Metódy nepriateľa?

Pri príležitosti výročia 11. septembra je načase povedať nahlas, že obeťami boja proti terorizmu sa pričasto stávajú slušní občania. Už viac ako rok je tridsaťročný afganský taxikár Wazir Mohammad väznený na americkej vojenskej námornej základni v Guantanámskom zálive. Wazir nebol oficiálne obvinený, nikdy nebol proti nemu vedený nijaký súd. Rovnako ako stovky ďalších zadržiavaných za celý ten čas ani len nevidel právnika. Možno je nevinný a možno je terorista. Jediným istým faktom zatiaľ je, že jeho syn, ktorý sa medzitým narodil, nevie, prečo nemá pri sebe otca a dokonca ani to, či vôbec niekto skúma, čo jeho otec skutočne spáchal. Jeho matka, Wazirova manželka, sa usiluje čeliť tlaku okolia. Odkedy sa stala ženou „teroristu“, častejšie si poplače. Nik jej nechce o manželovi poskytnúť bližšie informácie, hoci vie, že podľa zákona má na ne právo. Je bezmocná. Wazira uväznili miestni Afganci. Stalo sa to v polovici roka 2002, keď sa išiel na kontrolné stanovište v Gardez spýtať, prečo zatkli jeho priateľa, tiež taxikára. Situácia spred niekoľkých dní sa však zopakovala. Rovnako ako jeho priateľ skončil spútaný v americkom väzení. Niekomu sa totiž zazdalo, že je členom al-Káidy alebo Talibanu. Potom ho previezli na Guantanámo. Jeho priateľa už medzičasom odtiaľ prepustili. Oficiálne ho neobvinili, ale ani neodškodnili za svojvoľné uväznenie. Je opodstatnené, že do médií sa dostávajú smútiaci pozostalí po obetiach útokov v USA. V utorok sme si posledným oficiálnym pohrebom pripomenuli statočnosť amerických hasičov. Ľudia ako Wazir a jeho plačúca žena sa na stránky novín dostanú iba zriedka. Sú pritom obeťami tragédií, ktoré nepáchajú teroristi, ale uznávané vlády alebo nimi zamestnávaní laxní úradníci. *** Počas dvoch rokov „boja proti terorizmu“ sme nedokázali terorizmus ani len jasne, na medzinárodnej úrovni, definovať. V niektorých krajinách sa výrazom „terorizmus“ začali označovať všetky násilné útoky na civilistov – od únosov pasažierov lietadiel, samovražedných bombových útokov na ulici, či nastražených výbušnín na diskotékach, alebo v autách. Za teroristov sú označované takmer všetky, násilné i nenásilné, skupiny so separatistickými snahami. Za boj proti čečenskému terorizmu sa potichu skrylo aj masové vraždenie páchané ruskými štátnymi jednotkami. V súčasnosti možno za „teroristickú“ označiť hocijakú ozbrojenú skupinu, ktorá bojuje na druhej strane. Najefektívnejšie sa to darí vládam v krajinách, v ktorých zúri ozbrojený konflikt. V Kolumbii vládne jednotky priamo na ulici, na ceste do práce, strieľajú ľudí zamestnaných v organizáciách brániacich obete porušovania ľudských práv. Pred tým, ako ich zavraždia, nezabudnú však vysloviť obvinenie z členstva v teroristickej skupine. Každá chudobnejšia či závislejšia krajina si dovolí o to viac, o čo markantnejšie v boji proti terorizmu porušujú ľudské práva USA. O zadržiavaných bez súdu a v nehumánnych podmienkach na Guantanámo sa šepká už dávnejšie. Jedenásty september je pre americkú vládu ideálnou príležitosťou, aby začala konať. V rozpútanom boji proti terorizmu začal diktovať strach. Zbavujeme sa ho nezákonným eliminovaním všetkých potenciálnych vinníkov. Seriózne analýzy miestnych pomerov, zatýkanie a väznenie podľa legislatívy, efektívne a okamžité vyšetrovanie, ktoré dlhými prieťahmi neničí dôkazy, ustúpili do pozadia. Takmer ihneď po 11. septembri začali vlády narýchlo prijímať nové zákony a neprekážalo im, že tým jasne porušujú platnú domácu a medzinárodnú legislatívu. Dva roky trvalo, kým 4. septembra vyzval Európsky parlament vlády, aby pri boji s terorizmom dodržiavali pravidlá zákonov, rešpektovali ľudské práva a občianske slobody. *** Vlani si na boj proti terorizmu pýtala Čína medzinárodnú podporu. Vyhlásila, že v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-tiang sú „etnickí separatisti prepojení s medzinárodným terorizmom“. Čínska vláda vôbec zneužíva subjektívny meter posudzovania „terorizmu“ na zadržiavanie širokej škály ľudí, ktorí väčšinou nespáchali nič, iba praktizovali svoje náboženstvo alebo chránili svoju kultúru. Mnohí ľudia boli uväznení na dlhý čas, ďalší boli popravení. Islamský klérus bol podrobený dôkladným previerkam a politickému vzdelávaniu. Vláda sa zameriava na všetky potenciálne disidentské a opozičné aktivity, vrátane pokojného vyjadrovania názorov prostredníctvom básní, piesne, kníh, pamfletov, listov, alebo internetu. Od septembrových udalostí americký imigračný a naturalizačný úrad zadržal stovky ľudí, predovšetkým Pakistancov, Egypťanov, Jordáncov či obyvateľov Saudskej Arábie. Mnohé skutočnosti o zatknutí a zadržiavaní sú tajné. Podľa správ, ktoré na verejnosť prenikli, mnohé osoby čakajú týždne až mesiace, kým FBI prešetrí ich prípady. Najčastejším dôvodom zadržania je pritom iba pôvod z moslimských krajín, z oblasti Blízkeho východu, alebo neplatné víza. Zadržiavaní na Guantanáme mali byť po skončení vojny v Afganistane prepustení alebo obvinení a súdení. Podľa USA sú väznení v súvislosti s vojnou proti al-Káide, čo v praxi znamená, že nikto nevie, kedy sa táto vojna skončí. Mnohí väznení nie sú skontaktovaní ani len s právnikom a nemajú nijakú nádej ani na súdenie ako vojnoví zajatci, ani byť obvinení podľa zákona zo spáchania konkrétneho trestného činu. Vo Veľkej Británii stačí, aby bola osoba podozrivá z ohrozenia štátnej bezpečnosti alebo kontaktu na teroristov a môže byť zadržaná na pätnásť a viac mesiacov. Ak sa preukáže jej spojenie s teroristami, je súdená, ak je nevinná, nič to, veď ju po niekoľkých mesiacoch prepustia. Ešte zraniteľnejší sú občania v Egypte, kde vláda jasne zneužíva vojnu proti terorizmu na zbavovanie sa politického disentu. Indická vláda ako prevenciu pred terorizmom povoľuje výnimku – pred súdom možno využiť priznanie, ktoré polícia získa pri vypočúvaní. To, že iba zriedkakedy sa policajné vyšetrovanie v Indii zaobíde bez hrubého mučenia, sa už v zákone na prevenciu pred terorizmom nepíše. *** Je veľmi ťažké súdiť niekoho za terorizmus, ktorý je definovaný iba veľmi vágne. Umožňuje to široké pole pôsobnosti nielen obžalobe, ale aj obhajobe. Na druhej strane treba pripomenúť, že existuje mnoho domácich a medzinárodných ustanovení legislatívy, ktoré v každej krajine dovoľujú účinne stíhať tých, ktorí využívajú násilie na presadzovanie svojich mocenských záujmov. Pri príležitosti 11. septembra by sme si nemali spomenúť iba na obete teroristov, ale aj pospytovať svedomie. Neprinútili náhodou teroristi naše vlády, aby sa začali správať podobne? S akými výsledkami a akými prostriedkami bojujeme proti terorizmu?