Vyzerá to tak, že vydavatelia v súčasnosti preferujú skôr poviedky než dlhšie žánre. Svedčí o tom stratégia vydavateľstva LCA, ktoré sa aj prostredníctvom každoročnej literárnej súťaže Poviedka rozhodlo mladé talenty vyhľadávať a uvádzať do literatúry. Súvisí záujem o poviedku s úpadkom románu? V prvom rade musím podotknúť, že nie som kompetentný vyjadrovať sa vo veciach poviedky, pretože tento žáner sa mi nepodarilo zvládnuť. Bude to asi aj tým, že väčšinou nečítam poviedky, ale romány a populárno-náučnú literatúru. Musím sa priznať, že nie celkom rozumiem, aký má poviedka zmysel: ak má autor nejaké posolstvo, nech to povie rovno, bez odbočovania; ak ho nemá, holý príbeh ma bude len nudiť. V románe je viac priestoru pre filozofiu a psychológiu. Pokiaľ ide o akýsi konflikt medzi románom a poviedkou, myslím si, že neprimerané preferovanie poviedky je znakom len slovenskej literárnej mikroklímy. Málo však záleží na epileptickej gestike lokálnej módy. Autori poviedok a vydavatelia sa zhodli na spoločnej stratégii, ktorú možno vystihnúť tromi slovami: ľahko, rýchlo (fast reading), lacno. Nemožno im to vyčítať, také chodia časy. Aspoň teda na Slovensku. Vo svete sa zatiaľ ďalej píšu romány. Stačí prejsť do iného jazykového prostredia: napríklad Lajos Grendel sa nikdy netváril, že by chcel skončiť s písaním románov. Sú však aj takí slovenskí spisovatelia (Michal Hvorecký), ktorých zahraničie priaznivo naklonené románovej tvorbe inšpiruje k pokusom o román. A potom je tu Pavel Vilikovský, ktorý slovenský román určite nenechá zahynúť… V súčasnej literatúre dominuje ironický tón. Čím je daná nechuť autorov k existenciálnym témam? Nemyslím si, že ironický tón je charakteristický len pre súčasnú literárnu tvorbu. Irónia bola prítomná už u Sokrata, ale aj u Lao-ceho, Rabelaisa, Cervantesa, Diderota… Neviem, čo presne máš na mysli pod existenciálnymi témami. Podľa mňa existenciálnou témou je všetko, čo sa týka bytia, a literatúra akejkoľvek úrovne sa neprestajne zaoberá vysvetľovaním a kritikou spôsobu, akým sa človek vyrovnáva so svojou existenciou. Mojou najväčšou existenciálnou témou je všedný život, nepotrebujem o tom písať, a predsa sa v mojom písaní môže odrážať len to, čo ma vo všednom živote trápi. Aký máš vzťah k vlastnej smrti? Zatiaľ dosť nevyrovnaný. A hoci neprejde deň, kedy by som na ňu nemyslel, nemôžem povedať, že som pripravený. Smrť zakódovaná v mojom tele a v mojej mysli mi neprestajne predvádza rozličné podoby iných smrtí. Zrejme to má byť súčasť nejakého dobromyseľného tréningu. Je písanie pre teba nutnosť, afekt, póza, zárobková záležitosť? Všetko naraz. Presne viem, čo som písal pre peniaze. Viem, v ktorom momente som písal z afektu, a viem, ktoré riadky a myšlienky v mojich knihách sú prejavom pózy. Nutnosť? Pokiaľ ide o písanie, poznám len nutnosť zbaviť sa písania a všetkého, čo s ním súvisí. S písaním súvisí potreba (nutnosť?) úprimnosti. Úprimnosť považujem za tú najbezočivejšiu lož. Nedá sa predsa vykolíkovať záhradka pre úprimnosť, a všetko, čo je mimo záhradky vyhlásiť za klamstvo. Pretože čas zahladí rozdiel medzi záhradkou a jej okolím. Písanie je pre mňa lož.
Zhováral sa Martin Domček
