Politik – manažér

Kariéra politika je často krátkodobá, príde vzostup a pád. Práve preto v Čechách vyrástla generácia politikov – manažérov, ľudí zdatných na prácu v snemovni či senáte a taktiež špičkových odborníkov v oblasti riadenia štátnych podnikov či úradov. Jedným z prvých prototypov takéhoto človeka je určite Ivan Kočárník. Odbornou verejnosťou uznávaný ekonóm sa po tom, ako opustil post ministra financií, stal v roku 1997 členom Predstavenstva Českej poisťovne. Argumentovalo sa jeho špičkovými znalosťami v oblasti financií a taktiež mal tento krok pozdvihnúť prestíž tejto inštitúcie. Druhou stranou mince je, že práve Kočárník viedol rokovania o predaji štátneho podielu Českej poisťovne. Tento získala spoločnosť PPF a práve jej ľudia mali byť ešte počas spomenutých rokovaní častými, a veľmi dobre informovanými, hosťami na ministerstve. Ďalšou škvrnou na tričku pána exministra je spojenie s H-Systémom, sľubujúcim bývanie. Ako minister zaintervenoval v jeho prospech. H-Systém však padol a s ním padla aj miliarda úspor dôverčivých občanov. To, že dnešná manželka vtedajšieho ministra s firmou uzavrela lukratívnu zmluvu na výstavbu bytu, sa javí ozaj ako maličkosť. Na záver je tu ešte jedna, isto nie nepodstatná, vec. Třinecké železiarne boli sprivatizované firmou Moravia Steel. Jednou z podmienok predaja tohto podniku bolo, aby „nový vlastník nepožadoval úhrady ekologických nákladov od Fondu národného majetku a aby ich bol schopný zaplatiť z vlastných zdrojov“. Vláda Václava Klausa však spomenutej firme poskytla dotáciu na odstránenie ekologických škôd vo výške 514 miliónov Kč. Predkladateľom návrhu bol Ivan Kočárník. Malý detail – rok a pol pred pridelením dotácie obdržala ODS, materská strana ministra i predsedu vlády, od ľudí z prostredia Moravia Steel, pod falošnými menami, sponzorský dar vo výške 15 miliónov. Z ODS treba pre kompletnosť spomenúť ešte pôsobenie Antonína Zimu či Zdeňka Švrčka v Dozornej rade SPT Telecomu a Josefa Holuba a Ivana Vrzala v Dozornej rade Unipetrolu. Nesprevádzal ich však nijaký škandál či kauza, len si trochu „privyrobili“. Kto čakal s príchodom ČSSD nástup lepšej politickej garnitúry, musí byť sklamaný. Vezmime to zostra. Najprv dnes asi najsledovanejší politik ČSSD Josef Hojdar. Často sa hovorí o tom, že pre kritiku reformy verejných financií opustil poslanecký klub svojej strany. Nie až tak často sa spomína jeho meno v spojení s podnikaním. Pred necelým mesiacom podpredseda KSČM Vlastimil Balín nahlas povedal jedno z verejných tajomstiev: „V médiách sa široko posudzuje napojenie poslanca Hojdara na uhlobarónov.“ Podľa jeho slov Hojdar rady poslaneckého klubu opustil nie pre reformu, ale pre pripravovanú privatizáciu banských spoločností. Parlamentná väčšina je totiž v Čechách krehká, a tak jeden hlas, v tomto prípade Hojdarov, môže rozhodovať. Prepojenie na banské spoločnosti sa ťahá z minulosti – do roku 1998 bol Hojdar v Predstavenstve Mostecké uhelné. Nie je teda nereálne, že ide o akési kupčenie s hlasom, ktoré má zabezpečiť predaj štátnych banských firiem tým „správnym“ investorom. Ide totiž o miliardové obchody. Podľa obchodného registra to nie je jediná aktivita na „prilepšenie“. Josef Hojdar je taktiež vedený ako člen Dozornej rady Českej konsolidačnej agentúry (ČKA), nástupcu Konsolidačnej banky. Členovia Dozornej rady ČKA nepoberajú nijaké „omrvinky“ – za minulý rok bolo osmičke politikov zasadajúcej v tomto orgáne vyplatených 6,2 milióna Kč. Našťastie zákon o strete záujmov z apríla minulého roka im už takéto príjmy dnes zakazuje. Politikov verných strane treba umiestňovať na vplyvné miesta. Touto cestou sa zrejme ubrala ČSSD, resp. istá skupina v rámci strany. Keď vtedajší minister obrany Jaroslav Tvrdík podal demisiu z dôvodu nedostatočných zdrojov na rezort, pôsobil hrdinsky. Keď ju chcel stiahnuť, vyzeral už skôr nerozhodne. To ešte nikto netušil, kde „neúspešný“ politik skončí. Z ministra a predtým profesionálneho vojaka sa stal šéf Českých aerolínií. Finančne si polepšil na niečo cez dvestotisíc mesačne a aby toho nebolo náhodou málo, zasadol aj do Predstavenstva spoločnosti Aero Vodochody, výrobcu lietadiel. Ďalším z verných je František Brožík, bývalý podpredseda snemovne. Minulý rok opustil najvyššiu politiku a snemovňa ho zvolila za viceprezidenta Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ), prezident ho však odmietol vymenovať. Zmenil teda smer a zamieril do Dozornej rady Západočeskej energetiky a do Predstavenstva Českých aerolínií. Dnes je z neho podpredseda výkonného výboru Pozemkového fondu. Keď prezident odmietol vymenovať Brožíka, bol na post viceprezidenta NKÚ dosadený Dušan Tešnar, exposlanec ČSSD. Ten sa po neúspešných primárkach dostal do Dozornej rady Jihomoravskej energetiky, dnes je však v NKÚ. Lukratívne posty obsadené vernými ľuďmi sa tu ešte nekončia. Minister poľnohospodárstva Jaroslav Palas začiatkom mesiaca menoval bez výberového konania do pozície šéfa štátneho podniku Lesy ČR Kamila Vyslišela. Taktiež nepatrná, zdanlivo nepodstatná informácia. Ten však dva dni po svojom vymenovaní vymenil ekonomického šéfa firmy. Za zmienku stoja dva fakty – štátny podnik Lesy ČR má ročné tržby okolo 5 miliárd a v dohľadnom čase treba čakať revízie zmlúv s odberateľmi dreva. Závery si môže urobiť každý sám. Za najvplyvnejšieho muža súčasnej politickej scény na strane ČSSD je často označovaný Stanislav Gross. Podľa MF Dnes má byť osobou s obrovským vplyvom. Dosadenie generálneho riaditeľa Českého Telecomu Gabriela Bednára, generálneho riaditeľa a predsedu Predstavenstva štátneho podniku Čepro, a.s., Tomáša Kadleca, ale aj šéfa ČSA, už spomenutého Jaroslava Tvrdíka, mali byť prácou práve mladého a ambiciózneho ministra vnútra. Určité spojitosti s dosadením spomenutých osôb nepopiera ani sám Gross. Za zmienku stojí ešte niečo – keď ČSOB chcela zamestnať exministra Karla Březinu, nechala si to pre istotu odobriť práve Grossovi. Prečo? Dalo by sa istotne pokračovať už stíhaným exministrom Ivom Svobodom, exministrom Jindřichom Vodičkom a jeho pôsobením v predstavenstvách a dozorných radách viacerých aj štátnych firiem a podobne. Ako jasnejšia ilustrácia „správneho smeru“ by to však stačiť mohlo.