Čo číta, čo nedočítal

Kupujem často a pomerne veľa kníh, niekedy podľa obálky či peknej typografie. Za posledné mesiace ma zaujali napríklad Luis Sepúlveda (Deník sentimentálního zabijáka), Antonio Tabucchi (Indické nokturno, ale aj Pán Pereira sa domnieva), Amélie Nothomb (Vrahova hygiena), Alessandro Baricco (Tisíc deväťsto, Hodváb). Výborne sa číta mladý český autor Miloš Urban (Sedmikostelí – gotický román). Práve som si kúpil jeho posledný román Stín katedrály a už sa naň teším. Veľmi rád sa vraciam k môjmu obľúbenému Stefanovi Zweigovi. Naposledy som si s chuťou prečítal životopis Josepha Fouché. Keď sme už pri memoárovej literatúre, výborná kniha je Minulost v přítomnosti od A. J. Liehma „na pomezí pamětí a eseje“, nabitá brilantnými postrehmi, charakteristikou Čechov, ale aj Slovákov, Francúzov, Američanov. Liehm píše o dobe, ktorú som aj ja, hoci o niekoľko desaťročí mladší, veľmi intenzívne prežíval. Kedysi som vždy na jar čítal Bulgakovov Divadelný román a v lete Turgeneva. Veľmi rád si na to spomínam. Kníh, ktoré som nedočítal, je oveľa viac než tých, ktoré som dočítal. Ešte viac je kníh, čo som si síce kúpil, ale ešte som ich nezačal čítať a pravdepodobne najviac je tých, ktoré nikdy ani nezačnem čítať. To však neznamená, že by to boli vyhodené peniaze alebo že by som ľutoval, že som si tie knihy kúpil. Aj nečítané knihy majú svoju cenu, a to nehovorí zo mňa len moje vydavateľské Ja. Sú v mojom živote prítomné osobitým spôsobom. Roky sa pozerám na ich chrbty a niekedy zatúžim vziať si ich do postele a začítať sa, nikdy to však nespravím. Sú knihy, do ktorých som sa predsa len pustil, ale… Nedočítal som ani jeden román od Saula Bellowa, hoci sú výborné. Podobných autorov a slávnych diel, ktoré som nedočítal, sú desiatky. Čo sa však skutočne nedalo dočítať, to je posledná autobiografia Miloša Žiaka (Mrzáci studenej vojny). Babylonský rozhovor Umberta Eca ma rovnako sklamal. Minimálne autorovo meno sľubovalo oveľa viac.