Dracula bez konca

Stála prítomnosť románu britského spisovateľa írskeho pôvodu Brama Stokera (1847 – 1912) Dracula (1897) je vo svetovej kultúre zabezpečená okrem nespočetných knižných vydaní v mnohých jazykoch najmä množstvom filmových spracovaní. Na Slovensku vyšiel tento román prvý raz roku 1969 v preklade Jozefa Kota (s nezabudnuteľnými fotografiami z Murnauovho filmu Nosferatu – symfónia hrôzy), potom jeho lacná reedícia roku 1990. Dnes sa k nám Dracula vracia, tentoraz však v „prvom kompletnom a nekrátenom“, navyše luxusnom vydaní a v novom preklade, okrem toho s poznámkovým aparátom, Stokerovým prototextom Draculov hosť a s ukážkou z prvej, nie veľmi lichotivej recenzie, publikovanej roku 1897 v Londýne. O tom, že Dracula má stále čo povedať aj novým generáciám prijímateľov, niet pochýb; na jeho hororovom základe dodnes stavia zábavný priemysel. Avšak to, čo nám ešte dnes môže povedať ako literatúra, by malo najviac prezradiť nové slovenské vydanie. Nové vydanie Draculu je do veľkej miery postavené na edične deklarovanom, v skutočnosti veľmi vzácnom súzvuku cieľov popkultúry a literatúry, ktorý vydavateľ, editor a spoluprekladateľ v jednej osobe považuje v tomto prípade za skutočne dosiahnutý. Poznámkový aparát, práca s pôvodným textom („prvé kompletné a nekrátené vydanie“), vďaka ktorej dnešná podoba Stokerovho románu oproti slovenskému vydaniu z roku 1969 o čosi narástla (celá kniha má rozsah 479 strán!), úsilie o naznačenie textovej prehistórie (Draculov hosť, 1897), pôvodnej recepcie (prvá recenzia), edičná poznámka i doslov – to všetko akoby chcelo slúžiť trochu jednostrannej téze zo záložky, podľa ktorej je Dracula „nepochybne jednou z ikonografických postáv popkultúry 20. storočia“. Edičná poznámka túto tézu na záver knihy v určitej obmene zopakuje, keď editor na margo starého vydania vyjadrí presvedčenie, že slovenský čitateľ by mal mať konečne „možnosť vychutnať si príbeh jednej z najzákladnejších postáv svetovej literatúry v jeho pôvodnej a kompletnej podobe“. Slovo, ktoré evokuje úvahu nad súzvukmi aj disonanciami medzi „popkultúrnosťou“ a „literárnosťou“ Draculu, tu nemusí byť ani ono „jedna z najzákladnejších postáv svetovej literatúry“, ale skôr výraz „vychutnať“. Vychutnávanie edične poctivej práce je pre čitateľa totiž vždy predovšetkým pôžitkom z ďalšieho poznávania, prepracúvanie sa k novým významom. Vychutnávanie Draculovho príbehu, ktoré zažívame z mnohých spracovaní zábavného priemyslu, je však zvyčajne založené na niečom inom, ba dokonca diametrálne opačnom – na mechanizme opakovania a variácie tých istých hororových prvkov. Kultúrny paradox, ktorý sa usiluje súčasné slovenské vydanie Draculu preklenúť, tkvie teda v odlišnosti literárneho poznávania a hedonistického pôžitku. Miera vyriešenia tohto pradoxu spočíva v dosiahnutí rovnováhy medzi sprostredkovaným pôžitkom a profesionálnou editorskou prácou. Medzi literatúrou a popkultúrou Daň, ktorú platí dnešný Dracula za úsilie o túto rovnováhu, sa najviac odráža na doslove Petra Uličného a na poznámkovom aparáte ku knihe. Doslov je síce pokusom o uchopenie hororovosti románu ako jeho najvýraznejšej črty, čo v ňom však chýba – napriek spomenutiu viacerých historických faktov o autorovom diele, jeho pôsobení, ale aj predchodcoch –, to sú niektoré základné údaje. Takto sa čitateľ síce dozvie, že jeho románu predchádzalo romantické spracovanie témy vampirizmu, ale už nie, odkiaľ sa táto téma vôbec vzala v západnej kultúre či literatúre (na túto otázku v náznakoch odpovedá aj jedna z románových postáv, doktor Van Helsing). Ťažko sa preto ubrániť dojmu, že sympatický, ľahký tón nadšeného pisateľa doslovu skôr posúva jazýček váh smerom k „popkultúre“, než k širšiemu (a hlbšiemu) porozumeniu Draculu ako knihy. Istou rozkolísanosťou trpí aj poznámkový aparát, teda tá časť publikácie, ktorá je akousi „pridanou hodnotou“ vydania; tento aparát občas prekvapí explikáciou bežne známych vecí (Matuzalem, misál, hajtman atď.), no inde z neho vypadnú súvislosti, ktoré by si naozaj vysvetlenie zaslúžili (v románe sa napríklad spomína časopis New Woman; keďže sa však nedozvieme, o čo konkrétne ide, stráca sa nám jedna zo zaujímavých stôp, vedúca k bližšiemu objasneniu pozadia ženských postáv, čo je už na prvý pohľad veľmi dôležitý aspekt románu). Kompromis medzi Draculom ako pozoruhodnou, viacvrstevnou literatúrou a skôr extenzívnym javom „popkultúry“ je takto dosiahnutý na úkor istej edičnej vyváženosti. Publikovanie Draculovho hosťa, krátkej Stokerovej poviedky, predchádzajúcej bezprostredne Draculovi, je originálnym a cenným obohatením súčasného knižného vydania. Z tejto literárne nepomerne slabšej poviedky, kde autor opísal hrôzostrašné dobrodružstvo istého Angličana v Bavorsku počas Valpurginej noci, ťažko odvodiť základnú románovú osnovu; obsahuje však prvky, ktoré by mohli poukazovať na istú skrytú rovinu slávneho diela. Keď cestovateľ v poviedke napríklad zvolá: „Walpurgis Nacht sa netýka Angličanov“, môže nás to naviesť na myšlienku, že aj samotný román sa dá čítať ako moralistický príbeh o civilizačnej zaslepenosti a pýche, ktorá uvoľňuje cestu Zlu. Moralistické čítanie, zhodné s jedným z autorových zámerov, je umožnené súčasným vydaním Draculu tým skôr, že J. Kot roku 1969 nemilosrdne povypúšťal práve pasáže, ktoré on sám považoval za nános „sentimentality a banalít“ a za prejav neúnosného sklonu „didaktizovať a naivne filozofovať“. Kotova prekladateľsko-editorská stratégia dostať sa čo najpriamejšou cestou k „jadru veci“ bola v skutočnosti voluntarizmom (podobne nešetrne zaobchádzal aj so Shakespearovým Hamletom, ktorého síce neskrátil, ale sémanticky zjednoznačnil). Tento voluntarizmus zatarasil cestu iným možným výkladom. Mimochodom, bolo to práve isté „popkultúrne“ spracovanie Draculu, totiž jeho sfilmovanie F. F. Coppolom roku 1992, ktoré v časoch najintenzívnejšej osvety o AIDS poukázalo na moralizmus ako na jeden zo skrytých, no vitálnych zdrojov draculovskej hrôzy – úľaku pred nákazou prenášanou krvou. Je však rozhodne zásluhou súčasného vydania, že do popredia vysunulo práve rovinu „mravov“, a „vychutnávanie“ draculovského príbehu sa takto mohlo spojiť aj s lepším poznaním jeho puritánskeho pozadia. Moderný mýtus Pravdaže, Dracula je predovšetkým významným moderným mýtom, ktorého podstata ani účinok sa v zásade nezmenšujú ani nezväčšujú vypustením či docenením vedľajších pasáží, nesúcich dobový kolorit. Práve z tohto mytologického charakteru Stokerovho príbehu ťažia jeho početné „popkultúrne“ adaptácie. Dracula ako moderný mýtus kladie dôraz jednak na prepletenosť orgiastickej slasti a akútneho nebezpečenstva nekontrolovateľnej deštrukcie (reprodukcia „nemŕtvych“), jednak na krehkosť západnej, racionálnej a pragmatickej civilizácie tvárou v tvár nepreskúmaným, iracionálnym oblastiam. Obe hľadiská dnes pritom môžu vďaka novému vydaniu knihy tvoriť východisko obnoveného čítania, ktoré sa neuspokojí len s efektom husej kože. Prepletenosť bezbrehej erotickej slasti s rizikom rozpútania nezastaviteľných ničivých síl, to je psychologický motív, ktorý možno považovať v Stokerovom románe za ústredný. Dianie sa od samého začiatku – teda od osudnej cesty Jonathana Harkera do Transylvánie – točí okolo mužsko-ženských vzťahov, dobový rámec viktoriánskej kurtoáznosti, vystupujúci do popredia vtedy, keď sa dej prenesie do Whitby a do Londýna, len zvýrazní potláčaný erotický charakter spoločenského styku mužov a žien. Lucy, ktorá Draculovi podľahne ako prvá, je takto potrestaná za svoju koketnosť voči štyrom mužom, Mina sa zas stane upírovou obeťou v dôsledku neodolateľnej príťažlivosti zla. Zničenie upíra v Lucy má silný podtón mužskej pomsty a moralizovania, ktoré sa nezaobíde bez cirkevných rekvizít; zatiaľ čo „nečistá“ Mina bude spasená, lebo sa stala obeťou proti svojej vôli (sprostredkovateľom jej podľahnutia Draculovi bol blázon Renfield), Lucy musí umrieť, a umrieť dvakrát, pretože po slasti túžila. Román Dracula je svojím spôsobom priam čítankovým moralistickým príbehom o ženskej skazenosti a jej dôsledkoch, v ktorom má tak ako v commedii dell´arte každá z postáv pridelenú presnú úlohu, ba postava „profesora“ Abrahama van Helsinga je z commedie dell´arte zrejme priamo odvodená. Ak však mal Dracula poučovať, tak určite nie frivolným smiechom, ako sa to deje v žánri talianskej komédie, ale práve hrôzou z frivolnosti. Moderné mýty, ktoré sú napospol záležitosťou kultúrneho Západu, sú ponuré, nemajú tú južnú presvetlenosť, ktorú obdivujeme na antike. Taký je aj Stokerov upír, ktorého dlhý tieň doľahol v napohľad azda trochu komickej, dobovo aktualizovanej podobe ešte v roku 1970 na autora doslovu k českému vydaniu knihy, keď napísal, že ekvivalentom strachu vyvolávaného Draculom „je dnešný strach z atómovej bomby, z hrozby neznámej budúcnosti“ (Tomáš Korbař). Možno je aj táto interpretácia v konečnom dôsledku len ďalším symbolickým vyjadrením predstavy orgiastického ničiteľstva, ktoré má Dracula vpísané vo svojom embléme. Západ a Dracula Iný aspekt Draculu ako významného literárneho diela prelomu storočí tvorí problematika krehkosti západnej, racionálnej a pragmatickej civilizácie vzhľadom na nepreskúmané geografické a mentálne oblasti. Posolstvo o vzdialenej Transylvánii, presvitajúce z denníkov Jonathana Harkera, znie jednoznačne: tu sú vlci. Stokerova etnografia „východných národov“, do ktorej patria tak Cigáni, ako aj „neškodní a nepriebojní“ Slováci, je opisom Iného, zatiaľ čo vpád draculovskej hrôzy do ulíc Londýna môže byť oným povestným a desivým „návratom vytesneného“ v podobe obávanej balkanizácie kultúrneho severu. Mobilita postáv v Stokerovom románe je obdivuhodná, neobmedzuje sa len na obletovanie žien mužmi, ale tvorí známku západnej činorodosti vôbec (Harker cestuje do Transylvánie za Draculom, Van Helsing viackrát týždenne „dochádza“ z Amsterdamu do Londýna za svojimi prípadmi, ostatné postavy sa neustále presúvajú v rámci Anglicka a Škótska). Keď však podobnú pohyblivosť a západnú činorodosť prejaví anachronický gróf z východného zapadákova, Okcidentu sa na chvíľu zastaví dych a podlomia sa mu kolená; našťastie spočíva životaschopnosť západnej civilizácie v solídnej kolektívnej organizácii práce a v dôkladnom spracúvaní faktov, a tak napokon môže byť východný démon spútaný a Dobru sa podarí poraziť Zlo, a čo je dôležité, priamo v jeho vlasti. Krehkosť racionality vzhľadom na nepreskúmané mentálne oblasti je v Draculovi stvárnená viacerými spôsobmi, azda najzaujímavejší príklad sa týka vzťahu k „hystérii“, ktorá sa koncom 19. storočia trochu módne považovala za najtypickejší prejav ženského tajomna. Narážka na parížskeho psychiatra Jeana-Martina Charcota, skúmateľa hystérií, má v románe hlbší zmysel (z poznámkového aparátu sa dozvedáme, že Stoker sa zúčastnil na jeho lekárskych demonštráciách) a priamo súvisí s autorovou démonológiou. Bol to totiž práve Freudov učiteľ Charcot, kto prvý dôkladne pozoroval „hysterické“ pacientky, fotografoval ich a ich fyzické znetvorenia porovnával s výtvarnými stvárneniami „posadnutých“ žien. Zarážajúce zhody vykladal podľa etiológie svojich prípadov, ktorú identifikoval ako sexuálne zneužívanie v detstve: ten diabol v tvárach posadnutých žien, to je obraz kedysi sexuálne zneužívajúceho muža. U Stokera, kde sa to len tak hemží hysterickými prejavmi ženských (ale aj mužských) postáv, je táto predstava symbolicky obrátená a azda kvôli dobrým mravom sa k nej pristupuje inými vedeckými prostriedkami než charcotovskou interpretáciou. Hrmotnosť týchto prostriedkov (transfúzia) však zároveň vyjadruje aj zúfalstvo z nedostatočnosti istého typu vedeckého poznania a praxe: toto zlo nemožno poraziť pokrokom v praktickej medicíne. Nesmrteľnosť Draculu, ktorá (ako v doslove ku knihe naznačil už P. Uličný) súvisí s „nemŕtvosťou“ hlavnej postavy diela, je daná množstvom možných výkladov tohto klasického textu. Popkultúra síce môže ponúknuť flexibilne aktualizované a veľmi efektné spracovania draculovskej látky, no základným prameňom k jej pochopeniu ako k obnovujúcemu sa modernému mýtu zostáva naďalej Stokerov román. (Bram Stoker: Dracula. Európa, Bratislava 2003, prel. Katarína Slugeňová Cockrell a Martin Plch.)