Za Ľubomírom Liptákom

Nad slovenským historickým nebom sa zatiahla obloha. Potichu, tak ako žil a tvoril, odišiel na Olymp historik Ľubomír Lipták. Bol to historik s veľkým H. Najťažšie na tej vete bolo napísať bol. Nie je medzi nami, ale zostala tu po ňom nezmazateľná ryha v slovenskej historickej spisbe. Možno som začal trochu pateticky, ale nemohol som inak. V čase mojich vysokoškolských štúdií sme Liptákove diela a dielka čítali o to radšej, že sme vlastne nesmeli. Slovensko v 20. storočí, to bol Lipták a to bolo to najlepšie, čo som o moderných slovenských dejinách čítal a platí to dodnes. Jeho tvorba, to sú síce dejiny, ale skôr ich možno nazvať esejami o dejinách. Hĺbka, do ktorej Ľubomír Lipták prenikal, mnohým unikala a dosiaľ uniká. Bol presne takým, aby sa bez začervenania dalo povedať, že je nadčasový. Ani to však celkom nevystihuje jeho pohľad na históriu slovenského národa a stredoeurópskeho priestoru. Videl do duše slovenských dejín, odhaľoval skryté deje, syntetizoval neuveriteľne ľahko a precízne. Nezriekol sa svojho názoru, a práve preto, keď ho znovu a znovu čítam v týchto dňoch, uvedomujem si, že je až neuveriteľne aktuálny. Je len na škodu, že hlasy ľudí jeho formátu zanikajú v huriavku našej všednosti. „Jedným z takýchto zistení, dôležitých nielen pre historiografiu, je istota, že proces vyrovnávania dnes často dramatických rozdielov medzi bohatšou a chudobnou časťou Európy bude oveľa dlhší, ako sa predpokladalo. Iste si spomínate na dojímavo naivné, ale príjemné úvahy z roku 1990, že dobehnúť Rakúsko potrvá dva – tri roky, pesimisti hovorili o piatich. Reálna bilancia stavu našej ekonomiky a najoptimistickejšie transformácie na spôsob ázijských tigrov možnosť takéhoto priblíženia odkladajú na dve, možno tri desaťročia. Málokto z nás sa toho dožije. Hospodárske, sociálne rozdiely, s dopadom aj na kultúru, myslenie, politiku a najmä na morálku budú o to citeľnejšie, že naša hraničná poloha a otvorenosť ich posunie do polôh naliehavých, znepokojujúcich, ba i ponižujúcich. Pokusy o priblíženie sa k cieľu dajakou historickou skratkou, originálnym dejinným švindľom sú a budú veľmi lákavé. Historik, aj keď si je vedomý relatívnosti tzv. historických poučení, je povinný niektoré predsa len pripomenúť.“ Tieto Liptákove slová odzneli v roku 1993 na Kongrese slovenskej vedy a keby ich napísal dnes alebo zajtra, platili by rovnako ako vtedy. Politici však, zdá sa, historikov nečítajú. Tak ako Lipták reagoval na najnovšie dejiny Slovenska v stredoeurópskom a európskom priestore, tak to nedokázal nikto iný. S nadhľadom a ľahkosťou, miernou, dobrosrdečnou iróniou. Ako napríklad v Rošádach na piedestáloch: „Kedysi v šesťdesiatych rokoch pri prechádzke v Postupime objavil som vo vzdialenom kúte parku podivné zhromaždenie. Zrejme z celej Nemeckej demokratickej republiky pozvážali na jedno miesto Fridrichov Veľkých: vláda robotníkov a roľníkov ich zosadila z podstavcov a poslala sem, do exilu. Vlastne domov, do Fridrichovho obľúbeného zámku, na miesto, kde filozofoval, muzicíroval, písal listy Voltairovi – ak náhodou práve neviedol vojnu.“ Na inom mieste už zasa hovorí o našej realite po roku 1989: „Najlepšie pochodil Lenin, ktorého kúpil za 8 000 dolárov Američan, zrejme túžiaci mať v záhrade najväčšieho trpaslíka na celom západnom pobreží.“ A veru naše obrazoborectvo, to je kapitola sama osebe. Veď aj v mojej rodnej Banskej Bystrici sa len v onom 20. storočí búrali a premiestňovali pamätníky jedna radosť. Kossuth musel opustiť Národnú ulicu, veď povedzte, aká by to bola Národná ulica s Maďarom v strede. Sťahoval sa aj Mariánsky stĺp, veď, čo by povedal vtedy najvyšší súdruh z najbratskejšej krajiny, keby na neho zvrchu hľadela Panna Mária. No a toť nedávno sa zasa našli mudrlanti, ktorí chceli sťahovať pamätník na druhú svetovú vojnu v súvislosti s návštevou pápeža. Povedzte, mohol rodák z Melčíc, Ľubomír Lipták (1930) so svojimi často nekompromisnými názormi prestáť bez povšimnutia vládu slaboduchých? Už od roku 1952 pracoval v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, aby musel do vyhnanstva v Slovenskom národnom múzeu. Určite tým neutrpel on sám. Najväčšiu ujmu zaznamenala slovenská historická veda. Nemohol publikovať, a tak písal ako mnohí do šuplíka a v tichosti si robil svoju prácu. Ani po roku 1989 sa zbytočne nezviditeľňoval a nesnažil sa vyťažiť zo svojej „disidentskej“ minulosti. Nebolo mu to vlastné a ani to nepotreboval. Vrátil sa do Slovenskej akadémie vied, kde vykonal obrovské množstvo neviditeľnej, ale o to potrebnejšej práce na začlenení slovenskej historickej vedy do medzinárodnej spolupráce. To bolo to, čo vždy chcel a vedel robiť. Chcel a vedel, no nie vždy mohol.