Odťaté ruky

Jedným z obľúbených sezónnych zamestnaní na Slovensku, tak ako poľovačka alebo varenie lekváru, je hľadanie vlastných dejín. V pravidelných etapách sa vykopávajú, odklínajú, prehodnocujú, uvádzajú na pravú mieru. Málokedy dopĺňajú, zväčša vymieňajú. V medziobdobiach i počas celonárodných hľadacích akcií vlastnej minulosti sa permanentne plače, že dejiny nepoznáme, neuznávame, nevieme, že treba historické povedomie viac pestovať, lepšie rozvíjať, prehĺbiť, zvýšiť, narovnať, aktivizovať, petrifikovať, oduhorčiť, odčeštiť, odsovietizovať, odetatizovať, zetatizovať, poslovenčiť, zinternacionalizovať, sfederalizovať, odregionializovať, odkonfesionalizovať, pokresťančiť, zvedečtiť, spopularizovať, zhumanizovať atď., atď. V istých chvíľach sa zdá, že dejiny, ak by neboli, museli by sme si ich vymyslieť. Ak sa to už stalo, tak nejako inak. Po skoro štyridsiatich rokoch motania sa v historiografii a okolo historiografie mám vážne podozrenie, že naše mnohé problémy s dejinami, aspoň tými novšími, nespočívajú možno iba v tom, že ich historici normálne neštudujú a nezverejňujú. Možno je háčik v tom, že Slovensko svoje dejiny v dvadsiatom storočí normálne neprežívalo. Naša chaotická historiografia novších dejín by v tom prípade bola iba naturalistickým odrazom javu, ktorý skúma a opisuje. Jej hlavným nedostatkom nie je svojvoľné prekrucovanie dejín, ale nedostatok fantázie, neschopnosť povzniesť sa nad tento surrealistický happening, prekryť ho nejakou veľkolepou, elegantnou, stráviteľnou konštrukciou. Ak prijmeme aj v praxi, nielen v teórii prostú pravdu, že dejiny sú o ľuďoch, zistíme, že dejiny Slovenska v dvadsiatom storočí sa rozpadávajú na rad sekvencií, v ktorých vír prevratov vynáša na povrch nové a nové generácie. Samozrejme, rovnako nemilosrdne sťahuje ten istý vír starú reprezentáciu do zabudnutia. To nie je v dejinách nič zvláštne a pre Slovensko špecifické. Špecifické je, kedy sa to deje, ako často a ako dôkladne. Slovenský politik v emigrácii to charakterizoval už dávnejšie tak, že Slovensko je krajina generácií s odťatými rukami. Nové a nové pokolenia prichádzajú, chopia sa práce, tvorby, ale prv ako sa naplno rozvinú, sú od práce odtlačené, sú im „odťaté ruky“. V poslednom čase sa táto myšlienka znova a znova vynára, niekedy v takej podobe, ako by išlo o fatálnu zhodu udalostí rokov 1918, 1938, 1948, 1968 a tak ďalej. Je to naozaj tak? Pokúsme sa to overiť na nenáročnej sonde. Asi prvou „normálnou“ generáciou, ktorá sa prezentovala v slovenskej politike, hospodárstve, vede a kultúre bola tá, ktorá sa hlásila o slovo na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov, skôr počiatkom tridsiatych. Bola „normálnou“ v tom zmysle, že pokrývala všetky sféry modernej spoločnosti, mala už dostatočný počet agilných členov, aby v nej vznikali plodne vnútorné väzby. Sú už odchovanci československých stredných i vysokých škôl, ale ešte so živým kontaktom k tradíciám predvojnových rokov. Nadväzovali na slovenské národné hnutie, ale aj na maďarskú demokratickú politiku – snahu o modernizáciu Uhorska, jeho „poeurópštenie“. Na „vrchole ľadovca“ poslovenčeného Slovenska sformovala sa tak skupina niekoľko tisíc dobre odborne pripravených mladých ľudí, so skúsenosťami zo sveta. Vydávajú nové časopisy, revue – Politiku, DAV, Nový hlas, Pero, Kultúru, Šíp, Nástup, Elán… Nastupujú na katedry vysokých škôl, gymnázií, do družstevných centrál, podnikov, bánk, do úradov, súdov. Píšu básne, ale aj národohospodárske úvahy, hodne prekladajú. Čítajú bežne po slovensky, po česky, nemecky, maďarsky, cudzí jazyk začína pri francúzštine a angličtine. Uvažujú o mieste Slovenska v republike, debatujú o Rooseweltovom New Deale i o Hodžovej agrárnej strednej Európe. Študujú Masaryka, obdivujú Hlinku a robia si po svojom. V tridsiatom piatom ich reprezentanti nastupujú do parlamentu, do Krajinského zastupiteľstva, do sekretariátov strán. Na zjazdoch ešte nereferujú, ale referáty píšu. Majú nový štýl a nové požiadavky, všetci sa navzájom poznajú a všetci sa hádajú. Na politikov, ktorí zatiaľ ešte stoja v čele a ktorých základným kapitálom je „odboj“ proti Uhorsku, dívajú sa zvrchu: veď majú lepšie školy, vedia lepšie po francúzsky. Sú však zdvorilí a uznanliví – priznávajú, že stoja na pleciach predchádzajúcej generácie, a preto sú vyšší. To však nevadí, aby nenápadne neposielali najzaslúženejších kmeťov dožiť z poslaneckej snemovne do senátu. Táto „prvá línia“ spoločenskej reprezentácie sa opierala o státisícovú armádu úradníkov, železničiarov, obchodníkov, remeselníkov, vzdelaných roľníkov i robotníkov, zriadencov. Nie je to nič nové – boli už aj v Uhorsku a budú aj po inom – teraz sa však už nemusí platiť za akýkoľvek spoločenský postup odnárodnením, schizofréniou pôvodu a bytia. Vytvára sa po prvýkrát v moderných dejinách normálna štruktúra slovenskej spoločnosti. Kam by smeroval a dospel organický, evolučný vývoj týchto nádejných generácií slovenského medzivojnového života? Súčasná historiografia už neodmieta ani variantné scenáre vývoja a nevyhneme sa im v budúcnosti ani my. Skutočnosť je, že dejiny nedopriali medzinárodnej republike ani minimálny čas na vyjavenie všetkých jej možností, dvadsať rokov bolo na to príliš malo. I novonastupujúce generácie boli postihnuté vo chvíli, keď začali prechádzať zo štádia prísľubov k zodpovednosti. Po prvom dejstve pokojnej konverzačky, napísanej Masarykom, bez prechodu a prípravy začala hrať druhé dejstvo už v tragédii, napísanej Hitlerom. Tí, čo sa v demokratickej republike pripravovali na prevzatie „vecí verejných“, hospodárstva i kultúry postupne, plynule, boli zo dňa na deň vrhnutí do situácie, keď museli ihneď robiť to, k čomu sa mali dopracovať celoživotným úsilím. Vznik Slovenskej republiky a režim v nej nastolený podnietil kádrové zemetrasenie. Odišli desaťtisíce českých úradníkov, četníkov, dôstojníkov, profesorov, príslušníkov slobodných povolaní. Systematicky, krok za krokom boli zbavovaní občianskych i základných ľudských práv židia. Kto mal zásluhy o nový režim, postúpil o dve-tri priečky, kto nemal, aspoň o jednu. Málokto stratil. Nebolo ľudí. Kariéry boli závratné, vzostupy masové. Kto nič neukradol, bez vlastnej zásluhy a viny ťažil aspoň z toho, že preriedla konkurencia. Nechajme bokom morálku; ak sa obmedzíme na techniku spravovania, riadenia, podnikania, tieto generácie sa nesporne osvedčili. Boli draví, s priamym ťahom na výsledok, nesentimentálni. A boli prekvapujúco mladí: tridsiatnici suverénne spravovali rezorty, tridsiatnici rovnako úspešne pripravovali štátny prevrat a povstanie. Zdravú energiu, chuť tvoriť, nadobudnuté zručnosti i znalosti preniesli i do povojnových rokov. Je možné, že na preklenutie historickej medzery medzi nami a európskou úrovňou práve v týchto rokoch sme mali relatívne najpripravenejšiu a najambicióznejšiu reprezentáciu. Ak pravda nepokladáme za ňu prvých a druhých tajomníkov, ale schopných úradníkov, podnikateľov, bankárov, právnikov, obchodníkov. Mali priveľké plány, prismelé ciele, očividne aj chuť a schopnosti ich uskutočniť. Bolo na čase im to zatrhnúť. Veľké upratovanie, „odtínanie rúk“ nemalo takú drastickú podobu, aspoň nie prevažne, ako predchádzajúce dejstvo, zavŕšené transportmi do Lublína a Osvienčima. Vymietlo však pole rovnako účinne. Prvé dejstvo akcie bolo rovnaké ako v minulosti: povýšenie politického postoja na základnú a jedinú mieru človeka. Pofebruárové „akčné výbory“ boli naozaj akčné: prepustenia boli okamžité, postihy dlhodobé. Akčné „trojky“ viac-menej plynule nadviazali na niekoľko predchádzajúcich vĺn „očisty“, podnecovaných rôznymi „koordinačnými výbormi“ odbojových zväzov dávno pred februárom. Pružne vykladaný termín „ľudák“ mohol postihnúť akéhokoľvek politického oponenta, konkurenta, osobného nepriateľa. Na rozdiel od „upratovania“ po roku 1918 mohol byť „vyčistený“, „vyakčnený“ podľa vzoru inkvizície odovzdaný svetskej moci na ďalšie predstavenie. Za ľudákmi a demokratmi plynule, bez zreteľného časového predelu a výmeny väzenských ciel i vyšetrovateľov nasledovali všetci, ktorí stáli v ceste ďalším fázam „veľkého upratovania“ a „odtínania rúk“: kulaci, dôstojníci, podnikatelia, živnostníci atď., atď. V jednej chvíli škrtom pera posielajú 77 000 úradníkov „do výroby“ a súčasne pasujú bez zmienkyhodnej odbornej kvalifikácie desaťtisíce ľudí „z výroby“ za učiteľov, sudcov, dôstojníkov, policajtov, riaditeľov. Národohospodársku stratu – nehovoriac o inom – z takýchto operácií nikdy nikto neodhadne. Predchádzajúce kádrové pohromy sa iba nepatrne dotkli materiálnej základne spoločnosti. Okresný úrad bol vždy mocný, ale fabrika buď prosperovala, alebo aj nie bez ohľadu na kvality okresného náčelníka. Zavedenie inštitúcie tzv. „hospodárskych židov“ s istými obmedzenými právami za Slovenskej republiky je tragickým potvrdením týchto obáv pred zásahmi do základov života spoločnosti. Pofebruárové čistenie tiež poznalo inštitúciu; „hospodárskeho nestraníka“ (ktorý potom zväčša do strany vstúpil), ale totálne poštátnenie, združstevnenie a skomunálnenie ekonomiky v istom zmysle urobilo starosti o kvalitu ľudí a „kádrov“ zbytočné. Nemohla byť zaujímavá kvalita obchodníkov, keď po viac ako päťtisíc rokoch jestvovania bol obchod ako ľudská činnosť zrušený a nahradený administratívnym aktom – distribúciou. Kvalita príslušníkov slobodných povolaní nebola celkom bez významu, ale nebola životne dôležitá v dobe, ktorá slobodne a intelektuálne povolania fakticky zaradila medzi tzv. poslušné remeslá, ako holičstvo, opravárenstvo, údržba. (Myslím na lekárov, advokátov, umelcov a pod.) Nie rozsah „utínania rúk“ v rokoch štyridsiatych a päťdesiatych, ale práve likvidácia materiálnej základne pre vytváranie alternatívnych reprezentácií, odlišuje formovanie generácií pred a po vojne. To je aj pozadie skutočnosti, že opozícia, alternatívne názory mohli v šesťdesiatych rokoch nájsť platformu prevažne iba vo vnútri vládnucej strany, v lone jej zdanlivého „monolitu“. Títo „rozhnevaní mladí muži“ mali výhodu, že v čase predchádzajúceho veľkého upratovania boli príliš mladí a príliš bezvýznamní, aby sa beznádejne skompromitovali. Boli ale natoľko angažovaní, aby dostali vzdelanie a pracovnú šancu. Keď na program dňa prišli reformy, nového náročného hospodárskeho, politického i kultúrneho prostredia sa vôbec nebáli. Boli ako-tak odborne pripravení, pružní, na každej väčšej zmene mohli iba vyhrať. V úspech reforiem verili nielen pre ich nevyhnutnosť, ale aj pre inteligentské prehliadanie nesmiernej inertnosti, nekvalifikovanosti, nekompetentnosti starých mocenských elít a štruktúr – od vlády až po predstavenstvo okresného komunálu. Podceňovali silu mocenskej hierarchie, krajskej, okresnej nomenklatúry, ktorá reformnému hnutiu musela čeliť z púheho pudu sebazáchovy. Krajná hranica, ku ktorej bola táto pofebruárová reprezentácia ochotná vystupovať, aj to až po tom, keď povolenie k reformám odznelo z najvyšších miest, bol „stalinizmus s ľudskou tvárou“. „Socializmus s ľudskou tvárou“ bol pre nich ako program, v ktorom je obsiahnutý už aj demokratický prvok a hrozba skutočnej zmeny, neprijateľný. V eufórii šesťdesiateho ôsmeho roku málokto si uvedomoval tento základný programový rozdiel; po auguste ho prekryl blen porážky. Avšak bez uznania existencie týchto dvoch prúdov – „stalinizmu s ľudskou tvárou“ a „socializmu s ľudskou tvárou“ ťažko pochopiť najprv masový prechod na „pojanuárovú politiku“ roku 1968, ako aj rovnako plynulý a prekvapujúco úspešný normalizačný proces po apríli 1969. Z dvoch prúdov za asistencie bratských armád zvíťazil „stalinizmus s ľudskou tvárou“. Druhý smer bol porazený a podľa osvedčených metód a rituálu komisionálne zdecimovaný. Nie však preto, aby ako v predchádzajúcich čistkách uvoľnil miesto novým reprezentáciám, ale preto, aby umožnil reštauráciu starých síl, osviežených zopár novými tvárami so starými ideami. Práve táto absolútna neplodnosť takého radikálneho „veľkého upratovania“ dokazuje, že systém stratil akúkoľvek schopnosť vývoja, že sa už iba obnovuje špirálovým pohybom na stále klesajúcej úrovni. Nezávidím tomu, kto bude písať dizertáciu o „očistách“ a preverovaní. Ale spraviť by to niekto mal. Len aby mu nevyšlo, že previerky sú lokomotívami dejín. (1990) Uverejnené s láskavým súhlasom vydavateľstva Kalligram