Levočský vydavateľ Modrý Peter (Peter Milčák) priniesol nedávno vo výbere a edičnom spracovaní Juraja Briškára súbor článkov a interview prešovského literárneho vedca a prozaika Stanislava Rakúsa (1940), autora a intelektuála, ktorého tichý, no zároveň výrazný hlas komentuje a spoluvytvára našu kultúrnu skutočnosť už vyše štvrťstoročia. Sotva stostranová knižka nazvaná Z rozprávaní, úvah a rozhovorov tvorí výber z približne 150 autorových publicistických textov uverejnených v posledných desaťročiach, so zreteľom najmä na vyjadrenia z deväťdesiatych rokov – výnimku predstavuje len jedno interview z roku 1980. Tento útly výber sa oplatí vziať do rúk z viacerých dôvodov. Po prvé, dokumentuje tok Rakúsovho myslenia v období radikálnych spoločenských zmien, a v tom aj zmien v akademickej oblasti. Tento tok je pokojný, priamy a čistý; svedčí o intelektuálnej vyváženosti i silnom občianskom vedomí tejto osobnosti v časoch, ktoré mnohých jeho kolegov (či už literárnych vedcov alebo literátov) viedli cez meandre pochybností či starých alebo nových predsudkov. Po druhé, dobre odzrkadľuje duchovný stav regiónu; nezabúdajme, že S. Rakús je dodnes takpovediac „duchovným otcom“ celej plejády akademikov mladšej generácie, ktorých pôsobenie presahuje tak univerzitnú sféru, ako aj hranice regiónu – nielen východného Slovenska ale aj Slovenska, vôbec: spomeňme len rusistické aktivity V. Kupku, polonofilskú orientáciu Mariána Milčáka alebo Petrovo Milčákovo napojenie na anglofónnu oblasť. A po tretie, Rakúsova kniha môže byť rukoväťou triezveho a principiálneho prístupu nielen k spoločenskej, ale aj literárnej skutočnosti – v časoch, keď sa vo vede redukujú a zároveň fundamentalizujú funkcie literatúry, obracia tento autor pohľad okrem iného aj na hodnotovú a etickú stránku písaného slova ako integrálnej súčasti širšej ľudskej kultúry. Tieto prvky – konštantnosť prístupu, potencia regiónu a viera v kultúrnosť tradovanú i vytváranú slovom – niekedy osve, inokedy spoločne, no vždy doslova presakujú z každej Rakúsovej repliky. Ak vo veľkej úvahe Mesto výhľadu píše o Košiciach ako o meste svojej voľby, neubránime sa myšlienke, že Rakús disponuje neochvejnou vierou v kumulatívnosť histórie. Tá však nie je v nijakom prípade naivne optimistická, lebo azda najnázornejším dejiskom vrstvenia (kultúrnych) dejín Košíc sú preňho cintoríny (kto čítal jeho prózu Temporálne poznámky z roku 1993, spomenie si na pasus, v ktorom opísal jeden z košických verejných cintorínov). Je v tom určité „memento mori“, ale bez barokovej opulentnosti či rozkladnej nostalgie konca storočia – skôr v ňom cítiť vitálne napätie, temperované trpezlivosťou (literárneho) historika. To isté platí pre vstupnú úvahu nazvanú Predkovia, pri ktorej nadobúdame pocit prirodzeného zvládnutia rodinnej histórie – tá je v kontraste k autorovej vlastnej mobilite, tak fyzickej aj intelektuálnej. V mnohých rozhovoroch, ktoré S. Rakús poskytol v deväťdesiatych rokoch, sa kulantne i korektne vyhýba protikladu medzi vlastnou umeleckou tvorbou a literárnovednou reflexiou. Tento protiklad preňho nejestvuje v podobe konfliktu, jedno i druhé predstavuje spojité nádoby, harmóniu: nie však prestabilizovanú, ale kultúrnou prácou vždy nanovo získavanú citlivosťou a empatiou. Hutne to vyjadril v rozhovore s Vladom Puchalom ako „mnohoznačnú presnosť“ (Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou je aj názov jeho vedeckej práce z roku 1993); slovom, literatúra i literárna veda musia vedieť udržať mnohoznačnosť sveta, a musia ju zároveň vyjadriť presne. Je to jeden z produktívnych paradoxov európskeho myslenia, ktorým sa S. Rakús približuje k videniu sveta tých autorov, čo majú skúsenosť s písaním literatúry i jej odbornou reflexiou – za všetkých tu spomeňme len U. Eca či I. Calvina. Azda najvýraznejšie sa však prednosti tohto myslenia prejavujú tam, kde príkro kontrastujú s jednoznačne zahmlievajúcimi, nepresnými otázkami (rozhovor Najhlbšie je svedomie, ktorý s autorom urobil roku 1980 novinár J. Kamenistý). S. Rakús je ako verejná osobnosť predovšetkým vysokoškolský pedagóg, vedecký pracovník a prozaik; knižka Z rozprávaní, úvah a rozhovorov ho čitateľom približuje ako intelektuála, ktorý sa k svetu, k literatúre i k svojej práci nebojí postaviť aj bezprostrednejšie a pozrieť sa na ňu s ušľachtilým nadhľadom. Nechýba mu ani schopnosť vznešeného humoru a sebairónie (napr. v úvahe Z pracovného stola), hoci, a v tom je jedna zo zvláštností jeho nadhľadu, nič mu nie je väčšmi cudzie než irónia obrátená proti druhým, negácia, útek vpred, pátos zovšeobecnenia, slovom všetko to, k čomu sa hlási voltairovský typ intelektuála. Vzácna trpezlivosť (nie odovzdanosť), tiché trvanie na hodnotách sugeruje nepolemického, no zároveň zásadového vzdelanca i tvorcu; uprostred lamentácií nad úpadkom knižnej kultúry a literárnej vzdelanosti zaznieva Rakúsov hlas bez sebavyzdvihovania, no tak trochu z povznesenej výšky. Napríklad keď hovorí, že „komorný príjem literatúry, mizivé percento jej čitateľov v populácii (…) sa mi zdá prirodzené a normálne“. Podobných replík, ktoré smerujú proti mainstreamu, nájdeme mnoho najmä v rozhovoroch. Tieto repliky svedčia – podobne ako ich autor s celkom svojho prozaického i vedeckého diela – o silnom kultúrnom zázemí, vytváranom vždy kvalitou, nie množstvom.
