolestivých veciach v ich živote. Táto odvaha je aj dôsledkom informačnej kampane o AIDS, ktorú spustila ugandská vláda začiatkom roku 1986, má však aj iné zdroje. Rozdiel medzi spôsobom, akým problém AIDS riešili v Ugande a v Južnej Afrike, má možno historické korene. Južná Afrika i Uganda majú za sebou horkú minulosť poznačenú konfliktmi. No kým Ugandu po celé desaťročia terorizovala séria brutálnych lídrov, tradičný spôsob vidieckeho rodinného života zničiť nedokázala. Uganda je tiež jedna z najúrodnejších krajín v Afrike. Je tam dostatok pôdy pre každého a mnohí ľudia žije ako ich predkovia, ako roľníci a pastieri. Nikdy tam neprišli veľké skupiny osadníkov a nepresídľovali obrovské skupiny obyvateľstva a nezavádzali systém na ponižovanie a vykorisťovanie ľudí, ako sa to stalo v Južnej Afrike a v mnohých iných afrických krajinách. Znamená to, že Uganďania azda väčšmi poznajú svojich susedov a žijú blízko členov svojich veľkých rodín. Možno toto prispelo k tomu, čo sociológovia nazývajú „sociálna súdržnosť“ – tendencia ľudí hovoriť medzi sebou otvorene a vytvárať dôverné vzťahy. Možno toto uľahčilo reálnejšiu a otvorenejšiu diskusiu o epidémii AIDS, ktorá následne motivovala ľudí, aby chránili sami seba. Mnohé pokusy o prevenciu HIV zlyhali azda preto, že osoby, ktoré ich majú na starosti, nevedia, že rozhodnutia, ktoré ľudia robia v sexe, sú zvyčajne otázkou citov, nie kalkulácií. Inými slovami, sexuálne správanie menej ovplyvňuje to, čo dr. Harrison nazýva „sociálne diskontné sadzby“, ako skutočné city. Myslela som na juhoafrické dievčatá, ktoré hovorili, že stratili sestru alebo kamaráta v dôsledku AIDS. Keby jedna z nich stála pred neodbytným, bohatým zvodcom, čo by ju najskôr odradilo? Spomienka na seminár loveLife alebo spomienka na osobu, ktorú poznala a ktorá zomrela? 4. Ráno toho dňa, keď som odchádzala z JAR, som sa zúčastnila na motivačnom seminári loveLife v škole neďaleko Orange Farm. „Tieto semináre pomáhajú mladým ľudom vidieť budúcnosť, identifikovať voľby a identifikovať hodnoty, ktoré sú základom pre tieto voľby,“ povedal mi Harrison. „Pomáhame im pýtať sa samých seba, čo môžete urobiť, aby ste si nakreslili svoju životnú cestu a ovládali ju?“ Semináre sú založené na princípe úspech na základe voľby. Túto sériu seminárov vypracoval Marlon Smith, afroamerický motivačný rečník žijúci v Kalifornii. Ako bolo Smithovo posolstvo osobného posilnenia prenesené do Južnej Afriky, kde deti musia zápasiť s chudobou, rizikom, že sa stanú obeťou lúpeže alebo znásilnenia, a ponurou budúcnosťou pravdepodobnej nezamestnanosti? čudovala som sa. V triede bolo asi dvadsaťpäť detí vo veku od desať do štrnásť rokov. Groundbreaker ich požiadal, aby si ruky dali pred seba a predstavili si, že sa pozerajú do zrkadla a opakovali tieto slová: „Si inteligentný! Si nadaný! Niet na svete takého, ako si ty! Milujem ťa!“ Deti najprv hovorili potichu, potom hlasnejšie, akoby boli hypnotizované. Groundbreaker ich vyzýval, aby so svojimi rodičmi hovorili otvorenejšie, aby boli stále čisté a aby robili pozitívne voľby vo svojom živote, najmä čo sa týka sexuality. Takmer sa nespomínala pomoc iným ľuďom, ani rady ako predchádzať znásilneniu alebo zastrašovaniu inými študentmi, ale aj učiteľmi, príbuznými a cudzincami, alebo ako si plánovať budúcnosť v krajine, kde nezamestnanosť v černošských štvrtiach je privysoká. Potom sa stalo čosi naozaj čudné. Jeden z groundbreakerov požiadal deti, aby vstali, pretože nastal čas „prelomenia ľadov“: „Ide o pesničku a tanec, aby sa deti mohli natiahnuť. Zlepšuje to ich koncentráciu,“ vysvetlil mi. Slová piesne sú nasledovné: Pizza Hut Pizza Hut Kentucky Fried Chicken a Pizza Hut McDonalds McDonalds Kentucky Fried Chicken a Pizza Hut. Počas tanca si deti naťahovali ramená, akoby vaľkali cesto na pizzu alebo mávali lakťami ako kurčatá. Čo za voľby mal dr. Harrison na mysli? Čudovala som sa. Techniky marketingového pokusu nanútiť vedecké princípy do ľudského rozhodovania sa. Bol to však akoby šialený experiment zisťovať, či tínedžeri vo veľmi ťažkých časoch sa dajú prehovoriť na nový sexuálny životný štýl, ako keby si vyberali novú značku šampónu, alebo či možno deti vychovávať tak, aby si dali do súvisu bezpečný sex s pizzou a sebaúctou. Následne som hovorila s niektorými deťmi, ktoré sa na seminári zúčastnili. Všetky z nich vedeli, ako sa chrániť pred HIV a snažili sa predviesť svoje vedomosti o prezervatívoch, abstinencii a vernosti vo vzťahoch. Povedali však, že osobne nepoznali nikoho, kto by trpel na AIDS, a nepoznali ani nijaké dieťa, ktorého rodič zomrel na AIDS. Nespomenuli Nkosiho Johnsona, odvážneho dvanásťročného chlapca, ktorý bol nakazený HIV a ktorý sa v roku 2000 stal slávny na celom svete, keď sa na Medzinárodnej konferencii o AIDS postavil a vyzval juhoafrického prezidenta Thabo Mbekiho, aby pre ľudí žijúcich s týmto vírusom urobil viac. Ich vedúci mi neskôr povedal, že viac než dvadsať detí v škole boli sirotami, ktorých rodičia zomreli na AIDS, a mnoho ďalších muselo odísť zo školy, pretože nemali nikoho, kto by platil ich výdavky po smrti ich rodičov. Deti akoby nevedeli, prečo niektorí spolužiaci nosili otrhané uniformy alebo nemali topánky, alebo prečo do školy vôbec neprišli. Týždeň predtým som sa stretla s niekoľkými dospievajúcimi dievčatami v Soweto a kládla som im tie isté otázky. Odpovedali rovnako: jediný človek chorý na AIDS, ktorého poznali, bol Nkosi Johnson, slávny chlapec na konferencii o AIDS. Hovorili, že ich nudilo počúvať o AIDS. Dievčatá boli siroty, aj keď tvrdili, že ich rodičia nezomreli na AIDS. Neskôr som zistila, že v druhej časti toho istého sirotinca boli jasle, kde tridsať bábätok a malých detí, všetky HIV pozitívne, všetky opustené svojimi rodičmi, ležalo v kolískach alebo ticho sedeloi na zemi, bojujúc o život. Niet sa čo čudovať, že tieto dievčatá boli unavené rečami o HIV. Nachádzali sa uprostred diania, ale svet navôkol im hovoril, aby sa pozerali inam. Neustále popieranie AIDS v Južnej Afrike je prekvapujúce a mimoriadne záhadné. Treba ho konfrontovať. Prekonanie takéhoto zapierania, zdá sa, prinieslo ovocie v Ugande a možno bude dôležitým faktorom, ktorý bude mať najväčší vplyv na epidémiu inde v Afrike. Ľuďom sa páčia farebné, úprimné reklamy a basketbalové hry sponzorované organizáciou loveLife. Tieto programy však podporujú popieranie, ktoré predstavuje toľko prekážok v prevencii HIV. Realistickejší program prevencie AIDS by mal venovať väčšiu pozornosť skutočným okolnostiam života ľudí, ktoré sťažujú predchádzanie infekcii. Mal by byť úprimnejší, aj pokiaľ ide o skutočné dôsledky choroby na život. To však znamená riešiť niektoré veľmi bolestivé otázky, ktorým, ako sa zdá, sa juhoafrickí politici rozhodli vyhnúť. Počas svojej cesty po Afrike uplynulý rok som sa stretla s mnohými malými projektmi zameranými na AIDS, ktoré nedávno prišli o finančnú podporu alebo bojovali o pokračovanie aktivít. Poniektorí, ako napr. St. Charles Lwanga a Huyawa v severnej Tanzánii poskytovali starostlivosť pacientom trpiacim na AIDS a sirotám. Iní zas, ako WAMATA v Tanzánii, poskytovali poradenstvo pre ľudí s HIV; ďalší, ako napr. TAWOBEL, tiež v Tanzánii, pomáhali chudobným prostitútkam nachádzať nové spôsoby obživy. Je povzbudzujúce, že západné krajiny plánujú minúť v nasledujúcich rokoch niekoľko miliárd dolárov na boj proti AIDS v Afrike. Ako sa však minú tieto peniaze? Ich veľkú časť bude spravovať Globálny fond, Program HIV/AIDS Svetovej banky a niekoľkomiliardový plán boja proti AIDS prezidenta Georgea Busha. Problémom týchto programov a ďalších obrovských iniciatív pri riešení krízy AIDS v Afrike je, že na prerozdeľovaní financií sa často zúčastňujú tie vlády, ktoré majú veľmi malé skúsenosti s bojom proti AIDS. Navyše je veľmi ťažké riadiť také obrovské množstvo peňazí, pričom malé komunitné organizácie, ktoré potrebujú skôr niekoľko tisíc dolárov ako milióny (ako napr. mimovládne organizácie, ktoré mali veľké úspechy v Ugande alebo programy typu Inkanyezi v Orange Farm) sú často prehliadané v prospech priveľmi ambicióznych megaprojektov, ktorých efektívnosť sa neprejavila a ktorých východiská možno spochybniť. Je evidentné, že z pokusu Inkanyezi pomôcť ľuďom vyrovnať sa s realitou AIDS sa možno naučiť oveľa viac než z pokusov loveLife, ktoré vytvárajú nového konzumného muža a ženu pre Južnú Afriku. Z The New York Review of Book preložila Judita Takáčová
