O ľudských bytostiach a ich právach

V súvislosti so zákonom o interrupciách prebehla v slovenskej tlači polemika medzi odborníkmi z odboru biológie a politológie, ktorí sa usilovali dopátrať, kto je to „každý“ (jedinec, na ktorého sa vzťahujú práva podľa zákona). Prvý tvrdil, že „keď vznikne zygota druhu Homo sapiens a začne sa proces delenia buniek, je to jedinec“. Druhý mu oponoval tvrdením, že „plod sa stáva jedincom okolo 26. týždňa od počatia … rozhodujúcou hranicou je prístrojovo overiteľné nadobudnutie vedomia (individuálnej psychiky)“. Keby namiesto slova „každý“ stálo v ústave slovo „občan“, tak by bolo obom odborníkom jasné, že je to jedinec s právnym postavením občana SR – a že ním nie je od počatia ani od 26. týždňa od počatia, ale od narodenia alebo naturalizácie. „Každý“ je trochu širší pojem než „občan“. Je to jedinec s právnym postavením osoby fyzickej (občana SR a rezidenta SR) alebo právnickej (inkorporovanej v SR). Jedinec (an individual) je v slovníkoch definovaný ako jednotlivý organizmus (a single organism), ktorého životné funkcie sú vykonávané vzájomne závislými subordinovanými orgánmi. Zygota, embryo a plod sú definované ako vyvíjajúci sa jedinec (the developing individual). Veda nám v ostatných rokoch priniesla množstvo informácií o tom, že počatím sa vytvorí unikátny biologický kód DNA označovaný za konštitúciu človeka – teda za počiatok jeho biologického života končiaceho sa smrťou. Okolo 26. týždňa je vyvíjajúci sa ľudský jedinec schopný udržať sa pri živote mimo maternice (separátneho bytia), ale individuálnou ľudskou bytosťou (a human being) sa stáva až narodením. Univerzálna deklarácia ľudských práv hovorí: „Všetky ľudské bytosti sa rodia(!) rovné v dôstojnosti a právach.“ Umelé prerušenie tehotenstva je nesporne zámerným ukončením života vyvíjajúceho sa jedinca – na neho sa však nevzťahujú zákonné práva ani podľa svetského zákona, ani podľa Božieho zákona. Práva sú ľudskou predstavou obmedzenia svetskej moci, ale nie Božej moci, ktorá je neobmedziteľná. Boh (na rozdiel od svetských vlád) neuzavrel s ľuďmi zmluvu, že im bude garantovať nejaké práva (na život, slobodu, vlastnenie majetku a pod.), ale že budú poslušní jeho moci a dodržiavať jeho zákony, ktoré majú formu prikázaní. Jedno z prikázaní hovorí „nebudeš vraždiť“. Vražda je neoprávnené zabitie inej ľudskej bytosti v zlom úmysle. Ľudské bytosti majú podľa písma Starého zákona dušu, ktorú im vdýchol Boh, aby ich tak učinil pozemskou súčasťou Božieho kráľovstva. S posledným vydýchnutím vracajú svoju dušu Bohu a telo zemi. Individualita je úplný charakter jedinca (a total character peculiar to an individual), teda u vyvíjajúceho sa jedinca nemôžeme hovoriť o individualite (napr. o „individuálnej psychike plodu“), ale iba o vývoji individuality. Individualita ľudského jedinca je jeho „osobnosťou“ (personality), lebo dokáže uvažovať „o sebe“ (per se) ako o separátnej bytosti. Je schopný rozpoznať seba (self), teda rozmýšľať o svojom vzťahu k okoliu. U jedincov iných druhov sa túto rozumovú schopnosť nepodarilo preukázať. Ich spoločenský život je regulovaný inštinktmi, ktoré sú súčasťou zákona prírody. Spoločenský život ľudských jedincov je však regulovaný aj zákonmi, ktoré si vytvorili sami svojím rozumom. Personhood (osobenstvo) je právne postavenie ľudskej bytosti ako osoby (person), na ktorú sa vzťahujú ľudské práva podľa zákona. Je to univerzálna predstava občianstva (citizenship) vzťahujúceho sa na všetky ľudské bytosti. Univerzálna deklarácia ľudských práv hovorí, že každá ľudská bytosť má právo na život, slobodu a „security of person“, t.j. na zabezpečenie postavenia osoby (či už občana, imigranta, utečenca, atď., atď.). Nijaká ľudská bytosť nesmie byť súčasťou inej osoby, či už otca, manžela, pána a majiteľa. Pojem „každý“, na ktorého sa podľa ústavy SR vzťahujú zákonné práva, zahŕňa všetky osoby, ktoré sú členmi slovenského štátu. (Členovia cudzieho štátu, cudzinci, iba „požívajú“ základné ľudské práva na území SR – ako hostia). Väčšina ľudí na Slovensku však žije v predstave, že slovenská spoločnosť pozostáva iba z občanov – že je združením občanov (t.j. „občianskou spoločnosťou“, ktorú disidenti považovali za modernú alternatívu národného štátu). Trvalí rezidenti bez občianstva sú na Slovensku považovaní za cudzincov – čo je priam trestuhodné, lebo sú našincami, ktorí tu majú svoj trvalý domov (dokonca aj pri novelizácii čl.30(1) ústavy boli označení za „cudzincov s trvalým pobytom v SR“). Demokratická (ľudovládna) spoločnosť v skutočnosti nie je združením občanov, ale spoločnosťou ľudí organizovanou na princípe občianstva – t.j. na princípe priznávania práv jedincom. Kedysi sa jedinci dostávali k právam ako občania (spočiatku boli občanmi iba zámožní muži, neskôr aj ostatní muži, a napokon aj ženy), ale dnes sa k nim dostávajú ako osoby. Pod „princípom občianstva“ už treba rozumieť „princíp osobenstva“. Vyvíjajúci sa jedinec nemá právo na zabezpečenie osoby, ale je súčasťou osoby matky (ak žije mimo biologickej matky je zvyčajne považovaný za vlastníctvo biologických rodičov, ktorým nemožno disponovať bez ich súhlasu). Matka sa môže z osobných dôvodov rozhodnúť pre umelé prerušenie tehotenstva zvyčajne do 24. týždňa. Po tomto termíne už ide o predčasný pôrod, s ktorým je spojená trestná zodpovednosť, ak by došlo k poškodeniu práv novej ľudskej bytosti na život, dôstojnosť, sledovanie šťastia. Rozhodnutie sa ženy pre umelé prerušenie tehotenstva je jedným z najťažších v jej živote, lebo za optimálnych podmienok každá prirodzene túži po dieťati. Ak je rozhodnutá prerušiť tehotenstvo, tak štát jej v tom nedokáže nijako zabrániť, iba ju vystaví riziku neodborného zákroku. Spoločnosť by sa mala usilovať poskytovať žene dobré podmienky na naplnenie jej roly matky – nie obmedzovať jej slobodu rozhodovania o svojej osobe. V islamských štátoch žije ženská polovica obyvateľstva bez právneho postavenia osoby. Muži môžu zabrániť neželanému tehotenstvu slobodnej alebo nevernej ženy jej usmrtením. Islamská cirkev (ktorá má spoločné korene so židovskou a kresťanskou cirkvou) sa pritom drží Božieho zákona, ktorý ľuďom zakazuje vraždiť. V písme Starého zákona sa však výslovne nespomína, že Boh vdýchol dušu aj žene, čo sa dá interpretovať aj tak, že je bezduchou bytosťou, ktorej zabitie nie je vraždou. Ježiš Kristus takúto interpretáciu zavrhol. Kresťanská cirkev, pre ktorú je Ježiš Kristus božskou autoritou (Synom Božím) si teda nemôže dovoliť upierať ženám právo na vlastnú osobu, ale je presvedčená, že im ho možno obmedzovať. Mohla by to byť priam ideálna cirkev pre ženy, keby išla ľudskej spoločnosti lepším vzorom v rovnoprávnom prístupe k ženám. Jej zákony síce umožňujú ženám stať sa členmi cirkvi, ale plnoprávne členstvo umožňujú iba mužom. Následky sú smutne známe. Ešte donedávna kresťanská cirkev nebránila svojim reprezentantom poriadať hony na bosorky a šíriť tmárstva oberajúce ženy o ľudskú dôstojnosť (viniace ich z dedičného hriechu, označujúce ich za nečisté nádoby všetkých necností, za predĺženú ruku diabla zvádzajúceho muža k hriechu). Dnes si to už nemôžu dovoliť, ale cirkevná vrchnosť im stále dovoľuje obviňovať ženy z „vraždy nenarodeného dieťaťa“. Sama cirkev je však nesmierne opatrná a za svojho člena prijme len „narodené dieťa“ – nijakú bezduchú zygotu, embryo ani plod… Nevyhnutnou odozvou antifeminizmu cirkevných inštitúcií sú dnešné feministické hnutia. Ich vzájomný zápas „pro life“ (za život) a „pro choice“ (za slobodné rozhodnutie) sa prenáša cez politické strany do parlamentu, ktorý by mal dbať, aby svetské zákony zodpovedali princípu rovnoprávnosti ľudských bytostí bez ohľadu na ich pohlavie.