Keď sa vedenia STV ujal nový ústredný riaditeľ Richard Rybníček, svojím prísľubom radikálne zreformovať skostnatenú verejnoprávnu televíziu si okamžite získal sympatie väčšiny slovenských občanov. Verejnosť akceptovala drastické zvýšenie koncesionárskych poplatkov i nevyhnutné prepúšťanie prebytočných zamestnancov. Sympatickou je aj snaha nového vedenia STV o zabezpečenie finančnej nezávislosti verejnoprávnej televízie od štátneho rozpočtu. Najnovšie kroky vedenia STV, ktoré súvisia s prípravou „malej novely“ príslušného zákona, však vzbudzujú pochybnosti, či sa reforma uberá správnym smerom. Návrh novely, ktorý už schválila aj vláda SR, predpokladá, že STV bude mať právo vyvíjať podnikateľské aktivity. Je prirodzené, že koncesionárske poplatky, najmä v takej malej krajine, ako je Slovensko, nemôžu byť jediným zdrojom príjmov verejnoprávnych médií. Na druhej strane aj komerčné aktivity subjektov, ktoré hospodária s verejnými prostriedkami, musia mať transparentný charakter. Vedenie STV však podľa svojho zástupcu pre vzťahy s verejnosťou Branislava Zahradníka plánuje zveriť dcérskym firmám aj také činnosti, akými sú napríklad predaj reklamného času na svojich frekvenciách či výber koncesionárskych poplatkov. Slovensko sa tak stane azda jedinou krajinou na svete, v ktorej bude verejné prostriedky spravovať komerčná firma. Bez ohľadu na subjektívne úmysly vedenia STV sa tak namiesto sprehľadnenia finančných tokov zvolí menej transparentné riešenie. Podobne avizované založenie komerčnej firmy, ktorá bude zabezpečovať predaj televíznej reklamy, pripomína časy spred roku 1998, keď sa v malom domčeku pod mrakodrapom na Starých Gruntoch usadila nenápadná firma IP Bratislava spol. s r.o., od januára 2001 vystupujúca pod značkou ARBO Media.net Slovakia, s.r.o. Hoci STV bola jedným z jej akcionárov, výsledkom jej činnosti bolo dovtedy nevídané „tunelovanie“ STV. Preto je žiaduce, aby STV, podobne ako iné organizácie, financované zo štátneho rozpočtu alebo z verejných prostriedkov, vyvíjala svoje prípadné podnikateľské aktivity transparentne. To znamená, že vo vlastnom mene, pod podmienkou pravidelného uskutočňovania auditu, dostupného verejnosti. Mimochodom, to isté musí platiť nielen pre STV, ale aj pre Slovenský rozhlas, vysoké školy či všetky ostatné štátne alebo verejné inštitúcie. S návrhom „malej novely“ zákona o STV vyslovili nesúhlas iba ministri „televíznej strany“, Aliancie nového občana (ANO), Rudolf Chmel a Rudolf Zajac. Bez ohľadu na ich možné, ale nikým nepotvrdené lobovanie v prospech súkromnej televízie Markíza, vyhlásenia R. Rybníčka, že „práca ministerstva kultúry voči STV začína zaváňať politikou ANO,“ nesvedčia o jeho proklamovanej vôli vrátiť diskusiu o riadení STV na odbornú úroveň. Ústredný riaditeľ STV totiž reagoval na výhrady ministra kultúry paušálnymi obvineniami na jeho adresu, no obavy z možného netransparentného nakladania s verejnými prostriedkami nerozptýlil. Otázka zabezpečenia verejnej kontroly hospodárenia STV zostáva naďalej otvorená. Keďže súčasný riaditeľ STV ani členovia vlády nedokážu dať na ňu vecnú odpoveď, na rad prídu poslanci NR SR. Bez adekvátnej a odbornej reakcie na výhrady ministra kultúry Chmela budú ďalšie kroky vedenia STV vzbudzovať oprávnené pochybnosti. Nárast náboženského vysielania i reakcia R. Rybníčka na vládnu kampaň za prijatie antidiskriminačného zákona vyvolávajú obavy z toho, že, podobne ako v minulosti, sa STV orientuje iba na časť slovenskej verejnosti, tentoraz na veriacich občanov či sympatizantov KDH. Vytváranie prostredia, ktoré môže v budúcnosti umožniť netransparentné využívanie verejných prostriedkov, zasa vracia STV do čias riaditeľovania Igora Kubiša, ako aj mnohých iných predchádzajúcich riaditeľov. Znamenalo by to ďalšiu premárnenú šancu na ozdravenie STV. Demonštratívne kroky, napr. vytiahnutie zhnitého filmu z televízneho archívu či rozhodnutie opustiť megalomanskú budovu v Mlynskej doline, by zostali iba ďalšími prázdnymi populistickými gestami, po ktorých zostalo všetko po starom. Alebo dokonca sa vrátilo ešte o pár rokov dozadu.
