Kde inde by sa mala odstrániť diskriminácia akéhokoľvek druhu, ak nie práve v spoločenstvách viery na biblickom základe? Veď v centre kresťanského ohlasovania stojí rovnosť všetkých. Ježiš dal svojim prívržencom skúsenostné porozumenie rovnosti žien a mužov. Ženy sa nachádzali aj v tej najužšej skupinke jeho nasledovníkov. Komunikoval dokonca so ženami v inovereckom prostredí či s hriešnou povesťou. Radikalizmus ohlasovania lásky ku všetkým ľuďom sa tak z dobového hľadiska nevyhnutne prejavil ako liberalizmus, keďže Ježiš neuprednostňoval Zákon, ale človeka. Vo včasnom kresťanstve sa zjavili rozmanité polemiky s pozadím spoločenských akcentov. Išlo v nich napr. o rovnosť kresťanov židovského a pohanského pôvodu, o (ne)dôležitosť pôvodu podľa krstu od toho či onoho apoštola, ale aj o rovnosť žien s mužmi. Tieto trendy mali pozitívny vývin. Súzvuk včasných kresťanov nepriamo posilnili aj etapy prenasledovania kresťanov. Výrazné zmeny nastali po tom, čo kresťanstvo dostalo náboženskú slobodu (313) a bolo vyhlásené za štátne náboženstvo. Štruktúra cirkevného organizmu čoraz väčšmi kopírovala štát, oproti laikom sa vyhranila trieda klerikov, pričom klérus sa hierarchizoval a patriarchalizoval. Žena bola zo štruktúr vypudená na perifériu. Postupne ustaľujúci teologický systém hľadal na to odôvodnenie v biblických textoch. Pápež Sirícius (384 až 399) interpretoval pád prvého človeka v raji ako sexuálny prečin, z čoho mu vyšlo, že spojenie so ženou znamená pre kňaza pošpinenie. Sixtus V. (1585 – 1590) dal vyhnať ženy z vatikánskych divadiel a nahradiť ich kastrátmi… Žena v cirkvi, to je dnes – ako píše evanjelický teológ Dan Drapál – kontroverzná téma. Nie je medzi nami ani muž, ani žena Reakčne ladení teológovia sa pridŕžajú mienky, že ustanovenie kňazskej služby iba pre mužov je výsledkom iure divino. A božské právo človek zmeniť nemôže… Tak to stojí v Biblii. Manipuláciou s biblickými citátmi vznikli viaceré mýty. Ich pseudoteologické aplikácie do praxe spôsobili nespočitateľnému množstvu individuálnych osôb slzy, utrpenie, diskreditáciu, ba aj smrť. A to sem nepatria len ženy upálené ako čarodejnice. Podľa starého rabínskeho výkladu biblickej správy o najmladšom Noemovom synovi Chamovi sa tento syn prehrešil, keď videl nahotu svojho otca, následkom čoho mu vraj sčernela koža. Tak vznikla čierna rasa. Výklad prevzali kresťania a bol na svete nový mýtus – i segregácia černochov. V kresťanskej Európe sa až do 18. storočia držalo presvedčenie o nadradenosti bielej rasy. Podobne aj iracionálny odpor voči Židom sa stáročiami živil z názoru, podľa ktorého sú Židia „bohovrahovia“. Biblická spomienka na prírodnú katastrofu miest Pentapolisu v okolí Mŕtveho mora, pri ktorej sa vznietili asfaltové a naftové ložiská spolu s tryskajúcim zemným plynom, poskytla fundamentalistickým výkladom príčinu na diskrimináciu podľa sexuálnej orientácie. Spomínaný teológ D. Drápal však vidí vývoj optimisticky: „Najprv vo svete začali ženy nosiť nohavice – o generáciu neskôr sa to stalo prijateľné aj v cirkvi. Potom sa vo svete začali nosiť minisukne – neskôr to prestalo prekážať aj v cirkvi. Svet začal bojovať za práva homosexuálov – teraz za ne bojujú aj daktoré cirkvi.“ (s. 6). Menejcennosť ženy v biblickom kontexte sa usiluje vysvetliť tak, že ju „objektivizuje“ klasickými citátmi z Biblie, pričom sa pokúša vysvetliť, či skôr vyvrátiť ich diskriminačný význam. Jeho výklady však majú konvenčné hranice, ako to vidieť napr. z komentára o povinnom nosení závoja na hlavách žien, čo je výrazom podriadenosti ženy mužovi. Miestami skĺza do celkom vkusovej, takmer zabávačskej polohy: „Dosť mi prekážalo, keď som sa niekedy stretol so ženou, ktorá mala na hlave obrovský turban, čím chcela vyjadriť, že je svojmu mužovi podriadená…“ (s. 32) Autor občas dokonca kontraproduktívne prekvapuje: „Skutočne neverím, že muži v zbore sú dajako nadradení ženám. Verím ale tomu, že muž je autoritou vo svojom manželstve a v rodine.“ Alebo: „Chrbtica nie je živé telo, ale živé telo nemôže existovať bez chrbtice. Aby v rodine nevládol chaos, zveril Boh mužovi autoritu.“ (s.49) Príležitostné výpovede apoštola Pavla „žena nech v zhromaždení mlčí“ a „ nech je podriadená mužovi“ predsa len nepustili autora ďalej ako do predsiene „mužovej autority“. V integrovanej spoločnosti je aktuálny skôr iný výrok toho istého apoštola Pavla: „Už nie je medzi nami ani muž, ani žena…“ Žena – výzva pre cirkev Občianska spoločnosť má pred cirkvou náskok v presadzovaní práv ženy. Klerikálna štruktúra cirkvi je v zajatí mužského zmýšľania, hoci treba uznať, že mnohé cirkvi už uvoľnili priestor ženám aj pre kňazskú službu. Prvý revolučný krok v tomto smere urobila luteránska cirkev vo Švédsku v roku 1958. Prirodzenou reakciou na nezdravú mužskú hegemóniu v riadení cirkevného života je feministická teológia. Muž by pravdepodobne dobrovoľne nikdy nešiel do dôsledkov napr. v rozbíjaní jednostranných sexistických predstáv vo vierouke, či v zobrazovaní božstva ženskými princípmi vo výtvarnom umení. Novou výzvou pre konzervatívne cirkvi (paradoxne) je humánne zmýšľajúca občianska spoločnosť zvonka a feministická teológia znútra cirkvi. Nadovšetko však duša ženy. Nové rozhodnutie – nová vitalita Jednotlivé cirkvi reagujú na otázku kňazstva žien rozmanito. V katolíckom prostredí má zatiaľ nedocenený význam počin Dr. Felixa Marie Davídka, biskupa žijúceho za totality v Brne. Po návrate z väzenia tajne pracoval na rozvoji cirkvi v Česko – Slovensku. Nešlo mu o fatálne udržiavanie inštitúcie. Tú „udržiaval“ štát v spolupráci s tzv. mierovým hnutím. V komunite Koinótes, ktorú riadil, sa už v sedemdesiatych rokoch otvorene hovorilo o kňazstve ženy. Tajný koncil miestnych cirkví napokon rozhodol udeliť žene sviatostné kňazstvo. Nešlo tu pritom výlučne len o číre naplnenie práva žien z hľadiska rovnosti. Popri zdobrovoľnení celibátu kňazstvo ženy bolo prísľubom, že sa podstatne preštruktúruje katolícke kňazstvo. Ženy v kňazskej službe mohli vniesť do cirkvi novú vitalitu, pričom by sa vyriešil nedostatok kňazov. Prvé ženy už boli vysvätené Prvou ženou, ktorá prijala kňazské svätenie (1970), bola Ludmila Javorová. Až do smrti biskupa F. M. Davídka (1988) pôsobila ako jeho generálna vikárka. Postupne boli vysvätené viaceré ženy, mnohé z nich zo Slovenska. Úspech dejinného významu? Po prevrate bola táto vetva vatikánskymi úradmi odstavená na vedľajšiu koľaj. Na Slovensku bol cirkevný život v deväťdesiatych rokoch stigmatizovaný skôr nostalgickými návratmi do medzivojnového obdobia. Ani pomyslenie budovať nové! Pravda, okrem nových kostolov. Lenže cirkev nepotrebuje len nové kostoly… Progresívna davídkovská teológia a vízia modernej cirkvi bola celkom utlmená, Davídkova činnosť spochybňovaná. Muži, tajne vysvätení na kňazov a biskupov, sa museli podrobiť novým, tzv. podmienečným vysviackam, ak chceli pôsobiť v pastorácii. Tým činom boli vysvätené ženy úplne odstavené. V českom prostredí vyšlo o problematike aspoň niekoľko publikácií. Na Slovensku sa hladina vôd zavrela. Bezohľadný úradnícky cynizmus vyhlásil ordinácie žien za neplatné, hoci do právneho kódexu a katechizmu sa klauzula „len pre mužov“ dostala až po ich uskutočnení. Principiálne dogmatické chápanie kňazstva ako znaku na duši vyvoláva otázku: Nemá vari žena dušu? Zrelosť sa rodí aj v osamotení Otázka ženského kňazstva sa do porevolučných dejepisov podzemnej cirkvi nedostáva. Na Slovensku akoby aj tu zavládol démon súhlasu s tradicionalizmom a konformizmom. Príbeh prvej rímskokatolíckej kňazky z Brna „v očiach tohto sveta“ takmer zanikol. Nikto sa nespytoval, čo prežíva, nikto neponúkol realizáciu charizmy… Napokon, možno aj tak dobre. Veď ženy, prednedávnom vysvätené na lodi v Rakúsku, síce boli oslovené, lež – exkomunikáciou! Záujem o dejiny kňazstva žien v niekdajšej ČSSR prejavila rehoľná sestra a profesorka katolíckej teológie Miriam Therese Winterová, ktorá po nekonečných rozhovoroch napísala knihu s autentickými výpoveďami L. Javorovej. Kniha vyšla v Amerike, ale žiadaná bola aj v Európe. Medzitým vyšiel český preklad. Z bezodných hlbín kňazskej duše L. Javorovej prýšti vyznanie viery v cirkev budúcnosti. V cirkev príťažlivú nie pompéznym triumfalizmom či naaranžovaným folklorizmom. V cirkev solidárnu s človekom. V knihe sa zrkadlí existenciálna nádej rozprávačkinho subjektu, prevyšujúca mnohé kríže, ktoré L. Javorová prežila po zverejnení od čias zamatovej revolúcie: „Je to hrozný pocit, keď vidíte, že všetci sa obracajú proti vám, že na vás ukazujú prstom ako na kacíra… Kolovali o mne nepravdivé ohovárania, každý ma odmietal… Ale zrelosť sa rodí aj z pocitu osamotenia, keď dokážete byť verný svojmu povolaniu…“ (s. 173) Texty spomínané v tomto článku DRÁPAL, D.: Emancipace žen v cíkvi? Návrat domů, Praha 2003, 117 strán, 205 Sk WINTEROVÁ, M. T.: Z hlubin bezedných. Příběh Ludmily Javorové vysvěcené na římskokatolického kněze. Cesta, Brno 2003. 259 strán, 218 Kč WINTER, M. T.: Out of the depths: the story of Ludmila Javorova, ordained Roman Catholic priest. A Crossroad Book. New York 2001. PAVLOVIČ, J.: Teologické dôvody biskupa F. M. Davídka na kňazskú vysviacku ženy. In: Teologický sborník, Roč. VIII, č. 4, Brno 2002.
