Spomedzi rôznych ľudských nástrojov je tým najobdivuhodnejším nepochybne kniha. Ostatné sú predĺžením ľudského tela. Mikroskop a teleskop sú predĺžením zraku; telefón je predĺžením hlasu; potom máme pluh a meč, predĺženia ľudskej ruky. Ale kniha je niečo iné: je to predĺženie pamäti a fantázie. V Caesarovi a Kleopatre od Shawa sa píše o alexandrijskej knižnici, že je pamäťou ľudstva. Toto je kniha, a ešte aj viac – je fantáziou. Čím iným je naša minulosť než radom snov? Aký rozdiel môže byť medzi spomienkou na sny a spomienkou na minulosť? Toto je funkcia knihy. Raz som mal nápad napísať dejiny knihy. Nie z fyzického hľadiska. Knihy ma nezaujímajú fyzicky (najmä nie knihy bibliofilov; u nich sa obyčajne stráca zmysel pre mieru), ale rozličné hodnotenia, aké kniha zažila. Predbehol ma Spengler svojím Zánikom Západu; nachádzajú sa tam cenné stránky o knihe. Chcem sa držať toho, čo povedal Spengler, a doplniť to o osobné úvahy. V staroveku sa ľudia nepriznávali k nášmu kultu knihy – čo ma prekvapuje; knihu považovali za náhradu hovoreného slova. Často citovaná veta „Scripta manent verba volant“ neznamená, že by bolo hovorené slovo pominuteľné, ale že písané slovo je akosi trvácne a mŕtve. Oproti nemu má hovorené slovo čosi okrídlené, ľahké; „okrídlené a posvätné“, ako povedal Platón. Je zvláštne, že všetci veľkí majstri ľudstva boli ústnymi majstrami. Zobreme si prvý prípad: Pytagoras. Vieme, že Pytagoras úmyselne nepísal. Nepísal, lebo sa nechcel viazať na písané slovo. Pociťoval nepochybne čosi v zmysle „písmeno zabíja, ale duch oživuje“, ako bolo neskôr napísané v Biblii. Musel to cítiť; nechcel sa viazať na písané slovo; preto Aristoteles nikdy nehovorí o Pytagorovi, ale o pytagorejcoch. Napríklad nám hovorí, že pytagorejci sa priznávali k viere, k dogme večného návratu – toto učenie objavil s veľkým oneskorením Nietzsche. Je to myšlienka cyklického času, ktorú vyvrátil svätý Augustín vo svojom Božom štáte. Augustín používa peknú metaforu, keď vraví, že Kristov kríž nás vyslobodil z kruhovitého labyrintu stoikov. Myšlienku cyklického času napadli aj Hume, Blanqui a nespočetné množstvo ďalších. Pytagoras úmyslene nepísal; chcel, aby jeho myslenie žilo ďalej po jeho fyzickej smrti v duchu jeho žiakov. Tu sa dostáva do hry akési (neviem po grécky, preto sa to pokúsim povedať po latinsky) Magister dixit (Majster povedal). To neznamená, že by žiaci boli zviazaní, lebo „Majster povedal“; naopak, posilňuje to slobodu, s akou možno ďalej myslieť Majstrovu myšlienku. Nevieme, či založil učenie o cyklickom čase, no vieme, že jeho žiaci sa k nemu priznávali. Pytagoras umrie síce telesne, a prostredníctvom akejsi transmigrácie – to by sa mu páčilo – učeníci myslia a stále nanovo premýšľajú jeho myšlienky, a keď im vyčítajú, že vravia niečo nové, utiekajú sa k formulke: Majster povedal (Magister dixi). Ale jestvujú aj iné príklady. Máme úctyhodný príklad Platóna, ktorý vraví, že knihy sú ako zobrazenia (myslel pritom zrejme na sochy alebo maľby), o ktorých sa nazdávame, že žijú; ak sa ich však na niečo opýtame, neodpovedajú. Aby sa vyrovnal s touto mlčanlivosťou kníh, vymyslel platónsky dialóg. To znamená, že sa Platón zmnožuje do mnohých osôb: Sokrata, Gorgiasa a ďalších. Môžeme sa aj domnievať, že sa Platón chcel po Sokratovej smrti utešiť tým, že Sokrates žije ďalej. Pri každom probléme sa pýtal: čo by na to povedal Sokrates? Tak či onak vznikla nesmrteľnosť Sokrata, ktorý nezanechal nič napísané a rovnako bol ústnym majstrom. O Kristovi vieme, že len jediný raz napísal niekoľko slov, ktoré prijal piesok, aby ich znovu zotrel. Viac toho nenapísal, aspoň o tom nič nevieme. Aj Budha bol ústny majster; zostali nám jeho kázne. Potom máme vetu svätého Anselma: „Kniha v rukách nevedomého človeka je taká nebezpečná ako meč v rukách dieťaťa.“ Tak ľudia rozmýšľali o knihách. V celom Oriente ešte dodnes jestvuje predstava, že kniha nesmie prezrádzať tajomstvá; kniha má len pomôcť ich odhaliť. Napriek tomu, že neviem po hebrejsky, som si niečo preštudoval z Kabbaly a čítal som anglické a nemecké vydania knihy Zohar (Knihy slnečného lesku) a Sefer Jezira (Knihy stvorenia). Viem, že tieto knihy neboli napísané preto, aby im človek porozumel, ale aby ich vykladal. Sú myslené ako impulzy pre čitateľa, ktorý má sledovať myšlienky. Klasický starovek neoplýval naším rešpektom voči knihám, aj keď vieme, že Alexander Macedónsky si pod vankúšom schovával Iliadu a meč, zbraň je jedno i druhé. Pociťoval sa veľký obdiv voči Homérovi, no nepovažovali ho za posvätného autora v tom zmysle, v akom toto slovo používame my. Iliada a Odyssea sa nepokladali za posvätné texty; rešpektovali sa ako knihy, ale bolo ich možné napadnúť. Platón smel zo svojej republiky vyhnať básnikov a neupadol do podozrenia, že by bol kacírom. K týmto svedectvám ľudí staroveku proti knihe môžeme pridať aj veľmi zvláštne svedectvo pochádzajúce od Senecu. Medzi jeho epištolami adresovanými Luciliovi sa nachádza jedna, ktorá je nasmerovaná proti istému veľmi márnomyseľnému indivíduu; Seneca vraví, že tento človek vlastní knižnicu so sto knihami a kto – tak sa Seneca pýta – by mal čas prečítať sto kníh. Dnes vzbudzujú knižnice s mnohými zväzkami úctu. V antike jestvuje niečo, čo je pre nás ťažko pochopiteľné a nemožno to zosúladiť s naším kultom kníh. Kniha sa tu stále považuje za náhradu hovoreného slova, ale potom sa z Orientu vynorí nový pojem, ktorý bol klasickej antike úplne cudzí: pojem posvätnej knihy. Vyberiem dva príklady a začnem pritom s tým neskorším: s moslimami. Verili, že Korán predchádza Stvoreniu, že predchádza arabskému jazyku; je jedným z atribútov Boha, nie jeho dielom; je to také niečo ako Jeho milosrdenstvo alebo Jeho spravodlivosť. V Koráne sa veľmi tajomným spôsobom hovorí o Matke knihy. Matka knihy je v nebi napísaný exemplár Koránu. To by bol platónsky archetyp Koránu, napísaný a uchovávaný v nebi, atribút Boha a starší ako Stvorenie. To hlásajú muslimskí učenci. Potom existujú iné príklady, ktoré sú nám bližšie: Biblia, alebo presnejšie, Tóra alebo Pentateuch. Jestvuje názor, že tieto knihy nadiktoval Duch Svätý. Je to zvláštna vec: priraďovanie kníh rozličných autorov a období jednému jedinému duchu; ale v samotnej Biblii sa píše, že duch veje, kam sa mu zachce. Hebrejci prišli na myšlienku zhrnúť rozličné literárne diela z rozličných epoch a urobiť z nich jedinú knihu, ktorej názov je Tóra (po grécky Biblia). Všetky tieto knihy boli pripísané jedinému autorovi: Duchu Svätému. Bernarda Shawa sa raz spýtali, či verí, že Duch Svätý napísal Bibliu. Odpovedal: „Každú knihu, ktorú sa oplatí prečítať si znova, napísal Duch.“ To znamená, že kniha musí prekračovať autorove zámery. Autorov zámer je biedna ľudská vec, môže byť omylný, no kniha musí obsahovať viac. Don Quijotte je napríklad viac než satira na rytierske romány. Je to absolútny text, v ktorom náhoda nehrá absolútne nijakú úlohu. Skúsme porozmýšľať o dôsledkoch tejto myšlienky. Keď napríklad poviem: Tečúce vody, čisté ako krištáľ, stromy, na ktoré v nich hľadíte, zelená lúka a jej čerstvý tieň, – potom pozostávajú tieto tri verše z určitého počtu slabík. Autor to tak chcel, bol to jeho zámer. Ale čo je to v porovnaní s dielom, napísaným duchom, čo je to v porovnaní s myšlienkou božstva, ktoré sa skloní k literatúre a nadiktuje knihu. V takejto knihe nemôže byť nič náhodné, všetko musí mať svoje opodstatnenie, jednotlivé písmená musia mať svoje oprávnenie, musia byť zdôvodnené. Dalo by sa napríklad predpokladať, že začiatok Biblie, „Berešit baraelohim“, sa začína preto veľkým B, lebo toto písmeno zodpovedá benedikcii, teda požehnaniu. Ide o knihu, v ktorej nič nie je náhodné, absolútne nič. To nás zavedie ku Kabbale a k štúdiu písmen, ku knihe nadiktovanej božstvom, ktorá sa stane opakom toho, čo si ľudia mysleli o knihe v antike. Mysleli dosť neurčitým spôsobom o múze. „Spievaj, ó, múza, o hneve Achillovom,“ vraví Homér na začiatku Illiady. Tu zodpovedá múza inšpirácii. Ak však myslíme na ducha, potom máme na mysli čosi konkrétnejšie a silnejšie: na Boha, ktorý sa skláňa k literatúre; na Boha, ktorý píše knihu. V tejto knihe nie je nič náhodné: ani počet písmen, ani množstvo slabík každého verša, ani skutočnosť, že sa s písmenom hráme slovné hry alebo že mu pripisujeme číselné hodnoty. Všetko už bolo zvážené vopred. Druhá veľká myšlienka o knihe – opakujem to – je tá, že môže byť božím dielom. To azda skôr súvisí s tým, čo pociťujeme dnes, než s ideou, akú mali o knihe ľudia antiky; to znamená, že bola náhradou hovoreného slova. Potom viera v posvätnú knihu upadne a nahradí ju iná viera. Napríklad tá, že každú krajinu reprezentuje jedna kniha. Spomeňme si: moslimovia nazývali Izraelitov „národom knihy“; spomeňme si na slovo Heinricha Heineho o tomto národe, ktorého domovom bola kniha: „Biblia, Židia.“ Máme teda novú myšlienku: že každú krajinu má reprezentovať jedna kniha alebo v každom prípade autor, ktorý môže byť autorom mnohých kníh. Zvláštne je len – a ja si myslím, že doteraz si to ľudia nevšimli –, že krajiny si zvolili indivíduá, ktoré sa na ne zvlášť nepodobajú. Mali by sme si azda myslieť, že Anglicko si za svojho zástupcu zvolilo dr. Johnsona; ale nie, Anglicko si zvolilo Shakespeara, a Shakespeare je v istom zmysle najneanglickejším z anglických spisovateľov. Pre Anglicko je typický understatement, povedať menej, než je obsahom určitej veci. Shakespeare mal však sklon k preháňaniu v metaforách, a neprekvapilo by nás azda, keby bol Shakespeare napríklad Talianom alebo Židom. Iný príklad tvorí Nemecko; táto obdivuhodná krajina, tak ľahko inklinujúca k fanatizmu, si zvolí práve tolerantného muža, ktorý vôbec nie je fanatický a ktorému pojem otčiny veľa toho nehovorí; zvolí si Goetheho. Nemecko je reprezentované Goethem. Vo Francúzsku si nezvolili nijakého autora, ale prikláňajú sa k Hugovi. Samozrejme, že ho veľmi obdivujem, ale Hugo nie je nijaký typický Francúz. Vo Francúzsku je cudzincom; Hugo so svojimi veľkými gestami a zvolávacími metaforami nie je pre Francúzsko typický. Iným, ešte zvláštnejším prípadom je Španielsko. Španielsko by mohol zastupovať Lope, Calderón alebo Quevedo. Ale nie, reprezentuje ho Miguel de Cervantés. Cervantés je súčasníkom inkvizície, ale je tolerantný, je to muž, ktorý nezdieľa ani španielske cnosti, ani španielske neduhy. Je to, akoby každá krajina myslela, že ju musí zastupovať niekto, kto je od nej odlišný; človek, ktorý predstavuje tak trochu liek alebo protijed na chyby krajiny. Mohli sme si zvoliť Facunda od Sarmienta, ale nie; my s našimi bojovnými dejinami, našimi dejinami meča, sme si zvolili kroniku dezertéra, Martín Fierro, ktorá si zaslúži, aby bola zvolená ako kniha – ale ako môžno uveriť tomu, že by naše dejiny reprezentoval niekto, kto pri dobývaní púšte dezertoval? V každom prípade je to tak, akoby každá krajina pociťovala túto nevyhnutnosť. O knihe sa s veľkou brilantnosťou rozpisovali mnohí spisovatelia. Chcem tu na niektorých z nich poukázať. Najprv na Montaigna, ktorý jednu zo svojich esejí venoval knihe. V tejto eseji sa nachádza pamätihodná veta: „Nerobím nič bez radosti.“ Montaigne zaznamenáva, že pojem povinného čítania je nesprávny. Vraví, že keď v knihe natrafí na ťažký pasus, odloží ju, lebo čítanie považuje za podobu šťastia. Spomínam si, že sa pred mnohými rokmi uskutočnila anketa na tému podstaty maliarstva. Obrátili sa aj na moju sestru Norah, a ona odpovedala, že maliarstvo je umenie, ktoré sprostredkúva pomocou foriem a farieb radosť. Pre mňa je aj literatúra formou šťastia. Keď čítame niečo s ťažkosťou, znamená to, že autor zlyhal. Preto si myslím, že autor ako Joyce do veľkej miery zlyhal, lebo jeho dielo si vyžaduje vypätie síl. Kniha nesmie vyžadovať námahu, šťastie nesmie vyžadovať úmornosť. Myslím si, že Montaigne mal pravu. Neskôr vymenúva autorov, ktorí sa mu páčia. Spomína Vergília a vraví, že jeho Georgicu uprednostňuje pred Aeneis; ja uprednostňujem Aeneis, ale to nič neznamená. Montaigne rozpráva o knihách s vášňou, ale hovorí, že ak aj knihy znamenajú šťastie, aj tak znamenajú len nevýrazné potešenie. Emerson mu odporuje – ten napísal ďalšiu veľkú prácu o knihách. Vo svojej úvahe hovorí, že knižnica je istý druh magického kabinetu. V tomto kabinete sa zdržiavajú začarovaní najväčší duchovia, no čakajú na naše slovo, aby vystúpili z mĺkvoty. Knihu musíme otvoriť, potom sa prebudí. Vraví, že môžeme rátať so spoločnosťou najlepších hláv, aké vzišli z ľudského rodu, ale my vraj uprednostňujeme nepýtať sa ich priamo, ale čítať komentáre a kritiky. Dvadsať rokov som bol profesorom anglickej literatúry na Humanitnej fakulte univerzity v Buenos Aires. Svojim študentom som vždy hovoril, aby sa málo starali o bibliografie, aby nečítali kritiky, ale bezprostredne samotné knihy; azda budú málo rozumieť, ale vždy budú mať pôžitok, že počujú niečí hlas. Pre mňa je na autorovi najdôležitejšia intonácia, autorov hlas, ktorý vnímame. Časť svojho života som venoval literatúre a čítanie považujem za jednu z podôb šťastia; inou podobou menšieho šťastia je básnická tvorba alebo to, čo tvorbou nazývame: zmes zo zabúdania a spomínania si na to, čo sme čítali. Emerson súhlasí s Montaignom v tom, že máme čítať len to, čo nám spôsobuje radosť, že kniha by mala byť formou šťastia. Literatúre vďačíme za mnoho vecí. Pokúšal som sa viac vracať sa ku knihám ako čítať nové, myslím si, že vracanie sa k prečítanému je dôležitejšie než čítanie – odhliadnuc od toho, že treba čítať, aby sa mal človek k čomu vrátiť. Pestujem tento kult knihy. Azda to hovorím tak, že to znie pateticky, ale nechcel by som, aby to tak vyznievalo; želal by som si, aby to znelo ako dôverná informácia, ktorú dávam každému z vás; nie všetkým, ale každému jednotlivo, lebo „všetci“ je abstrakcia, a „každý jednotlivo“ je skutočné. Hrám sa ďalej, akoby som nebol slepý, ešte stále si kupujem knihy, ešte stále zapĺňam svoj dom knihami. Nedávno mi darovali vydanie Brockhausovej encyklopédie z roku 1966. Pociťoval som prítomnosť týchto kníh vo svojom dome, pociťoval som ich ako istý druh šťastia. Bolo tam tých dvadsať zväzkov s písmenom v švabachu, ktoré som si nemohol prečítať, s mapami a rytinami, ktoré nevidím; a napriek tomu, tá kniha tu bola. Pociťoval som akési priateľské priťahovanie. Myslím, že kniha je jednou z možností šťastia, akú majú ľudia. Hovorí sa o miznutí knihy; ja to považujem za nemožné. Azda niekto povie: aký rozdiel už môže byť medzi knihou, časopisom alebo platňou? Rozdiel je v tom, že časopis človek číta, aby naň zabudol, a aj platňu počúvame, aby sme zabudli; tieto procesy sú mechanické, a preto povrchné. Kniha sa číta na to, aby si ju človek udržal v pamäti. Pojem posvätnej knihy, Koránu alebo Biblie či Véd – v ktorých sa možno takisto dočítať, že svet stvorili Védy – je azda zastaraný, no kniha ešte stále disponuje určitou posvätnosťou, a my sa musíme usilovať o to, aby sa nestratila. Vziať knihu do ruky a otvoriť ju znamená možnosť estetického zážitku. Čím sú slová, zapísané v knihe? Čím sú tieto mŕtve symboly? Absolútne ničím. Čím je kniha, keď ju neotvoríme? Je to jednoducho kubus z papiera a kože, s listami; ale keď ju čítame, stane sa niečo zvláštne, zakaždým sa zmení. Heraklit povedal (opakoval som to príliš často), že nikto nevstúpi dvakrát do tej istej rieky. Nikto nevstúpi dvakrát do tej istej rieky, lebo vody sa menia, ale najstrašnejšie je, že my sami nie sme menej tekutí ako rieka. Zakaždým, keď čítame nejakú knihu, sa táto kniha mení a to, ako sa slová na seba vzťahujú, je vždy iné. Okrem toho sú knihy zaťažené minulosťou. Hovoril som proti kritike a teraz si budem protirečiť (ale čo to znamená, keď si protirečím?). Hamlet nie je presne tým istým Hamletom, ktorého napísal Shakespeare začiatkom sedemnásteho storočia, je to Hamlet Coleridgov, Goetheho a Bradleyho. Hamlet sa znovuzrodil. To isté sa deje s Quijottom, to isté s Lugonesom a Martínezom Estradom, a rovnaký nie je nikdy ani Martín Fierro. Čitatelia postupne knihu obohacovali. Keď čítame starú knihu, je to, akoby sme čítali celý čas, ktorý uplynul odo dňa jej napísania. Preto sa patrí udržiavať kult knihy. Kniha môže byť plná opráv, môžeme mať iný názor ako autor, ale kniha prináša ešte stále niečo posvätné, niečo božské; nie v zmysle poverčivosti, ale v tom zmysle, že si v nej želáme nájsť šťastie alebo múdrosť. To je všetko, čo som vám dnes chcel povedať. 1979
