Nielen o pannách a starcoch

Markíz de Sade v eseji o pôvode románu vyslovil myšlienku, spadajúcu do kategórie, ktorú Italo Calvino nazval „ortego-gassetovskou“: po jej prečítaní oceníme jej výstižnosť i jasnozrivosť, no zároveň máme pocit, že ňou autor zhrnul a opísal nejakú skutočnosť, ktorá tu vždy bola a nepovedal nič objavné. Sadova „neobjavná“ myšlienka znie: „Človeka ovládajú dve slabosti, ktoré sú podstatou jeho jestvovania a ktoré ho vystihujú. Vždy a stále sa musí modliť, vždy a ustavične musí milovať. To je základ každého románu.“ Každý – aj existencialistický či nový – román teda pracuje s dvoma axiómami, s láskou a s transcendentnom; s láskou, s citom, ktorým sa človek usiluje prekonať strach z ničoty a dať jestvovaniu zmysel, a s transcendentnom, tým, čo presahuje tento svet a dáva láske zmysel i sublimovanú podstatu. Na tejto „neobjavnej“ myšlienke je postavená aj najnovšia Vaculíkova kniha. Definícia, ktorá sa v Sadovej tvorbe premietla do cnosti a neresti, sa v jeho knihe stelesňuje do hľadania lásky, transcendentna a napätia medzi oboma pólmi. Tu by sme sa mohli zastaviť a dať bodku, lebo to je azda najvýstižnejšie, no zároveň najzjednodušujúcejšie zhrnutie celej knižky. Ak hovoríme o knižke a nie o románe, má to opodstatnenie, i keď do románového žánru kritika v 20. storočí pozaraďovala už naozaj všetko. Kniha s poditulom „výběr z většího nálezu“ totiž pozostáva z fragmentov rôzneho druhu: z listov, denníkových záznamov, a toho, čo by sa trocha školometsky dalo označiť za „samotný prozaický text“, za „klasickú“ fikciu. I tá však nemá všetky znaky klasickosti, lebo autor v rozpätí jedného odstavca bežne prechádza z rozprávania v prvej do rozprávania v tretej osobe. To všetko prispieva k potlačeniu „románovosti“ a k vytvoreniu veľmi realistického dojmu. Okrem toho ide o Vaculíkovu typickú črtu: dať do knižky všetko, svoje milenky, lásky, deti, bolesť, vlastnú kožu (František zakladá dievčaťu s príznačným menom Kristína „spis“, presne taký, ako založil svojej predchádzajúcej partnerke Milej). Šťastný, nerovný vzťah Vráťme sa k spomínanej bodke: napísať sa len tak jednoducho nedá, lebo tá kniha sa zjednodušujúcej, „výstižnej“ a vhodnej interpretácii vzpiera. Príbeh, ako hovorí sám autor na prebale knihy, je najprv „bežne pekný“, no ani on sa tu nevyhýba istej schematickosti (dá sa jej vyhnúť na záložke?): mladá 18-ročná Kristína si vyberie ako prvú lásku starého muža, 65-ročného Františka. Dôvody sú podľa rozprávača klasické – mladé ženy vyhľadávajú postavu zlučujúcu radosť z otca s túžbou po dospelom mužovi (je príznačné, že Kristína sa občas v texte objaví pod menom Dcera). František má navyše „terciálny“ pohlavný znak – je spisovateľ, čo ženy zrejme priťahuje viac. Je evidentné, že tento nerovný vzťah má v sebe zakódované dva nezameniteľné typy rolí: na jednej strane tá, ktorá je čistým, dosiaľ nepopísaným listom papiera, tá, čo nič nevie (aj keď je na svoj vek – pokiaľ ide o jej inteligenciu – príliš vyspelá a sčítaná; napokon, to je pre príbeh veľmi potrebná črta, veď nemôže ísť o bezstarostnú adolescentku, ktorá by si neprečítala nič z českej literatúry… na stole má Bibliu, Šiktanca, Kolářa, Vaculíka a Kunderu; na literárnom seminári analyzuje Český snář), na druhej strane stojí – alebo občas máme pocit, že sa vysoko nad ňou vznáša – František-spisovateľ, ten, ktorý toho napísal mnoho, aj v prenesenom zmysle, v akom sme toto sloveso použili vyššie. V momente rozprávania je mužom troch žien: má manželku Katarínu, s ktorou má dospelé deti a priateľský vzťah; milenku či partnerku Milú (protagonistka jednej z predošlých Vaculíkových kníh – Jak se dělá chlapec), s ktorou má dve malé deti a prežíva krízu, tlačiacu vzťah k rozchodu; a nakoniec Kristínu, tú sexuálne nevedomú pannu bez predsudkov a studu, absolútne prijímajúcu a dávajúcu – slovom, atavistický sen muža. Kto by považoval Františka za akéhosi donchuana, smiešne sa naparujúceho a chváliaceho sa svojou mužnosťou, mýlil by sa (hoci nie je nevinné, ak sa nechce zriecť ani jednej ženy a mať ich všetky naraz). Uvedomuje si absurdnosť svojho správania, premietajúcu sa do vety: „Začni znovu! Nové ženě nové děcko!“ A navyše, táto panna paradoxne neznamená druhú, či vo Františkovom prípade tretiu jar, či spomalenie jesene. Tá mladá žena je poslom nezadržateľne sa blížiacej smrti, ktorá prebleskúva aj v situáciách, ktoré sa života najväčšmi dotýkajú: „Už nemůžu, dívko. Rozbolelo mne srdce.“ Smrť je nebadane prítomná v celej knihe, a to nielen ako koniec ľudského života, ale aj ako koniec vzťahu medzi dvoma ľuďmi. Kristína Františkovi sľúbi, že keď bude mať dvadsaťdva rokov, rozíde sa s ním. Smrť sa ukazuje v zanedbateľných detailoch: mladá žena si v „karmelitánském krámě“ kupuje sviečku v tvare jablka, čo rozprávač doplní skratkou: „jablko ženského svodu, s pohřební svíčkou v sobě.“ Napokon, nevyhnutná smrť tohto vzťahu sa skrýva aj v názve knihy, ktorý je zo syntaktického hľadiska porušením bežného úzu: nie lúčenie s niekým, kde sa používa predložka spájajúca, ale lúčenie „k“, čo je predložka vyjadrujúca smerovanie, aktivitu vyvíjanú od jedného subjektu k druhému. Názov napovedá, že lúčiť sa bude František; už na začiatku je teda jasné, že sa raz „dolúči“, otázne zostáva, ako. Vyrastie Kristína z tohto zvláštneho, ale svojím spôsobom krásneho vzťahu a jednoducho odíde k inému (k čomu ju František paradoxne podnecuje)? Alebo odíde on? Tu sa musíme pozastaviť nad typom ich vzťahu. Najprv je to vzťah čisto sexuálny, a otvorenosť, s akou autor označuje „tie veci“, je prekvapivá. Používa k tomu registre jazyka, šokujúce rôznorodosťou a efektom, ktorý vyvolávajú ich kombinácie: vulgarizmy popri slovných hračkách, nežný metaforický jazyk popri najsilnejších expresívach. Zmes štýlov a významových rovín prispieva k tomu, že kniha sa občas priblíži k ťažko definovateľnej hranici medzi erotizmom a pornografiou, no predsa len zostane na strane prvého. Okrem toho, telesné spojenie tu napriek miestami „prízemnému“ registru nadobúda vyšší význam: „Zajímá mě ten její orgiastický smích, který přichází na vrchole spojení. Z čeho je ten smích? Ze stržení studu za samičí pozici? Postavení jejího intelektu nad tím nevyhnutelným pářením ženy a muže? Či je to triumf nad mužem? – Co všechno píší muž či žena do svého spojení, a co kdo z toho přečte?“ V tejto a mnohých iných vetách sa skrýva stotožňovanie písania a spojenia dvoch ľudí, no v kontexte prozaického textu je aj metaliterárna obava, ktorú spisovateľ chtiac-nechtiac musí pociťovať: Kto a ako si túto knihu prečíta? Túžba po demiurgovi Veľkou témou prelamujúcou knihu na dve, takpovediac identické časti, pričom prvá má erotický, druhá jednoznačne transcendentný ráz, je demiurgovstvo. Z feministického hľadiska je Vaculík na míle vzdialený od politickej korektnosti. Inak povedané, z neba, kde Žena je Bohom, by mu jednoznačne pripadla úloha diabla. Ten jeho tristopercentne heterosexuálny hrdina, starý, ale jarý, vlastniaci tri ženy, mužne tesajúci knižnicu a nábytok, hroziaci sa homosexuality („až můj syn začne spávat s jiným, zabiju se možná“), uvažujúci, či je dobré, aby žena vôbec toľko a sama rozmýšľala („Neměl by raději do ní sáhnout, do rodidla jejich citů a nazorů?“) – ten František je muž-stvoriteľ, privádzajúci k životu panny, ktoré mu za to ďakujú. Vaculík-autor si to svoje nabubrelé mužstvo uvedomuje a ironicky si strieľa z „milých čtenářek“, na ktoré sa týmto oslovením obracia pri opise sexu a la autor (hneď po tom, čo spomenul Nezvalov a Máchov spôsob); predpokladá, že niektoré pasáže zarazia jemnocitné príslušníčky nežného pohlavia a tie emancipované sa zasa pohoršia nad bezočivým prirovnaní „bohové, tedy my muži“. František by bol teda z tohto hľadiska odpudzujúcou postavou, keby za textom nebolo cítiť jeho neustále pochybovanie o sebe a nepretržitú sebareflexiu. Okrem toho, veľmi premyslene narába s významovými konštantami a na tejto hre protikladov a princípov stojí celá kniha. Ak Kristína v prvej polovici knihy patrí demiurgovi, „učiteľovi“ Františkovi (na vrchole tejto výučby konštatuje: „– Máš tedy, panenko, už krásnou p…u!“, na čo Kristína prosto odpovedá – „Udělal sis ji“), v druhej polovici sa mu začne vzďaľovať, aby sa vrátila do pôvodného stavu čistoty a priblížila sa tentoraz k Demiurgovi sveta, k Stvoriteľovi. To je dosť prekvapivý zvrat v deji; aj keď náznaky sú prítomné aj v prvej polovici – Kristína sa pred jedlom prežehnáva – , téma lásky a milovania prevláda. Začnú sa znásobovať návštevy kostola, omše u sv. Salvátora, rozhovory s pátrom Halíkom, meditácie, duchovné cvičenia, duchovné krúžky, čítanie sv. Terézie z Avily, sv. Jána z Kríža. Mladá žena sa sprvoti snaží nájsť akýsi modus vivendi medzi telom a dušou, medzi láskou a Bohom, ale postupne, keď kniha speje ku koncu, sa tento pokus ukazuje ako absurdný. Boh sa dostáva na Františkovo miesto; Boh preberá jeho funkciu učiteľa, no v oblasti duchovnej. Starý muž si to uvedomuje, keď ona ráno odrieka modlitby z breviára a protestuje: Muž a žena mají být vedle sebe a Bůh nad nimi, i když jsou v posteli. Ona dělá z Boha izolaci mezi nimi.“ Proti príťažlivosti Stvoriteľa však sila jeho vplyvu nič nezmôže, hoci sa búri a situáciu ironizuje („Ženy se cpou za Ježíšem, protože hledají chlapa“). Kristína ako žena sa vytráca z knižky vtedy, keď odchádza na dvojmesačný pobyt do karmelitánskeho kláštora v Avile. Späť sa vracia ako blížny, ako priateľ. A František pochopil, že tak, ako na začiatku ona ponúkla obetu svojho tela („oltář“ je jedným z mnohých termínov pre ženské lono), tak obetovala svojho milenca a lásku k nemu, aby sa zapáčila Bohu. Je to bolestná obeta, no Kristína je neľútostná ako starozákonný Boh. Pretože ten jej ponúka inú, lepšiu vášeň, ako hovorí Ján z Kríža: „Duše se setkává s prudkou vášní božské lásky.“ Kristína je totiž žena vášnivá a nenadarmo si obľúbila španielskych mystikov (spomeňme si na Berniniho sochu Extáza svätej Terezy, kde sa duchovný stav odráža na jej tvári a v polohe tela tak, ako by šlo o ľúbostné vyvrcholenie). Odchod z raja Intertext Starého zákona je prítomný v celej knihe. Máme na mysli nielen vzájomné oslovovanie oboch postáv „muži“, či „ženo“, nielen Vaculíkov jazyk, ktorý má miestami archaické odtiene, ale aj moment, keď príde k najviditeľnejšiemu prelomu v deji a zarazená Kristína konštatuje, že sa pozrela na svoj vzťah s Františkom očami jeho manželky. V tej chvíli sa narúša rajská, panenská nevedomosť, čo sa odráža v biblickom citáte „A poznali, že jsou nazí“. S poznaním skutočnosti prichádza poznanie hriechu a to, čo sa javilo prirodzené, sa stáva nemorálne, za čo Kristína v spovedelnici dostáva výstražné upozornenia. Zároveň sa aj inak začne počítať čas: veľkonočný pôst a Kristínin krst, adventný pôst, týždeň sa začne deliť v závislosti od rôznych duchovných aktivít. Prielom do transcendentna nezmení len čas, ale aj spôsob života. Telesná láska so ženatým mužom získa hodnotu hriechu. Hriech je smrť, Ježiš je Zmŕtvychvstanie, čo zhŕňa dialóg, pôsobiaci ako vyznanie viery a finálny akord: „– Dávaš půstu od milování větší cenu než milování? – Ano. – Smrti větší cenu než životu? – Ano. – Ty si moje smrt. – Konečně jsi to pochopil, milý.“ Najfascinujúcejšie na tejto knihe je asi to, že príbeh je na prvý pohľad taký banálny, že jednoduchší už azda ani nemôže byť. Čitateľ, ktorého na začiatku môže zaujať len zvláštny druh čistého a drsného erotizmu, je však čoraz viac vtiahnutý do textu nekonečnými variáciami a komplikáciami lásky a transcendentna, v ktorých sa zmietajú dvaja ľudia. A v týchto variáciách Vaculík exceluje: v prelínaní najhmatateľnejšej pozemskosti a najjemnejšej duchovnosti, v miešaní citlivosti a hrubosti, v narábaní s pojmami čistota a hriech. A ešte jedna vec spôsobuje, že táto kniha sa nedá pustiť z rúk, kým ju nedočítame: fiktívny text sa stále odvoláva na „naozajstné“, existujúce texty alebo fakty, čo vytvára dokonalý dojem realizmu. František v jednej literárnej kaviarni číta poviedku, ktorá Kristínu zraní, lebo je o nej. Rozmýšľa, ako bude Kristína reagovať, keď svoj „spis“ uvidí v knižnej podobe… Oslovuje ju Teresa de Praga, a presne to je meno autorky ilustrácií ku knihe. Kristína je prirodzene pseudonym, ale jej pravé meno sa zrejme skrýva v slove, ktoré vytvárajú písmená figurujúce namiesto čísel kapitol (a, s, i, n, e, d). Nenapraviteľný exhibicionista, tento Vaculík: do knihy dáva všetko, svoje milenky, lásky, deti, bolesť, vlastnú kožu, smrť. Čo na to Kristína? (Ludvík Vaculík: Loučení k panně. Praha, Atlantis 2002.)

(Celkovo 8 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter